Skrytá cesta k úspechu a autorite: Koučka odhalila 6 návykov, ktoré zmenia, ako ťa vnímajú v práci

Nie každý vyrastal v prostredí, kde sa pri večeri prirodzene riešilo, ako funguje pracovný svet. Niekto doma počúval o tom, kto má v tíme vplyv, ako sa robia rozhodnutia a prečo niektorí ľudia napredujú rýchlejšie než iní.

Ak si to tak nemal, je úplne normálne, že aj po rokoch praxe máš pocit, akoby ti chýbal „tajný manuál“ – tie nepísané pravidlá, podľa ktorých sa v práci hodnotí autorita, dôveryhodnosť a to, či ťa budú brať vážne.

Presne z tejto skúsenosti vychádza aj príbeh Melody Wilding. Tá sa v dospelosti začala cielene zaujímať o to, ako vplyv funguje v praxi, pretože ho nemala kde prirodzene „odpozorovať“ doma.

Roky potom pracovala s tisíckami výkonných ľudí a videla rovnaký vzorec stále dookola – aj 10, 15 či 20 rokov v kariére sa mnohí správajú, akoby im stále chýbala jedna kapitola: ako komunikovať a vystupovať tak, aby ich okolie automaticky vnímalo ako človeka na ďalšej úrovni.

Dobrá správa je, že vplyv nie je tajomná vlastnosť ani dar. Je to súbor návykov. A keď ich zmeníš, ľudia zmenia aj to, ako na teba reagujú – na mítingu, v e-mailoch aj pri rozhodnutiach, kde sa rozhoduje o tom, kto dostane priestor. Tu je šesť vecí, ktoré sa oplatí robiť systematicky.

Nehovor o úlohách, hovor o vplyve

Môžeš mať skvelé postrehy, no ak ich podáš ako zoznam aktivít, znieš ako niekto, kto len „odpracoval svoje“. Prvá chyba, ktorú koučka opisuje, je „reportovanie činností“ namiesto komunikácie výsledkov. Rozhodovatelia však zameriavajú pozornosť na výsledky: čo sa zlepšilo, čo to ušetrilo, čo to prinesie, aké je riziko.

Preto je lepšie vymeniť „analyzovali sme dáta a upravili prezentáciu“ za vetu, ktorá hovorí o dôsledku. Napríklad, že čísla podporujú konkrétnu voľbu a tá prinesie merateľný efekt. Ide o jednoduchý posun – od procesu k výstupu – ktorý mení, ako tvoje slová znejú.

Zrazu sa nehovorí o tom, že si niečo spravil, ale o tom, prečo by sa firma mala rozhodnúť. Praktická pomôcka: predtým, než niečo povieš, polož si otázku „a čo z toho?“ Ak vieš odpovedať jednou vetou, máš dobrý rámec.

Tento princíp platí nielen vo firme, ale všade, kde chceš presadiť nápad. Ľudia si neodnášajú tvoj pracovný postup, ale dôvod, prečo sa má rozhodnúť práve takto.

Povedz menej, budeš znieť kompetentnejšie

Druhý krok je pre mnohých nepríjemný, no podľa autorky zásadný: povedať menej. Keď veľa vysvetľuješ, máš pocit, že si dôkladný.

Pre okolie to však často znie ako neistota alebo obchádzanie pointy. Stručnosť je signál, že máš tému pod kontrolou. Ak ju nevieš zredukovať na podstatu, ľudia si podvedome povedia, že v tom nemáš jasno.

Prakticky to znamená definovať si tri body, ku ktorým sa chceš dostať, a ku každému pridať pár jasných viet. Takýto rámec pôsobí presvedčivejšie než dlhé rozprávanie, v ktorom sa kľúčová pointa stratí.

Ku každému bodu potom pridaj dve-tri konkrétne vety. Takto pôsobíš pevnejšie než pri pätnásťminútovom vysvetľovaní, kde sa hlavná myšlienka stratí.

Nekupuj si podporu na mítingu

Tretí bod je prekvapivo „politický“, no v praxi veľmi účinný: podporu si treba zabezpečiť vopred. Autorka upozorňuje, že náročné rozhovory sa nevyhrávajú v miestnosti, ale v dňoch predtým. V tej chvíli ľudia prirodzene bránia svoj obraz, svoj tím, svoj názor. A ty zrazu bojuješ s verejnými námietkami.

Oveľa efektívnejšie je pripraviť pôdu dopredu. Skúsenejší ľudia podľa nej „predávajú“ návrh najprv individuálne: oslovia kľúčové osoby osobne, zistia námietky a upravia argumentáciu.

Používajú pritom jednoduché formulácie typu: „Uvažujem, že v piatok navrhnem X. Čo ti na tom nesedí?“ alebo „Predtým, než to otvorím pred všetkými, chcem zodpovedať tvoje otázky.“

Takto si vyzbieraš výhrady v bezpečnom prostredí, upravíš argumentáciu a na mítingu už nevystrelíš naslepo. Keď potom príde formálne stretnutie, veľká časť odporu je preč a niektorí ľudia sa dokonca postavia na tvoju stranu, lebo mali priestor byť vypočutí.

Buď rozhodný, aj keď nemáš 100 % istotu

Štvrtý krok ide proti tomu, čo mnohých učili v škole: nebyť „opatrný“ až do tej miery, že sa nedá rozpoznať tvoj postoj. Autorka tvrdí, že váhavosť zabíja dôveryhodnosť rýchlejšie než omyl. Líder nechce počuť len „záleží“ alebo „je veľa faktorov“. 

Keď sa ťa niekto pýta na názor, nechce katalogizáciu všetkých faktorov. Chce odporúčanie, s ktorým sa dá pracovať. Aj keby sa ukázalo, že nie je dokonalé.

Váhavosť zabíja dôveryhodnosť rýchlejšie než omyl. Líder radšej dostane jasný návrh, ktorý môže spochybniť, doplniť alebo upraviť, než nekonečné opatrné prešľapovanie. Dôležité je, aby bolo zrejmé, kde stojíš.

Nerob zo seba jediného človeka, ktorý to vie

Piaty bod je paradox kariérneho rastu, vysvetľuje Melody pre CNBC. Nerob zo seba nenahraditeľnú osobu. Ak sa ňou totiž staneš, môžeš sa zaseknúť. Manažér sa ťa začne báť posunúť vyššie, lebo si držíš kritické úlohy a bez teba by vznikol chaos. A ty sa „odmeníš“ tým, že zostaneš tam, kde si.

Autorka preto odporúča urobiť opak toho, čo znie intuitívne: stať sa nahraditeľným. Dokumentovať postupy, odovzdať know-how, vyškoliť „druhého človeka“ a ukázať, že viete budovať systém, nielen osobnú nenahraditeľnosť.

V praxi to signalizuje, že ste pripravení riadiť širší záber práce, nielen ju vykonávať. Toto je presne ten signál, ktorý firmy čítajú ako pripravenosť na vyššiu zodpovednosť.

Nehovor „nie“ automaticky, ponúkni alternatívu

Šiesty krok rieši hranice. Autorka uznáva, že ľudia majú právo chrániť svoj čas, no upozorňuje na reputačný efekt. Ak okolie počuje najmä „nedá sa“, rýchlo sa vytvorí nálepka komplikovaného človeka. Neznamená to, že máš súhlasiť so všetkým. Znamená to, že máš komunikovať riešenie.

Namiesto „nemôžem vtedy“ povedz: „Mám čas o 14:00 alebo o 16:00, čo ti vyhovuje?“ Namiesto „nezostanem dlho“ povedz: „Dnes tomu viem dať ešte hodinu a ráno pokračujem.“ Zostávaš pevná, no zároveň spolupracujúca.

Ide o malý jazykový posun, ktorým učíš okolie, ako s tebou pracovať – a zároveň si chrániš čas bez toho, aby si si kazila reputáciu. 

Keď tieto veci začneš robiť dôsledne, zmení sa najmä jedna vec: ľudia budú mať menej dôvodov spochybňovať ťa. Zrazu budú počuť výsledky namiesto úloh, pointu namiesto vysvetľovania, odporúčanie namiesto váhania a riešenie namiesto „nie“. A presne to je rozdiel medzi tým, keď ťa považujú za šikovného zamestnanca, a keď ťa reálne berú vážne.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking