Nie je to prvoplánový „fešák zo seriálu“

Keď si vygooglite Richarda Autnera – poviete si – fešák. Keď sa s ním začnete rozprávať, veľmi rýchlo vás začne baviť jeho človečina.

Tento čerstvý tridsiatnik, herec činohry SND má na konte už 13 divadelných postáv, 3 seriálové úlohy a debutový album Odpovede. Rozprávali sme sa s ním o symboloch, rozchodoch, meditácii, knihách, ale aj o hudobnom vkuse, princoch, „záporákoch“ a víne.

Zaujíma ťa história?

Z histórie Slovanov ma zaujímali symboly – runy. Je ich asi 200 a zaujímavé na nich je, na čo všetko ich ľudia používali. Ako dieťa som chcel byť archeológ, dokonca egyptológ. Pamätám si, ako som sa z jednej knihy učil hieroglyfy.

Teba zaujímajú symboly. Runy, hieroglyfy…

To ma veľmi zaujíma. História je plná rôznych symbolov, ktoré niečo znamenajú, každá kultúra má svoje symboly, ktoré niečo znamenajú.

Máš na rukách vytetované symboly. Čo znamenajú?

Toto je nekonečný uzol z budhizmu (ľavá ruka), ktorý symbolizuje jednotu. Toto je z kabaly – merkaba (pravá ruka)– energetický systém okolo človeka.

Ľudia sa dávajú tetovať z rôznych dôvodov. Prečo máš tetovania ty?

Všetky moje tetovania sú pre mňa motivácia. Napríklad toto – nápis Teatrum (vnútorná strana ľavej ruky) som si dal vytetovať, keď som mal 17 rokov. Takisto tá merkaba – ako som hovoril, je to energetický systém. Keď si to predstavíš, sú to ako keby ihlany okolo človeka- niečo trochu podobné, ako čakrový systém. Meditáciou a vedomím bytím vieš tie ihlany dostať do pohybu. Väčšina ľudí údajne nemá svoju merkabu v pohybe. Takže tetovania sú pre mňa taká vizualizácia motivácie pracovať na tom, aby som bol v pohode.

Ako na svojej pohode pracuješ?

No momentálne na nej nemám čas pracovať, lebo je to beh na dlhú trať. Na takom niečom by sa možno dalo pracovať aj viac, než len jeden celý život.

Keby si ten čas mal, ako by si na tom pracoval?

Meditáciou. Snahou dostať sa skôr do seba ako von.

Cvičíš? Venuješ sa nejakej fyzickej aktivite?

Cvičil som, ale teraz na to vôbec nemám čas. Chodil som do fitka, aj jogu som kedysi robil. Teraz, keď mám voľný deň, idem na bicykel.

Kde bicykluješ?

Je to rôzne. Chodím rád do Karpát, na Kolibu. Aj po cestách bicyklujem, idem väčšinou do Rakúska alebo aj na hrádzu.

Prečo si sa rozhodol venovať práve herectvu?

Ako decko som 10 rokov chodil do divadelného tábora Babylon. Bola to taká priamočiara cesta. Keď som mal 15, šiel som na konzervatórium a potom na VŠMU.

Okrem hrania v divadle a seriáloch sa venuješ aj hudbe. Ako sa vyvíjal tvoj hudobný vkus?

Keď ma ocino vozieval do školy, počúval v aute Armstronga, Goodmana- asi vtedy som začal hudbu vnímať. Ale prešiel som aj obdobím metalu či hip- hopu. No a potom som začal hudbu tvoriť. Mal som potrebu dostať zo seba von niektoré témy. 

Ako by si zarámcoval svoju hudobnú tvorbu?

Keď sa ma opýtajú, čo to je za štýl – ja vôbec neviem!

Jediné, čo tam viem jasne zadefinovať je pieseň Klára, čo je gipsy jazz. 

Keď skladáš hudbu, píšeš text – zaradil by si sa k tým autorom, ktorí si k tvorbe nalejú povedzme pohár vína, alebo skôr nie?

Mne to nepomáha. Keď sa sústreďujem na nejaký druh tvorby, nechcem mať v sebe nič – pohár vínka by mi pri klavíri asi neuškodil, ale nepotrebujem to.

Čo ti pri tvorbe beží hlavou?

Všetko možné. Záleží to aj od toho, v akom období života sa práve nachádzam. Keď som písal Kláru, bol som po rozchode a jediné, čo sa mi motalo hlavou je to, že čo robí moja drahá, s kým teraz je – lebo som vedel, že už niekoho má. 

V texte Kláry máš takú „frajerinu“, že už aj ty s niekým spávaš. Ako ty vnímaš rozchody?

No ono je na tom aj kus pravdy, človek po rozchode hľadá cesty kdekoľvek. Niekto v ženách a niekto v športe – každý to má inak. Ale také hlavné posolstvo tej pesničky pre mňa je, že sa netreba trápiť. Lebo paradoxne väčšinou príde ešte lepší partner než ten, kvôli ktorému sme plakali. 

Akých muzikantov, rád počúvaš teraz?

Mám dlhodobo obľúbeného interpreta, ktorého počúvam – volá sa Asgeir – Islanďan. Vynikajúci je Matt Corby – Austrálčan, a teraz posledné dni fičím na Belgičanovi Stromae.

Máš to s hudbou tak, ako s vínom? Chutí – nechutí, páči, nepáči?

Áno, presne takto to mám. Môj otec hovorí, že ja mám jazyk z kórejského psa. Mne keď naleješ víno za 50 tisíc eur, viem si ho pomýliť v podstate s čímkoľvek. Mám rád víno, ale jediné kritérium je pre mňa chutí – nechutí.

Chutí ti sladšie alebo suché?

Ja mám rád sladšie vína. Takú tú trpkú príchuť v ústach veľmi nemusím.

Čítaš?

Toto je veľká téma! Čítam. U mňa je kráľom literatúry Hermann Hesse, po ňom Goethe.

Čo konkrétne ťa na nich baví, fascinuje?

Na Hessem to, že v dobe, kedy žil východná kultúra v Európe ešte nebola taká populárna. On tým, že jeho otec bol veľvyslanec v Indii, pendloval s rodičmi a prináša vo svojej literatúre nádych východu. To ma tam strašne baví. A ešte jeho štýl. Pri jeho knihách má čitateľ pocit, že mu najlepší kamarát rozpráva príbeh.  

Ako sa cítiš v seriálových úlohách?

Musím zaklopať, že mám šťastie na to, že robím teraz Nemocnicu, kde je super partia. Je tam dobrý štáb, vynikajúci režisér, baví nás to, nie je tam stres ani žiaden rušivý element v zmysle kolegu, ktorý by vytváral nejakú zlú energiu – čiže je to dobrá robota.

Ako sa pri takejto kadencii dajú učiť texty?

Ja sa texty učím v trolejbuse ráno, cestou na natáčanie. Večer predtým si to ešte zvyknem prečítať ale tým, že tých textov je veľa a nestíham sa ich učiť, tak som odkázaný učiť sa ich za pochodu.

Hráš radšej dobrých alebo záporákov…lebo podľa vizuálu by si mohol hrať aj princov…

(Smiech) Skôr tých záporákov.

Prečo?

Lebo dobráci a tie dobré charaktery mi pripadnú strašne nudné v niečom. Mňa bavia skôr tie také pokrivené charaktery. Lebo keď hráš sviňu, tak obvykle tá sviňa aj v telke aj v divadle dlho pôsobí ako dobrá a až neskôr sa ukáže, že je to sviňa. Tie také „princovské“ typy ako si povedala nie – lebo čo taký princ – je dobrý, usmieva sa, chodí, zachráni princeznú…Už som hral aj také, ale keď si môžem vybrať, tak radšej „záporáka“.

Vyberáš si záporné postavy ty?

Ja po tom ani primárne nejdem, ale obsadzujú ma do takých rolí. Dlhodobo. A mám to rád.

Asi to vieš robiť. Stalo sa ti, že ti ľudia hovoria, že ťa v postave neznášajú?

Stalo sa mi to v jednom podniku na Obchodnej. Pamätám si odtiaľ jeden zážitok, keď som čakal v rade a otočila sa na mňa pani a povedala mi, že sa teší, že som odišiel z Oteckov, lebo som ju tam vytáčal.

Nedávno si nadviazal spoluprácu so slovenskou značkou vín Vitis. Ako to máš s vínom ty?

Alkohol si dám len veľmi striedmo. Občas si dám pifko, výnimočne si dám dobré vínko. A keď sa robí dobré víno, je to niečo, s čím sa viem stotožniť. Je za tým príbeh, proces práce mnohých ľudí, jednoducho vyrobiť dobré víno je vlastne tiež umenie. Víno mi v tomto smere pripadne najzmysluplnejšie, preto zafungovala aj moja spolupráca so slovenským vínom Vitis.

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska