70 % ľudí si mýli introvertnosť so strachom. Psychológ varuje pred 5 signálmi (ROZHOVOR)

Slovo „introvert“ sa v posledných rokoch stalo takmer módnym štítkom. Ľudia ho používajú na ospravedlnenie zrušených plánov, vyhýbanie sa nepohodliu či odmietanie nových výziev. No medzi skutočnou introvertnosťou a skrytým strachom zo sociálnych kontaktov je zásadný rozdiel – jeden, ktorý môže ovplyvniť celý smer nášho života.

Na témy introvertnosti a samoty sme sa rozprávali s Mgr. Jakubom Mihaľom, PhD., psychológom pôsobiacim v súkromnej ambulancii klinickej psychológie v Bratislave.

Ten vo svojej praxi kombinuje techniky kognitívno-behaviorálnej terapie (KBT) a terapie zameranej na emócie (EFT) a primárne sa zameriava na liečbu úzkostných porúch, depresií, vyhorenia, vzťahových problémov a na podporu osobnostného rozvoja, asertivity či sebavedomia.

Autentická introvertnosť je o preferencii a manažovaní energie — človek si volí menej, no hlbšie kontakty a po interakcii býva skôr príjemne unavený než paralyzovaný. Strach (sociálna úzkosť) sa prejaví nutkaným vyhýbaním, výraznou anticipačnou úzkosťou a úľavou hneď po zrušení plánov. Introvert si zväčša udržiava pár blízkych vzťahov, ktoré ho vyživujú; úzkostné vyhýbanie skôr vedie k osamelosti, ktorú si človek nevybral. Zjednodušene: „nechcem a je to v poriadku“ (preferencia) verzus „musím sa tomu vyhnúť, inak nezvládnem“ (strach).

Kedy sa introvertnosť stáva skôr psychologickou bariérou než prirodzeným osobnostným rysom?

Vtedy, keď začne zužovať život proti vlastným hodnotám: človek odmieta príležitosti, o ktoré mu v skutočnosti ide, a vytvára si rigidné pravidlá („na networking nechodím nikdy“). Objavuje sa rastúca ľútosť, znižovanie sebavedomia a dojem, že svet sa „zmenšuje“. Indikátorom je aj to, že po „ochrannom“ rozhodnutí neprichádza pokoj.

Existujú spoľahlivé znaky, podľa ktorých možno rozpoznať, že si niekto zamieňa introvertnosť so sociálnou úzkosťou alebo pasivitou?

Áno: silné telesné príznaky (bušenie srdca, napätie žalúdka), katastrofické scenáre pred stretnutím, bezpečnostné rituály (neustále kontrolovanie správ, „únikové“ miesta) a ruminačné „prehrávanie“ po stretnutiach a akciách. Pasivita sa prejaví dlhodobým odsúvaním krokov bez reálnej prekážky a bez plánovaného návratu k nim. Introvertná preferencia býva konzistentná, ale pružná – človek vie povedať „teraz nie, zajtra áno“. Úzkosť a pasivita diktujú „nikdy“ a berú voľbu.

Ako môže introvert zistiť, že sa namiesto rešpektovania svojej povahy skôr vyhýba výzvam, ktoré by ho mohli posunúť ďalej?

Treba sa zamyslieť, či daný krok skutočne slúži vlastným hodnotám. Ak áno, odporúča sa zvoliť malý, vopred ohraničený experiment. Následne sa sleduje, čo vnútri zostane: ak prevažuje dobrý pocit a posun, tak krok mal zmysel, ale ak pretrváva len únava bez významu, pravdepodobne osoba išla proti sebe.

V čom spočíva rozdiel medzi človekom, ktorý vedome vyhľadáva samotu na regeneráciu, a osobou, ktorá sa izoluje zo strachu či neistoty?

Rozdiel spočíva v zámere, hraniciach a dopade. Regeneračná samota je vedomá voľba: človek si ju plánuje, časovo ohraničuje a využíva na obnovu energie (ticho, tvorba, príroda, hlboké sústredenie). Po takejto samote sa typicky vracia pokoj, jasnosť a pripravenosť opäť vstúpiť do kontaktu. Izolácia zo strachu či neistoty vzniká skôr ako únik a nemá jasný koniec, riadi ju obava z hodnotenia alebo zlyhania a často vedie k otupeniu, ruminačnému premýšľaniu či bezcieľnemu „scrollovaniu“. Regenerácia zachováva flexibilitu a vzťahy – človek dokáže prijať dôležité pozvania a následne sa dobiť. Izolácia zužuje životný priestor: pribúdajú odmietania, klesá sebadôvera a návraty medzi ľudí sú čoraz náročnejšie.

Môže byť introvertnosť v niektorých prípadoch len výhovorkou na vyhýbanie sa zodpovednosti, rozvoju alebo vzťahom?

Áno, môže – rovnako ako akýkoľvek osobnostný rys. Introvertnosť sa niekedy používa ako štít, keď sa nechce zniesť krátkodobé nepohodlie spojené s prevzatím zodpovednosti, učením sa nového či otváraním sa vzťahom. Rozlišujúcim znakom býva, či sa rys využíva v prospech hodnôt, alebo ako univerzálne ospravedlnenie. Na vyhýbanie ukazujú rigidné „nikdy/vždy“, dlhodobé odsúvanie dôležitých krokov, odmietanie príležitostí, na ktorých v skutočnosti záleží, a úľava, po ktorej prichádza ľútosť.

zdroj: AI

Ako spoznať moment, keď sa komfortná zóna introverta zmení na ohraničujúci priestor, ktorý ho brzdí namiesto toho, aby ho chránil?

Moment obratu sa zvyčajne ukáže na zúžení života: prijíma sa menej pozvaní, pribúda rutiny bez nových podnetov a dni splývajú. Po zrušení plánov prichádza okamžitá úľava, no neskôr ľútosť. Dlhšie pretrváva nuda, apatia a klesá sebaúčinnosť („asi na to nemám“). Kontakty rednú, spätná väzba chýba a návraty medzi ľudí sú čoraz náročnejšie. Rastie citlivosť na sociálne podnety, objavujú sa „bezpečnostné rituály“ (prehnaná príprava, únikové schémy). Po rozhodnutiach, ktoré majú chrániť energiu, neprichádza pokoj, ale pocit, že sa priestor zmenšil.

V ktorých situáciách je pre introverta dôležité prekonať nepohodlie a konať, aj keď to ide proti jeho prirodzeným tendenciám?

Pre introverta sa oplatí prekonať nepohodlie v situáciách, kde ide o kľúčové hodnoty a dlhodobé ciele. Patrí sem „okno príležitosti“ v práci (pohovor, prezentácia, rokovanie o plate), kroky súvisiace so zdravím a bezpečím (objednanie k lekárovi, riešenie konfliktu), starostlivosť o vzťahy (vyjadrenie potrieb, ospravedlnenie, nastavenie hraníc) aj etické momenty, keď je potrebné zastať sa seba či iných. Dôležité je konať aj pri učení a kariérnom raste, keď je viditeľnosť podmienkou postupu (zdieľanie výsledkov, žiadosť o spätnú väzbu, nadviazanie kontaktu). Ak sa objavuje stagnácia alebo ľútosť z nevyužitých šancí, dočasné vystúpenie z komfortu má preventívny efekt.

Aké varovné signály naznačujú, že introvert stagnuje nie kvôli rešpektu k vlastným hraniciam, ale pre vyhýbanie sa rastu?

Varovné signály sa zvyknú objavovať v tom, ako vyzerá týždeň: veľa plánovania, málo konkrétnych krokov a opakované presúvanie termínov bez objektívnej príčiny. Znižuje sa latka ambícií, no napätie neustupuje. Ubúda nových skúseností, sieť vzťahov redne a spätná väzba chýba. Telo reaguje napätím už pri bežných sociálnych situáciách, rastie pasívna spotreba (scrollovanie, seriály) na úkor tvorby. Energia sa krátkodobo šetrí, dlhodobo klesá sebaúčinnosť a sebavedomie.

Môže dlhodobé zotrvávanie v komforte negatívne ovplyvniť sebavedomie a celkový pocit naplnenia introverta?

Áno. Dlhodobé zotrvávanie v komforte má tendenciu oslabovať sebaúčinnosť aj pocit naplnenia. Keď chýbajú skúsenosti zvládania náročnejších situácií, tak psychika nemá čerstvé dôkazy typu „zvládol som to“, čo nahlodáva sebavedomie. Prebieha habituácia na príjemné veci, to, čo bolo spočiatku príjemné, pri stále rovnakom režime prináša menej radosti a viac prázdna. Bez pravidelného tréningu sociálne zručnosti upadajú a návraty do kontaktu sú ťažšie, čím rastie anticipačná úzkosť. Životný priestor sa zužuje a pribúda pocit stagnácie.

Vieme odlíšiť zdravú potrebu súkromia od skrytého strachu z odmietnutia, hodnotenia či spoločenského zlyhania?

Rozlíšenie spočíva v zámere, hraniciach a následkoch. Zdravá potreba súkromia je vedomá voľba, ktorá má jasný začiatok a koniec, býva vopred pomenovaná a zvyčajne sa o nej dá otvorene komunikovať. Po takto strávenom čase sa obnovuje energia, objavuje sa pokoj, jasnosť a pripravenosť znovu vstúpiť do kontaktu. Strachom podfarbené stiahnutie býva skôr únikom – nemá ohraničenie, sprevádzajú ho katastrofické predstavy, bezpečnostné rituály, nadmerná kontrola a po úľave nastupuje ľútosť či zvýšená citlivosť na hodnotenie. Rozdiel sa zrkadlí aj vo vzťahoch – pri regenerácii sa kontakty udržiavajú, pri izolácii rednú.

Sú situácie, kedy by sa aj prirodzene introvertný človek mal vedome vystaviť viac extrovertnému správaniu – napríklad kvôli práci, vzťahom alebo vlastnému rastu?

Áno. Vystavenie sa „extrovertnejšiemu“ správaniu má zmysel v situáciách, kde je to najpriamejšia cesta k hodnote alebo záväzku. V práci ide o prezentácie, obhajobu nápadov, rokovania či vytváranie kontaktov, bez ktorých sa projekt neposunie. Vo vzťahoch o otvorené pomenovanie potrieb, spätnú väzbu, ospravedlnenie alebo iniciovanie stretnutia. Patrí sem aj situácia, keď je potrebné zastať sa seba či iných. Nejde o popretie temperamentu, ale o strategickú flexibilitu: krátke, vopred pripravené výstupy s jasným cieľom a koncom, primerané dávkovanie, opora (scenár, partner, bezpečné prostredie) a následná regenerácia. Takto sa rozširuje repertoár správania pri zachovaní hraníc – výkon slúži hodnotám.

Je rozdiel medzi introvertom, ktorý sa v tichosti a súkromí aktívne rozvíja, a človekom, ktorý sa len pasívne uzatvára pred svetom?

Rozdiel spočíva v zámere, štruktúre a stopách v realite. Aktívny rozvoj v tichu má cieľ, rytmus a merateľné výstupy: napríklad učenie sa zručností, práca na projekte a vyhľadávanie spätnej väzby. Pasívne uzatváranie nemá smer, dominuje spotreba obsahu, perfekcionistická príprava bez realizácie, dlhé „čakanie na ideálne podmienky“ a vyhýbanie sa spätným väzbám.

Ako môže introvert objektívne zhodnotiť, či mu jeho životný štýl skutočne pomáha napĺňať ciele a hodnoty, alebo mu v tom prekáža?

Objektívne zhodnotenie sa opiera o dáta, nie dojmy. Oplatí sa pozrieť do kalendára a výstupov: koľko času sa trávi na úlohách súvisiacich s hodnotami, koľko vzniká konkrétnych výsledkov (text, projekt, tréning), ako často sa prebehne kontakt s „vlastnými ľuďmi“. Užitočné je sledovať pomer tvorby k spotrebe, kvalitu spánku, energiu pred a po sociálnom kontakte a pravidelnosť malých pokrokov. Indikátormi, že štýl pomáha, sú stabilný rytmus práce a regenerácie, mierny rast náročnosti, občasná spätná väzba a pocit zmyslu.

Kedy môže psychoterapia pomôcť introvertovi lepšie porozumieť rozdielu medzi autentickým nastavením osobnosti a naučenými vzorcami vyhýbania sa?

Psychoterapia pomáha najmä vtedy, keď sa ťažko rozlišuje medzi preferenciou samoty a únikom zo strachu. Vhodné je vyhľadať pomoc aj pri dlhodobej stagnácii, klesajúcej sebaúčinnosti, po skúsenostiach s kritikou alebo šikanou, či keď sa vzťahy a príležitosti citeľne zužujú. V terapii sa mapujú vzorce vyhýbania, rozlišujú spúšťače od skutočných hraníc a buduje sa flexibilita: postupná expozícia, práca s myšlienkami a telom a konanie podľa hodnôt. Cieľom nie je zmeniť introverta na extroverta, ale rozšíriť repertoár tak, aby samota regenerovala a rozhodnutia vychádzali zo slobodnej voľby, nie zo strachu.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti