Michal Smíšek – Slovák, ktorý sa nebál ísť za svojim snom a teraz pracuje v Európskej Vesmírnej Agentúre

  • Michal Smíšek patrí k úspešným mladým Slovákom a je dôkazom toho, že ak človek chce niečo dosiahnuť, nič nie je nemožné. Absolvoval stáž v Európskej vesmírnej agentúre, kam ho neskôr prijali ako plnohodnotného zamestnanca Inštitútu Robotiky a Mechatroniky. Napriek tomu, že pracuje na mieste, ktoré by mu mnohí mohli závidieť, zostal veľmi príjemným a skromným človekom.
 srcset
Michal Smíšek
  • Michal Smíšek patrí k úspešným mladým Slovákom a je dôkazom toho, že ak človek chce niečo dosiahnuť, nič nie je nemožné. Absolvoval stáž v Európskej vesmírnej agentúre, kam ho neskôr prijali ako plnohodnotného zamestnanca Inštitútu Robotiky a Mechatroniky. Napriek tomu, že pracuje na mieste, ktoré by mu mnohí mohli závidieť, zostal veľmi príjemným a skromným človekom.

Málokto zo Slovenska má skúsenosť s priamou spoluprácou s Európskou vesmírnou agentúrou. Ako vlastne taká vesmírna agentúra funguje?

Európska vesmírna agentúra je konzorcium štátov Európskej únie a pridružených štátov, ktoré zdieľa spoločný záujem o návrh, realizáciu, manažment a financovanie projektov, za účelom vesmírneho výskumu. Od členských štátov sa teda očakáva jednak formulovanie cieľov, a jednak financovanie projektov zo štátneho rozpočtu. Štáty sa prirodzene rôznia jednak vo svojich ambíciách – spomeňme napríklad prieskum planét slnečnej sústavy, ťažbu nerastných surovín, testovanie vesmírnych a pozemských technológii, expedície ľudských posádok; a jednak v miere financovania agentúry – Nemecko a Francúzsko ťahajú takmer polovicu celého rozpočtu ESA, pričom menšie štáty financujú často iba po percente, úmerne ku veľkosti svojej ekonomiky a zaangažovanosti vo vesmírnych programoch.

Pre samotnú ESA pracuje iba okolo dvetisíc ľudí a jej riaditeľstvo sa formálne nachádza v Paríži. Tu sa riadia projekty a prerozdeľujú financie. Naopak samotná realizácia projektov prebieha už na národnej úrovni, pričom každý štát stanovuje svoju realizačnú agentúru. Pre Nemecko je to Deutsches Zentrum fuer Luft- und Raumfahrt (DLR), ktorej som zamestnanec.

DLR má po celom Nemecku rozosiatych 16 výskumných lokalít, a naša, mníchovská, patrí k tým väčším. Nachádza sa na území starého, historicky vojenského, letiska, ktoré má momentálne štatút špeciálneho civilného. Je tu hangár s najväčšou nedopravnou civilnou leteckou flotilou v Európe (a pridruženým klubom športových letcov, do ktorého si občas niektorí kolegovia po obede chodia zalietať, keď je pekne :) ), centrála európskeho GNSS projektu Galileo, riadiaci mostík európskeho modulu Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS) Columbus, a robotické laboratória.

13445250_10208101868877081_1784309609686739705_n

zdroj fotofrafi: Michal Smíšek

Môžeš nám priblížiť, čo je náplňou tvojej práce, akým projektom sa venuješ?

Práve pre tú poslednú spomínanú entitu, Inštitút Robotiky a Mechatroniky, pracujem aj ja. Som súčasťou tímu vyvíjajúceho mobilných robotov – konkrétne naše laboratórium obývajú drony, rovery, crawlery aj walkery. V tejto skupine som zodpovedný za senzory – kamery, akcelerometre, gyroskopy a iné vstupné zariadenia robotov – ich funkcionalitu a integráciu.

S tímom vyvíjame robotickú platformu určenú na prieskum planetárneho povrchu, rover LRU. Ako vo väčšine vesmírnych projektov, nie je zaručené, že náš robot dostane zelenú a zamáva nám z odpaľovacej rampy v Bajkonure alebo Kourou, no snažíme sa túto pravdepodobnosť maximalizovať – okrem iného aj minuloročným víťazstvom LRU tímu v celonemeckej súťaži SpaceBotCup. Mám skúsenosť, že šťastie praje pripraveným.

Ďalší projekt, na ktorom pracujeme, je kooperácia heterogénneho tímu robotov, teda takého, v ktorom spolupracujú roboti rôznych dizajnov. Napríklad, lietajúci robot vie rýchlo preskúmať relatívne veľkú oblasť, ale neunesie toho veľa. Pre rovery je naopak charakteristická vyššia nosnosť za cenu nižšej mobility. Navzájom sa tieto koncepty majú potenciál výborne dopĺňať pri vykonávaní komplexnejších úloh. Je možné, že v najbližších mesiacoch sa na stole naskytne project call pre takýto spôsob planetárneho prieskumu – a opäť raz chceme byť radšej pripravení, ako prekvapení.

13501641_10208101871997159_1224641371340060721_n

zdroj fotofrafi: Michal Smíšek

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Ako post-doktorand žonglujem s relatívne veľa loptičkami. Mal by som pracovať na systémoch – mojim pričinením by mali roboty fungovať lepšie a častejšie ako bez neho, a mal by som celkovo byť užitočný člen tímu. Očakáva sa odo mňa taktiež manažment agentúrnych projektov a priemyselných spoluprác – kde sa, pri ich vypisovaní, snúbi kreativita s byrokraciou. No a napokon by som mal „robiť vedu“ – posúvať hranicu ľudského poznania, čítať články, ako sa vo svete robia veci, a písať ich, aby som ukázal, že to vieme lepšie. :D

Snažím sa každodenne robiť jednu konkrétnu vec – no to sa často nepodarí, začnem multitaskovať, a potom je pánom môjho dňa čistý chaos. :)

 

Projekty, na ktorých pracuješ ti stále niekto zadáva alebo pracuješ aj na vlastných výskumoch?

Organizačná štruktúra je u nás prekvapivo horizontálna a neformálna. Prácu mi nezvykne zadávať šéf, skôr sa často radievam so skúsenejšími kolegami, a zisťujem, čo aktuálne najviac horí – a čo viem, to hasím. Takže ak pociťujem akýkoľvek chaos, môžem si byť istý, že si zaňho môžem sám. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že sa tu cítim veľmi slobodne – a k tejto slobode sa snažím pristupovať zodpovedne.

Často som prizývaný k diskusiám o pre mňa relevantných budúcich priemyselných projektoch a spoluprácach. Teší ma, že napriek tomu, že pri obchodnom styku s priemyslom je hlavným cieľom výhodne predať u nás generované know-how, dosť sa prihliada na výskumné preferencie a ciele nás ako jednotlivcov. To až do takej miery, že ak nevieme predpokladať, že na implementovanie nejakého systému budeme mať človeka, ktorého tá implementácia *zaujíma* a *baví*, môže to spôsobiť zahodenie projektu. Čiže do veľkej miery rozhodujeme my sami o tom, čo robiť budeme, a čo nie.

13450763_10208101871037135_713535798613090995_n

zdroj fotofrafi: Michal Smíšek

Ako si sa na svoju súčasnú pozíciu dostal?

V roku 2011 som sa, po vzore šikovných Slovákov, ktorých som spoznal na návšteve Oxfordu, rozhodol stráviť leto stážou v mojom vtedajšom odbore záujmu, v spracovaní obrazu. Vedel som iba, že chcem robiť práve toto, ale bolo mi jedno, kde na svete skončím – posielal som životopisy na všetky strany. Náhoda chcela, že sa moja aplikácia zapáčila ľuďom z DLR, tak som na leto 2011 zakotvil tu. Po lete som sa vrátil späť na Slovensko, započať doktorandské štúdium. No už jeseň 2011 to tak náhoda opäť chcela, že v DLR potrebovali pomerne rýchlo prerobiť softvér na kalibráciu kamier z jazyka IDL do C++. Z leta som s týmto softvérom mal skúsenosti a okrem mňa ich nenapadol nikto iný, koho by narýchlo zohnali, tak ma o to požiadali a ja som to pre nich, popri doktorandskom, urobil.

Potom zo strany DLR vyvstali ďalšie potreby a nakoniec som pre nich ako externista pracoval ďalšie štyri roky, popri doktorandskom, s premenlivou intenzitou. Akurát keď som v Bratislave končil štúdium, náhoda to tak chcela do tretice, že skupina odborníkov na senzoriku a mobilné roboty z DLR odišla, založila si vlastný startup (dnes úspešnú firmu RoboCeption) a po týchto schopných ľuďoch zrazu ostali prázdne stoličky. Ja som vtedy bol v DLR už známa firma, a vďaka interným informáciám som sa včas stihol o vyplnenie jednej z týchto prázdnych pozícii uchádzať. Byrokratické mlyny mleli pomaly – celý proces trval pol roka, ale isto – a to miesto som dostal.

 

Kde si predtým študoval? Aká škola vie človeka pripraviť na takúto prácu?

Na Fakulte informatiky a informačných technológii, STU, som ukončil bakalárske štúdium. Inžinierske štúdium som absolvoval na odbore Matematicko-počítačové Modelovanie, SvF STU, u prof. Mikulu. Doktorandské v odbore aplikovaná matematika som tiež absolvoval uňho. Vážil som si u neho dve veci. Po prvé to bol individuálny prístup k študentom – keď som mu povedal, že sa nejaký predmet lepšie naučím z videí na YouTube ako sedením v škole, akceptoval to, a nechal ma ísť si svojou cestou. Po druhé, vedel umne integrovať študentov do vedeckých procesov na fakulte. Z toho som, koniec koncov, profitoval aj ja – na jar 2011 som vyhral československé kolo ŠVOČ v aplikovanej matematike. Toto je dnes už iba milý malý úspech, ktorý vtedy ale v mojom študentskom životopise dosť dobre vyzeral. Dnes viem, že u môjho vtedajšieho šéfa stáže v DLR a dnešného kolegu a kamaráta, Klausa Strobla, tento aspekt zavážil pri výbere vhodného študenta. V toho dôsledku vynakladanie úsilia navyše počas štúdia (a nemyslím tým prácu pri pokladni – neviem, či tým vlastne vôbec myslím prácu ako takú…) každému vrelo odporúčam.

13483010_10208101866517022_5527827985187874791_o

zdroj fotofrafi: Michal Smíšek

Vedel by si porovnať podmienky na výskum v Mníchove a v Bratislave?

Pre vedeckú kultúru postkomunistického bloku je typické, že know-how pozostáva predovšetkým z teórie, ale na praktickú realizáciu a experimenty chýbajú prostriedky – teória je dôležitá, no iba s ňou je ťažké obstáť v globálnej vedeckej súťaži. Pre vzdelávanie na Slovensku, nielen vysokoškolské, je typické, že nefunkčné aspekty, ktoré by mal prirodzene potiahnuť systém a infraštruktúra, ťahajú namiesto toho obetaví učitelia z pozície jednotlivcov, za cenu výrazného zníženia kvality ich osobného života. Patrí im moja vďaka za to, že v podmienkach, ktoré mali, ma naučili to, čo ma naučili. A neviem, ako by som im to mohol opätovať.

 

Vieš si predstaviť, že by si pracoval na vesmírnom (alebo inom) výskume aj na našom území?

Tak ako každý expat, aj ja zvyknem rozmýšľať, čo by sa muselo zmeniť, aby som sa vrátil. Nie je to ľahká otázka. Totiž, predstavme si, že zo dňa na deň zrazu budú platy, financovanie výskumu a postavenie vedcov v spoločnosti také, ako v západnej Európe. To však nespôsobí to, že sa rovno zo dňa na deň celý svet dozvie, že Slovensko je to pravé miesto pre výskum a život vedca – povesť sa ťažko a dlho buduje a ľahko a rýchlo zničí. Odhadujem to na roky, kým by sa po zavedení takýchto opatrení spustil príliv kvalitných svetových vedcov, pričom prvé desaťročia tohto prílivu by iba kompenzovali odliv predchádzajúcich dekád. Mňa by plat samotný – akýkoľvek – nemotivoval vrátiť sa. Mám primárne záujem pracovať tam, kde budem mať za kolegov čo možno najschopnejších ľudí, s ktorými budem riešiť čo možno najzaujímavejšie problémy. Moja súčasná práca, mám pocit, túto potrebu napĺňa.

13450160_10208101868357068_6667614481112470843_n

zdroj fotofrafi: Michal Smíšek

Aký je vzťah ESA a Slovenska?

Podľa mojich skúseností si Slováci často mylne myslia, že Slovensko je plnohodnotným členom ESA. Toto zatiaľ neplatí – od roku 2015 je Slovensko spolupracujúcim štátom Európskej vesmírnej agentúry, ale to v porovnaní s členstvom neznamená prakticky nič. O plnohodnotnom členstve sa vraj hovorí, neviem však, nakoľko vážne zo strany Slovenska – mám pocit, že vláda akoby tušila, že vesmírny program sú skôr výdavky ako príjmy, tak sa zdráha. Plnohodnotnými členmi sú pritom štáty ako Česko, Poľsko, Maďarsko aj Rumunsko.

Predtým, ako si čitateľ povie, že vesmírny program je drahá vec a Slovensko je chudobná krajina, pozývam ho nazrieť do účtovníctva agentúry: Ročný rozpočet ESA je 4,4 miliardy eur – ekvivalent ceny lístku do kina za každého občana každého členského štátu. Oproti tomu, ostatný projekt digitalizácie slovenskej štátnej správy, Slovensko.sk, stál 1 miliardu eur – toto je už ekvivalent predĺženého rodinného víkendu v horách za každého občana Slovenska, a väčšina týchto peňazí sa utopila čiernej diere korupcie a neschopnosti. Tým chcem ilustrovať, že peniaze na to, aby sme mohli plnohodnotným členom ESA a podieľať sa na špičkovom vesmírnom programe, máme. Pritom, čas je na to ideálny – pre najbližšie dekády sa hovorí o úžasných projektoch: prvé trvalé osídlenie Mesiaca, prvá ľudská posádka na Marse, prvý detailný prieskum ľadových mesiacov Jupitera a Saturnu, prvá solárna plachetnica do systému Alfa Centauri.

Slovensko by sa malo zamyslieť, či chce alebo nechce byť súčasťou tohto ťaženia za ľudským poznaním. Alebo sme príliš zaneprázdnení hašterením sa o tom, ktorá menšina môže za naše mrzké životy, a na takéto panské výstrelky a hvezdárčenie nemáme čas? ESA Slovensko uvíta, ale taktiež to dosť dobre zvládne bez nás. Nikto a nič nás do vstúpenia nenúti. Je to otázka našich priorít.

13450239_10208101870357118_4568032642110234699_n

zdroj fotofrafi: Michal Smíšek

Máš ešte nejaké ďalšie profesné ciele do budúcna alebo máš pocit, že si už dosiahol svoj vrchol?

Zďaleka nemám pocit, že ustáť pol roka na pozícii zelenáča, aj keď v dobrom výskumnom centre, sa dá považovať za vrchol kariéry všeobecne. Mám v pláne si osvojiť procesy a rýchlo „zoseniorštieť“. Moju súčasnú pozíciu vnímam ako šancu prispieť k posunutiu hraníc ľudských možností – nič viac a nič menej ako šancu. Chopiť sa jej ma motivuje viac ako čokoľvek iné. Momentálne. A aký je dlhodobý plán? Neviem. Možno si raz založím startup :)

Ďakujem Mišovi za odpovede a prajem veľa ďalších úspechov do budúcna.

 

Najnovšie video