Bola jedinou sochárkou svojho druhu. Znetvoreným vojakom dala Anna Coleman Ladd nové tváre

Prvá svetová vojna zásadne prekreslila politickú mapu sveta. Podľa informácií Beliana viac než štyri roky bojov si napokon vyžiadali životy takmer 10 miliónov vojakov a 7 miliónov civilistov.

Avšak, ďalšie milióny mužov sa domov vrátili so zmrzačenými tvárami a telami. Prvá svetová vojna poznačila nielen prežívanie mnohých vojakov, ale aj ich výzor. Vtedy sa objavila americká sochárka Anna Coleman Ladd.

Práve táto umelkyňa sa postarala o to, aby sa vojaci so zmrzačenými tvárami aspoň nachvíľu cítili tak ako predtým. Hoci aj pod maskou.

zdroj: Library of Congress/Anna Coleman Ladd

Neprekonateľné výzvy

Zranenia vojakov boli zväčša dôsledkom delostreleckého bombardovania a guľometov veľkého kalibru. Medicína sa síce snažila udržať krok, no po vojne sa k slovu dostávala plastická chirurgia len pomaly.

A kým dnes v tomto odbore vidíme skrášľujúce procedúry, ktoré ľuďom pomáhajú dobehnúť akýsi ideál krásy alebo sa aspoň cítiť o čosi lepšie vo svojom vlastnom tele, po prvej svetovej vojne to bolo inak.

Ako uvádza magazín How Stuff Works, plastickí chirurgia v tej dobe čelili často neprekonateľným výzvam. Tváre mnohých vojakov boli natoľko poškodené, že im nevedeli pomôcť ani doktori.

Akýmsi zlomovým momentom bolo, keď Francis Derwent Wood v Londýne otvoril špeciálnu kliniku – oddelenie masiek na zmrzačené tváre. Nutkanie pomôcť raneným v cítila aj spomenutá Anna Coleman Ladd.

Na jej pomoc čakal rad vojakov

Čím si však Anna prešla, až pokým sa oddala pomoci vojnovým veteránom? Narodila sa v roku 1878 vo Philadelphii, no väčšinu detstva strávila v Paríži. V dospelosti však pôsobila v Bostone, kde sa presadila ako sochárka.

Táto umelkyňa patrila k vzdelaným ženám, o čo sa postarali jej bohatí rodičia. Vďaka financiám jej dokázali zabezpečiť to najlepšie vzdelanie. Napokon, Anna svoje vzdelanie zavŕšila tým, že sa sochárstvo učila po boku ozajstných majstrov v Ríme.

Ako informuje Mental Floss, krátko pred prvou svetovou vojnou sa umelkyňa predstavila svetu aj inou formou tvorivého vyjadrenia – svoje myšlienky zhrnula prostredníctvom románu. Jeho hlavnou postavou je maliar Jerome Leigh, ktorý je posadnutý vonkajšou krásou.

Tento príbeh do istej miery ponúka predobraz pre Annin vlastný život. O pár rokov neskôr, po vojne, sa totiž presťahovala do Paríža, kde na jej pomoc čakal celý rad zmrzačených vojakov.

zdroj: Library of Congress/Anna Coleman Ladd

V Paríži si otvorila štúdio

Podľa informácií Smithsonian sa Anna presťahovala do Paríža v roku 1917. Stalo sa tak po tom, čo jej známy ukázal prácu spomenutého Francisa. Umelkyňa si bola istá, že aj ona dokáže takto pomáhať vojakom.

Do hlavného mesta Francúzska dokonca išla s tým, že by mohla prekonať diela umelca, ktorý pôsobil v Londýne. Dostať sa cez „veľkú vodu“ však nebolo také jednoduché. Anne pomohol jej manžel, ktorý mal ako lekár známosti.

Červený kríž v Amerike jej dal audienciu a vďaka ich pomoci si už čoskoro mohla otvoriť štúdio v Paríži. A tak na jar 1918, polroka pred koncom vojny, vzniklo na ľavom brehu Paríža „Štúdio pre portrétne masky“.

Anna začala spolupracovať s Francisom a spolu zhromažďovali informácie o tom, ako by sa ich zručnosti v sochárstve dali využiť na pomoc zraneným vojakom. Hoci masky na tvár nosili ľudia aj predtým, a to už pre akékoľvek deformácie, nikto sa ich nepokúsil vyrobiť v takom veľkom rozsahu.

Sochárka sa postarala o všetky detaily

V prvom rade sa umelkyňa postarala o to, aby štúdio bolo útulné a vojaci sa tam cítili čo najpohodlnejšie. Uvedomovala si, že za posledné roky si prešli vecami, ktoré zanechali stopy nielen na ich tvárach, ale najmä v ich dušiach.

zdroj: Library of Congress/Anna Coleman Ladd

Práve preto chcela, aby vojaci v jej priestoroch cítili, že ide najmä o nich. Dokonca aj svojich zamestnancov vyškolila tak, aby sa nefixovali na vzhľad pacientov, ale práve naopak – aby im ukázali, že život ide ďalej.

Ako uvádza All That’s Interesting, Anna vojakovi naniesla na tvár sadru, nechala ju zaschnúť, vďaka čomu získala vytvrdenú kópiu tváre. Následne z materiálu podobnému gume vyrobila kópiu vojakovej tváre, ktorú na záver pokovala meďou.

Veľkú rolu tu zahrali fotografie vojakov spred vojny. Práve vďaka nim mohli v štúdiu dorobiť chýbajúce alebo znetvorené časti tváre. Nasledoval krok, ktorý vyžadoval sochárkine výtvarné schopnosti so štetcom a farbami.

Pri maľbe použila smalt na báze oleja, ktorý bol odolný voči vode. Dala si záležať na všetkom – od tónu pleti, po dopadanie svetla a vznikajúce tiene. Dokázala dokonca z ľudských vlasov vytvoriť aj fúzy, obočie či mihalnice.

Anna chcela dať maskám toľko reálnosti, aby vojaci aspoň nachvíľu nadobudli pocit, že sú mužmi spred vojny. Samotná maska zvyčajne na tvári držala vďaka prúžkom, ktoré si dal vojak za uši.

Jednu masku robila celý mesiac

Červený kríž dokonca vytvoril film, ktorý celý proces ilustroval. Sochárka v ňom svoju prácu pre vojakov vysvetlila takto: „Naša práca začína tam, kde chirurg končí.“

Vysvetlila, že nejde o liečenie. Annina tvorba však nadobudla úplne iné rozmery, pretože odrazu išlo o narábanie s vojnou oslabenými dušami. Ako sama uviedla, zle spravená maska by bola rovnako zlá ako to znetvorenie.

zdroj: Library of Congress/Anna Coleman Ladd

Celý proces vytvorenia masky trval približne mesiac, uvádza Mental Floss. Jej pacientami boli predovšetkým francúzski vojaci vracajúci sa z vojny, no našli sa medzi nimi aj Američania. Za 11 mesiacov dokázala Anna so svojím tímom vyrobiť približne 200 masiek.

Keď už bolo jasné, že vojna sa skončila, sochárka sa vrátila do Bostonu, kde pokračovala vo svojej sochárskej kariére. Za svoju službu zraneným vojakom ju však v roku 1932 vyhlásili za rytierku Francúzskej čestnej légie.

Annine masky boli revolučné riešenie

Medicína na začiatku 20. storočia nebola ani zďaleka tam, kde sa nachádza dnes. Takže aj keď sa dnes práca úspešnej sochárky nemusí zdať ako niečo výnimočné, v tej dobe išlo vskutku o prelomové diela.

A teda aj napriek tomu, že vojaci dostali potrebné ošetrenie, obnova pôvodnej tváre bola často neuskutočniteľná. Z kozmetického hľadiska išlo o prípady, ktoré sa v tej dobe nedali liečiť plastickou medicínou.

Išlo aj o financie. Tváre mnohých vojakov boli natoľko zničené, že si vyžadovali niekoľko náročných operácií – to si bežní muži nemohli dovoliť, uvádza magazín How Stuff Works.

Pred dvere plastických chirurgov prichádzalo obrovské množstvo pacientov, no chýbali doktori a prostriedky.

zdroj: Library of Congress/Anna Coleman Ladd

Z toho dôvodu môžeme Annine masky považovať za revolučné. V rokoch po vojne prednášala o svojich skúsenostiach, ktoré získala v Paríži.

Aj napriek tomu, že jej masky sa nikdy nestali trvalým riešením, pomohli vojakom poznačeným vojnou vrátiť sa aspoň z časti do normálneho života a v zrkadle vidieť odraz svojej tváre spred obdobia, ktoré ich navždy poznačilo.

Vojakom vrátila úsmev na tvár

Rozsiahla štúdia o tom, ako boli masky začlenené do každodenných životov týchto vojakov, sa nikdy neuskutočnila. Avšak, dôkazy o tom, že skutočne pomohla mnohým z nich, skutočne existujú.

Ako informuje All That’s Interesting, vo vojne začali Anne prichádzať ďakovné listy. Pacienti písali sochárke listy, že ich životy zasiahnuté vojnou sa vďaka jej maskám vydali pozitívnym smerom.

Anna nedokázala pomôcť tisíckam životom, ktoré si vojna vzala. Dokonca mnoho z nich ani nezachránila. Faktom tiež je, že masky sa po istom čase vplyvom chemických procesov poškodili.

zdroj: Library of Congress/Anna Coleman Ladd

Ide tu však o niečo úplne iné. V čase, ktorý poznáme ako obdobie stratenej generácie, dokázala týmto ľuďom, ktorí museli opäť hľadať svoje osobnosti rozmetané vojnou, vštiepiť kus sebavedomia.

Mnohí vďaka nej opäť znovu objavili chuť kráčať ulicami so vztýčenými hlavami. Hoci aj napriek tomu, že svoje zmrzačené tváre skrývali pod maskami. Pravdou však je, že vďaka nim dokázali vojaci hľadieť na iné veci než na to, čo všetko im vojna vzala.

Vojaci, ktorí boli odfotografovaní s maskou od Anny, sa mnohí usmievali. Táto uznávaná sochárka dnes už nežije – zomrela v roku 1939. Jej pamiatka tu však stále je vďaka umeniu, ktorým priniesla mnohým zraneným vojakom pokoj.