Adriana z úspešnej značky ZENÆ: Netočím na kruhu, nie som „typická“ keramikárka. Niektorých to pohoršovalo

Adriana Krupanová si vlastnú značku nevybudovala preto, že mala vo vrecku investora alebo detailný plán na päť rokov dopredu. Vybudovala ju postupne – medzi lockdownmi, objednávkami od známych a otázkami ľudí, ktorí chceli vedieť, či by si od nej mohli kúpiť misku. Z hobby sa stal biznis, z bytu ateliér, zo značky ZENÆ miesto, ktoré ľudia spájajú s návratom k sebe.

Dnes vedie kurzy, tvorí kolekcie a vedome odmieta ísť cestou masovej výroby. V tomto rozhovore otvorene hovorí o tom, čo ju keramika naučila o podnikaní, ako sa mení vnímanie lokálneho dizajnu a prečo je dôležité nepracovať len hlavou, ale aj rukami. Bez marketingových trikov, bez idealizovania. Len tak, ako to naozaj je.

• Ako sa z hobby môže stať úspešná značka?
• Čo môže keramika naučiť o biznise?
• Prečo sa vrátila domov po rokoch v zahraničí?
• V čom je ručná tvorba výhodou aj výzvou?
• Ako sa tvorí značka, ktorá má dušu?
• Prečo ľudia po vyhorení hľadajú hlinu?
• Čo jej pomáha zvládať tlak pred Vianocami?
• Aké sú skryté nástrahy kreatívneho podnikania?
• Prečo nešla cestou masovej výroby?
• Čo by odkázala ženám, ktoré chcú podnikať?

V predchádzajúcom rozhovore si spomínala, že keramiku si objavila počas lockdownov. Odvtedy si prešla dlhú cestu, máš vlastný ateliér, kurzy, značku. Kedy prišiel ten zlomový moment, že z hobby sa stalo podnikanie?

S keramikou som v kontakte už od detstva – mama ma prihlásila na keramický krúžok a ja som sa okamžite zamilovala do hliny. Nikdy by mi však vtedy nenapadlo, že by ma raz mohla aj živiť. V tom čase sa o umení ako o reálnej obžive veľmi nehovorilo, aspoň nie v pozitívnom svetle.

Keď som neskôr žila v Londýne, ku keramike som sa vrátila cez ďalší kurz – len tak, pre radosť. A potom prišiel covid, lockdowny a návrat domov. Hlina ma vtedy doslova sprevádzala každým jedným lockdownom, boli dni, keď som doma sedela celé dni a len tvorila.

Postupne pribúdali veci, už sa mi nezmestili do bytu, tak som si našla a prenajala prvý priestor. A práve vtedy začali prichádzať otázky od ľudí – či si môžu niečo kúpiť, či im urobím zákazku. Neskôr prišla ďalšia vlna otázok – či by som nerobila aj kurzy. A ono sa to celé tak prirodzene poskladalo… bez veľkého plánu, skôr krok po kroku, s dôverou v to, čo robím. A sme tu dnes.

 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Z E N Æ (@zenae.sk)

Študovala si dizajn v Dánsku, žila si v šiestich krajinách. Čo ti ukázal návrat na Slovensko a v čom ti podľa teba táto skúsenosť dala výhodu oproti iným lokálnym značkám?

Po desiatich rokoch cestovania som sa vrátila domov. Úprimne – neviem, či by sa to stalo, keby neprišiel covid, ale to už sa asi nikdy nedozvieme. Vôbec som si totiž nemyslela, že sa na Slovensko vrátim natrvalo. A dnes som tu šťastná a naozaj vďačná, že som sa tak rozhodla.

Návrat bol veľmi príjemný. Zrazu som bola obklopená rodinou, priateľmi a známymi, ktorí mi chceli pomôcť s rozbehom môjho biznisu. Zároveň som sa však stretla aj s nepochopením – najmä preto, že som sa snažila robiť veci inak.

A to najmä v umení. Netočím na kruhu, nie som „typická“ keramikárka, ako si to mnohí predstavujú. Modelujem rukami, vyhľadávam nepravidelné tvary, a to niektorých ľudí dokonca pohoršovalo. Občas sa aj zasmiali. Postupne som sa však naučila tieto reakcie prijímať.

Neviem, či je to vyslovene výhoda oproti lokálnym značkám – nerada sa porovnávam, lebo verím, že každý si ideme svojou cestou najlepšie, ako vieme. Ale čo mi zahraničie určite dalo, je láska k rôznorodosti. K tomu, že sa ľudia a značky neboja vyjadriť umenie inak, neboja sa prekvapovať a byť odlišní.

Na kurzy k tebe nechodia len kreatívci, ale aj ľudia z biznisu, korporátov, mamičky, ľudia po vyhorení. V čom podľa teba keramika dnes odpovedá na potreby spoločnosti?

Hlina je hmota, ktorá je nám odjakživa blízka. Má v sebe niečo veľmi prirodzené a terapeutické. Keď s ňou pracujeme, často sa nevedomky vraciame späť do detstva – do čias, keď sa od nás nič nečakalo, keď sme sa len hrali, skúšali, tvorili a jednoducho boli. A presne tento pocit je dnes pre veľa ľudí liečivý.

Pre niekoho je terapia joga, pre iného meditácia, pre niekoho práve tvorenie. Myslím si, že v tejto extrémne uponáhľanej dobe keramika odpovedá na veľmi hlbokú potrebu – spomaliť, vypnúť hlavu a robiť niečo len pre seba, bez tlaku na výkon, bez očakávaní okolia. Len tak, pre radosť, pre ten daný moment.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Z E N Æ (@zenae.sk)

ZENÆ si postavila ako značku, ktorá má dušu, ale funguje aj ako profesionálne remeselné štúdio. Čo sú dnes najväčšie výzvy pri budovaní značky v oblasti ručnej tvorby?

Najväčšia výzva je podľa mňa udržať rovnováhu. Medzi tým, čo chcem tvoriť zo srdca, a tým, čo musí fungovať systémovo, aby značka prežila. Ručná tvorba má svoje tempo – pomalé, nepredvídateľné, závislé od energie, inšpirácie, aj ľudí. A pritom žijeme vo svete, kde sa čaká rýchly výsledok, okamžité reakcie, neustála dostupnosť.

Ďalšou veľkou výzvou je nastavenie hodnoty. Vysvetľovať, prečo má ručne robená vec svoju cenu, koľko času, skúseností, pokusov, chýb a energie je za ňou schovaných. A zároveň nevyhorieť z toho, že stále niečo obhajujem.

A potom je tu aj téma tímu, dôvery a pustenia kontroly. Značka už dnes nie som len ja, a to je krásne aj náročné zároveň. Učím sa delegovať, učiť iných môjmu spôsobu práce, ale zároveň im nechať priestor, aby mohli byť sami sebou.

Nepracuješ vo vákuu, si súčasťou lokálnej kreatívnej scény. Sleduješ nové značky, trendy, komunity. Ako vnímaš dnešnú situáciu na Slovensku, cítiš rastúci záujem o lokálny dizajn, alebo skôr stagnáciu?

Určite necítim stagnáciu. Práve naopak, mám pocit, že sa toho veľa hýbe. Vzniká množstvo nových značiek, ľudia sa odvažujú skúšať, tvoriť, vystupovať z bezpečia. A čo je pre mňa ešte dôležitejšie – začína sa meniť aj vnímanie zákazníkov. Viac sa zaujímajú o to, odkiaľ veci pochádzajú, kto ich vyrobil, aký majú príbeh.

Zároveň však vnímam, že je to stále krehké. Lokálny dizajn je pre mnohých ešte stále „luxus“, nie samozrejmosť. Chce to veľa trpezlivosti, zo strany značiek aj zo strany publika.

Pre mňa je však krásne sledovať, že sa tu začínajú vytvárať komunity, ktoré sa podporujú, prepájajú a inšpirujú navzájom. A práve v tom vidím obrovskú silu do budúcnosti.

Si žena, ktorá podniká sama. Čo by si poradila ďalším ženám, ktoré uvažujú nad tým, že si otvoria vlastný ateliér, štúdio alebo malý podnik? Na čo sa musia pripraviť?

Asi by som im povedala, nech do toho idú… ale s otvorenými očami. Podnikanie je krásne, ale aj veľmi surové. Je to sloboda, ale aj obrovská zodpovednosť. Človek sa musí pripraviť na to, že bude chvíľami úplne hore a potom zasa úplne dole a často veľmi rýchlo za sebou.

Je podľa mňa dôležité veriť si, ale zároveň sa nebáť pýtať sa, učiť sa, priznať si, že niečo neviem. Netváriť sa hneď ako „hotová podnikateľka“, ale dovoliť si rásť. A najmä, nenechať sa odradiť pochybnosťami okolia. Tých bude vždy dosť.

Zároveň by som povedala, nech na seba nie sú príliš tvrdé. Netlačiť na výkon za každú cenu, nenechať sa zožrať porovnávaním, dopriať si pauzu bez výčitiek. Lebo, ak vyhoríš, nemá kto tvoriť ani viesť.

A asi najdôležitejšie je – robiť to zo srdca. Pretože práve to je to jediné, čo ťa podrží aj v dňoch, keď sa ti nebude chcieť vôbec nič.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa RÁNO – KÁVA, MATCHA & BRUNCH (@rano_kaviaren)

Kurzy ako Date&Clay sa stali populárnymi najmä preto, že spájajú tvorbu s ľudským kontaktom. Bola to biznisová stratégia, alebo skôr reakcia na spoločenskú potrebu?

Date&Clay vznikol v čase, keď som bola single a začala som si veľmi silno uvedomovať, aký veľký je dnes deficit prirodzeného spoznávania ľudí. Mala som pocit, že sa vlastne nemám kde dostať do situácie, v ktorej by som stretla niekoho nového – okrem mojich vlastných kurzov, ktoré vediem. Zoznamovacie aplikácie pre mňa nepripadali do úvahy, chcela som niečo osobnejšie, živé, skutočné.

A tak tento projekt vznikol úplne prirodzene – odo mňa pre ľudí, ktorí to cítili rovnako. S tým rozdielom, že ja som sa ho rozhodla viesť. Bolo nádherné sledovať, ako sa ľudia počas tvorby s hlinou spoznávajú, ako sa náhle stratí ten zvláštny „awkward“ pocit, ktorý je typický pre klasické speed datingy.

A dnes už viem, že to nebolo len o jednom večeri. Máme už aj niekoľko úspešných vzťahov, niektorí spolu bývajú a plánujú budúcnosť. Určite viem, že sa k tomuto formátu ešte v budúcnosti vrátim.

V ateliéri učíš ľudí trpezlivosti, dotyku s materiálom, prijatiu nedokonalosti. Ako sa tieto hodnoty prenášajú do tvojho podnikania a rozhodovania sa ako zakladateľky značky?

Tieto hodnoty sú pre mňa úplným základom – nielen v ateliéri, ale aj v podnikaní. Keramika ťa veľmi prirodzene učí trpezlivosti. Nič sa nedá urýchliť, všetko má svoj čas, svoje fázy, svoje zlyhania. A presne tak to vnímam aj v budovaní značky. Učím sa neprerážať veci silou, ale skôr im dávať priestor dozrieť.

Dotyk s materiálom ma zase stále vracia späť k telu, k pocitu, k intuícii. Veľa rozhodnutí robím práve pocitovo, nie vždy len racionálne cez tabuľky a čísla. A prijatie nedokonalosti… to je téma, ktorú si nesiem úplne všade. Viem, že nie všetko musí byť perfektné, uhladené, presne načas. Dôležitejšie je, aby to bolo pravdivé.

A myslím si, že práve vďaka tomuto prístupu sa mi darí udržať si v ZENÆ ľudskosť, a to aj vo chvíľach, keď z neho rastie už celkom veľký projekt.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Z E N Æ (@zenae.sk)

Tvoja tvorba je vedome limitovaná. Nevyrábaš vo veľkom, každý kus je originál. Neuvažovala si niekedy nad expanziou? A čo ťa od nej prípadne odrádza?

Chcem, aby pre mňa keramika zostala tým, čím bola na začiatku – radosťou. Zábavou, únikom, priestorom, kde nemusím nič dokazovať. A práve preto si neviem predstaviť tvoriť vo veľkom. Masová výroba by mi zobrala to najdôležitejšie – kontakt s materiálom, pomalosť, ticho, sústredenie.

Cítim to skôr opačne. Chcem si udržať menšie, premyslené kolekcie a zároveň sa ešte viac venovať jednorazovým, autorským zákazkám na mieru. Umeleckým dielam, ktoré vznikajú pre konkrétnych ľudí a konkrétne priestory. A tých je postupne čoraz viac, aj preto som si otvorila nový priestor vyslovene na vlastnú tvorbu.

Máš skúsenosť z viacerých krajín. Ak by si mohla niečo z ich systému podpory kreatívneho priemyslu preniesť sem, čo by to bolo?

Asi by som si priala, aby sa u nás viac dôverovalo tvorcom. V zahraničí som často cítila, že kreatívny priemysel nie je braný ako „hobby“, ale ako plnohodnotná súčasť ekonomiky a kultúry. Že umenie má svoje miesto, hodnotu aj rešpekt.

Zároveň tam fungovala prirodzenejšia podpora nielen finančná, ale aj systémová. Prístup k priestorom, grantom, rezidenciám, prepojeniam medzi ľuďmi. U nás mám stále pocit, že veľa vecí stojí hlavne na nadšení jednotlivcov, ktorí všetko ťahajú sami na sebe.

A možno by som si želala aj viac odvahy – na oboch stranách. Zo strany tvorcov, aby si viac verili, a zo strany inštitúcií, aby sa nebáli dávať priestor novým hlasom a novým formám. Pretože práve z nich často vznikajú tie najzaujímavejšie veci.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Z E N Æ (@zenae.sk)

Otvorene hovoríš o tom, že keramika nie je len estetická, ale aj psychologická práca. Všímaš si vo svojej komunite nejaké spoločné témy alebo zmeny nálad, najmä teraz pred koncom roka?

Všímam si veľa napätia, únavy, vyčerpania. Najmä ku koncu roka je to cítiť ešte intenzívnejšie. Ľudia sú vystresovaní, zahltení, stále niekam bežia. O to viac ma dojíma moment, keď vstúpia do ateliéru – akoby im na chvíľu spadol kameň zo srdca. Zrazu nemusia riešiť vôbec nič. Len hlinu, svoje ruky a ten jeden prítomný okamih.

A možno to najkrajšie na tom je, že sa vracajú. Často mi hovoria, že „už zasa to potrebujú“. Presne vtedy viem, že to má zmysel. Poskytovať takýto priestor pre ľudí je pre mňa to najdôležitejšie a zároveň aj tá najkrajšia odmena, akú môžem dostať.

December je pre mnohých tvorcov najnáročnejší mesiac v roku – objednávky, kurzy, vianočné trhy. Ako sa ti darí nestratiť sa v tlaku a nenechať si vziať radosť z tvorby?

Úprimne, nie vždy sa to darí na sto percent. December je intenzívny mesiac, plný očakávaní, termínov, ľudí, emócií. Je to krásne, ale aj veľmi vyčerpávajúce. Pomáha mi, že si nastavujem hranice. Už viem, že nemôžem zachrániť všetko, stihnúť všetko a ani to nie je cieľ. Radosť z tvorby by mala byť vždy dôležitejšia ako dokonalý výkon.

A možno najviac ma drží práve spätná väzba od ľudí. Keď vidím, že si niekto odnáša domov kúsok pokoja, radosti alebo spomienku, ktorú som mu pomohla vytvoriť vlastnými rukami, viem, prečo to robím. A to mi v decembri vracia rovnováhu.

Keď sa pozrieš na svoje začiatky a na to, kde si dnes, čo je podľa teba najdôležitejší dôvod, prečo ZENÆ stále rastie? A čo je tvoj osobný dôvod, prečo v tom pokračuješ?

Myslím, že ZENÆ rastie práve preto, že nikdy nevznikalo ako „projekt na úspech“. Vzniklo z potreby tvoriť, z potreby byť s ľuďmi, z túžby vytvoriť priestor, kde je dovolené spomaliť, tvoriť od srdca a bez očakávaní. Ľudia to cítia. A podľa mňa práve táto autenticita je dôvod, prečo sa to šíri ďalej prirodzene, bez nátlaku.

A môj osobný dôvod, prečo v tom pokračujem? Lebo ma to neustále vracia späť k sebe. K telu, k trpezlivosti, k tichu, k radosti z maličkostí. Lebo vďaka keramike stretávam ľudí, ktorých by som inak nikdy nestretla. A preto, že verím, že to, čo ZENÆ dnes predstavuje, je omnoho hlbšie než to, čo vidíme navonok.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy