AI a digitalizácia samy osebe nie sú hrozbou. Hrozbou však je, ak sa tieto zručnosti nedostanú do škôl, hovorí Viktória Ondrejička Jakubovičová (ROZHOVOR)

Digitalizácia mení spôsob, akým sa deti učia, učitelia vyučujú a školy fungujú. Kým v mnohých krajinách sa technológie stali prirodzenou súčasťou vzdelávania, Slovensko stále hľadá rovnováhu medzi klasickou výučbou a modernými prístupmi.

Viktória Ondrejička Jakubovičová, spoluzakladateľka a CEO Strednej odbornej školy informačných technológií a umelej inteligencie Skyro, patrí medzi ľudí, ktorí túto zmenu reálne pretvárajú na skutky. Skyro je prvou strednou školou v Európe so špecializáciou na umelú inteligenciu, kde sa technológie spájajú s kreativitou, tímovou spoluprácou a praktickými projektmi.

V rozhovore hovorí o tom, prečo digitalizácia nie je len o moderných zariadeniach, ale o zmene myslenia, ako AI pomáha učiteľom aj študentom – a prečo sa škola budúcnosti nezaobíde bez ľudskosti.

• Aké konkrétne digitálne nástroje vieme implementovať do výučby?
• Ktoré najväčšie riziká prináša digitalizácia školstva?
• Prestanú naše deti písať rukou a nahradí ich klávesnica?
• Je slovenské školstvo pripravené na výrazný nástup digitálnych prvkov?
• Ako nájsť rovnováhu medzi digitálnym a skutočným svetom?

Ako hodnotíte aktuálnu úroveň digitalizácie škôl na Slovensku v porovnaní so zahraničím?

Digitalizácia na Slovensku sa posúva, ale veľmi nerovnomerne. Sú školy, ktoré už pracujú s modernými platformami, interaktívnymi tabuľami či online testovaním, a zároveň také, kde stále dominuje krieda a učebnice spred 20 rokov.

V porovnaní s krajinami ako Estónsko či škandinávske štáty zaostávame najmä v tom, ako systematicky spájame technológie s učením a ako podporujeme učiteľov. Často sa sústredíme na techniku, ale menej na metodiku a jej prínos pre žiaka. A práve o to by malo ísť – aby digitalizácia nebola len o zariadeniach, ale o reálnej zmene vo vzdelávaní.

V čom vidíte najväčší prínos digitalizácie pre žiakov?

Digitalizácia dáva deťom niečo, čo im klasická škola často nevie ponúknuť – slobodu a zodpovednosť za vlastné učenie. Nemusia ísť všetci rovnakým tempom. Niekto sa môže ponoriť hlbšie, iný sa zastaví a zopakuje si to, čo mu robí problém. Technológie vedia prispôsobiť tempo aj obsah konkrétnemu dieťaťu.

Druhý obrovský prínos je dostupnosť sveta. Digitálne nástroje otvárajú dvere k zdrojom, ľuďom a príležitostiam, ku ktorým by sa inak nedostali. Študent môže čerpať z najnovších poznatkov, spolupracovať s rovesníkmi z iných krajín alebo si vyskúšať simulácie, ktoré by v triede neboli možné.

A napokon, je tu pripravenosť na realitu. Svet, v ktorom budú žiť a pracovať, je digitálny. Deti sa preto musia učiť nielen používať technológie, ale aj im rozumieť – od digitálnej hygieny a ochrany súkromia, až po kritické myslenie a schopnosť orientovať sa v množstve informácií.

Preto digitalizácia nie je „nice to have“, ale nevyhnutnosť. Technológie sú tu, mladí k nim majú prístup tak či tak. Úlohou školy je naučiť ich využívať technológie múdro – ako nástroj pre rast, tvorivosť a vzdelávanie, nielen ako hračku na zabíjanie času.

V čom vidíte najväčší prínos digitalizácie pre učiteľov?

Najväčšia zmena je v tom, že učitelia už nemusia tráviť hodiny administratívou. Hodnotenie testov, tvorbu kvízov či prípravu materiálov dnes zvládnu digitálne platformy a AI. To, čo kedysi zabralo celé popoludnia, je dnes otázka pár minút.

AI však prináša ešte viac – dáva učiteľovi v reálnom čase akoby živú mapu triedy. Vidí, kto potrebuje podporu, kto je pripravený ísť ďalej a kde treba nastaviť inú úroveň výzvy. To je obrovský posun, pretože učiteľ už nemusí hádať ani robiť kompromisy, ale má konkrétne dáta, ktoré mu pomáhajú učiť personalizovane.

A práve tu sa mení aj samotná rola učiteľa. Nemusí byť encyklopédiou na všetko – technológie dnes prinášajú fakty a dáta podstatne rýchlejšie. Úloha učiteľa je oveľa hlbšia: byť mentorom, ktorý rozvíja talent, dáva spätnú väzbu, inšpiruje a vedie deti k tomu, aby rástli nielen vedomostne, ale aj ako osobnosti.

Navyše, digitalizácia pomáha rásť aj samotným učiteľom – dostávajú prístup k novým poznatkom a nástrojom, ktoré im otvárajú ďalšie obzory. Úlohou školy nikdy nebolo len odovzdávanie vedomostí, ale najmä vychovávanie ľudí. A digitalizácia je presne ten nástroj, ktorý učiteľom umožňuje sústrediť sa na túto podstatu ich poslania.

zdroj: Archív Viktória Jakubovičová

Aké konkrétne nástroje AI sa už dnes dajú implementovať do vyučovania?

Spektrum je dnes veľmi široké. Základom sú generatívni asistenti ako ChatGPT, Gemini či Copilot, ktorí dokážu odpovedať na otázky, pomôcť so štúdiom alebo vysvetliť učivo viacerými spôsobmi. Dôležité je však vedieť s nimi správne pracovať – nejde o to, aby žiak dostal hotovú odpoveď, ale aby ho AI navádzala na vytvorenie vlastného riešenia. 

Pri samotnom učení sa osvedčili nástroje ako Quizlet, ktorý z učebných textov urobí kartičky či testy, alebo Wolfram Alpha, ktorý pomáha pri matematike a prírodných vedách. Pre deti so špeciálnymi potrebami sú k dispozícii technológie na rozpoznávanie reči či prevod textu na hlas, ktoré robia učenie prístupnejším. 

A nesmieme zabudnúť ani na oblasť školskej byrokracie. Tu sa čoraz viac uplatňujú užitočné AI agenty – napríklad ChatGPT Agent, ktorý dokáže pracovať s nástrojmi ako Edupage, nastavovať suplovanie, generovať dokumenty či dokonca pomôcť s tvorbou rozvrhu.

To všetko sú nástroje, ktoré fungujú už dnes. Nie je to vzdialená budúcnosť, ale realita, ktorú školy môžu využiť okamžite, ak ju uchopia správne.

Mohla by AI v budúcnosti nahradiť aj maturitné skúšky či testovanie?

AI nezruší testovanie, ale zásadne zmení jeho podobu. Namiesto jednorazových skúšok sa budeme čoraz viac spoliehať na portfóliá, projekty a simulácie, ktoré lepšie odrážajú reálne zručnosti. AI môže pomôcť s rýchlou a objektívnou analýzou, ale nikdy by nemala byť jediným rozhodcom. Človek musí zostať garantom férovosti a ľudského pohľadu. Najlepšie riešenie je kombinácia – AI ako presný nástroj a učiteľ ako garant.

Deti už takmer nepíšu rukou, krieda a tabuľa miznú zo škôl. Je to prirodzený vývoj, alebo strácame dôležité zručnosti?

Otázka by nemala znieť, či písanie rukou áno alebo nie, ale ako udržať jeho hodnotu popri digitálnom svete. Písanie rukou má totiž nenahraditeľnú úlohu. Rozvíja jemnú motoriku, podporuje pamäť a sústredenie a je dôležité pre rozvoj kognitívnych zručností.

Preto je kľúčové rozlišovať, kedy, v akom veku a v akej forme zapájame digitálne nástroje. Dieťa v rôznych vývojových fázach potrebuje iný typ stimulácie. Ak by sme digitál zaviedli príliš skoro a úplne nahradili písanie rukou, riskujeme, že zabrzdíme rozvoj zručností, ktoré práve v tom období dieťa potrebuje.

Riešením je múdra kombinácia. V prvých rokoch školy má rukopis nenahraditeľné miesto, neskôr ho môžeme dopĺňať digitálnymi nástrojmi – napríklad tabletmi so stylusom, ktoré spájajú výhody oboch svetov. Nejde o to nahradiť jedno druhým, ale nastaviť zdravú rovnováhu, ktorá podporí rozvoj dieťaťa komplexne.

Od nápadu po funkčného robota: Pavol ukazuje, že „nedá sa“ v jeho slovníku neexistuje

Vzdali sme sa papiera – aký to má vplyv na učenie, kreativitu a pamäť detí?

Digitál prináša rýchlosť, efektivitu a okamžitú spoluprácu. Naopak papier podporuje hĺbku, premýšľanie a zapamätanie. Písanie rukou aktivuje mozog inak než klávesnica, a preto je nenahraditeľné pri tvorbe konceptov alebo pri potrebe spomaliť a sústrediť sa.

Preto to nikdy nemôže byť o „buď – alebo“. Je to o rovnováhe a o schopnosti využiť silné stránky oboch svetov. Technológie sú neoceniteľné pri spolupráci, spätnej väzbe či prepojení s globálnym svetom, papier a písanie rukou zas pri tvorivosti a sústredení.

A práve tu sa dotýkame širšej otázky rovnováhy v školách. Aj keď sme technologicky orientovaní, cielene prinášame chvíle, keď deti pracujú bez notebookov, diskutujú alebo tvoria na papieri. Chceme, aby sa naučili balansovať – aby technológie vedeli využívať naplno, no zároveň nezabúdali na to, čo rozvíja ich ľudskosť, kreativitu a schopnosť budovať vzťahy.

Ako sa dá dosiahnuť rovnováha medzi technológiami a klasickým vyučovaním?

Rovnováha znamená, že technológia je vždy len prostriedok, nie cieľ. Najprv sa pýtame, čo chceme, aby sa dieťa naučilo, a až potom volíme vhodný nástroj. Niekedy je to diskusia, inokedy papier a niekedy AI.

Aj keď sme technologicky orientovaná škola, máme jasné hranice. Zakázali sme používanie mobilov a zamedzujeme aj prístup k hrám. Nie preto, aby sme technológie zakazovali, ale preto, aby sme vedome podporili zručnosti, ktoré by inak v digitálnom svete trpeli. Teda komunikáciu, schopnosť vytvárať sociálne prostredie či osobné vzťahy.

Nespoliehame sa len na zákazy. Študentom vysvetľujeme pozitívne aj negatívne vplyvy technológií a tie negatívne sa snažíme uchopiť cez alternatívu – napríklad hodiny bez notebookov, hodnotovo zamerané projekty alebo aktivity, ktoré rozvíjajú kreativitu a tímovosť.

Cieľom je naučiť mladých ľudí balans. Aby rozumeli technológiám, vedeli ich naplno využívať, ale zároveň nezabúdali na ľudskosť a osobnostný rast. To je podľa mňa kľúč k zdravej digitálnej generácii.

Aké sú najväčšie riziká digitalizácie – od závislosti na obrazovkách až po stratu kritického myslenia?

Najväčšou hrozbou nie je samotná technológia, ale to, že ju do škôl nezapojíme múdro. Riziká, ako strata pozornosti, povrchnosť či závislosť prídu len vtedy, ak nezmeníme pohľad na to, ako bezpečne a zodpovedne technológie používať. Je to v skutočnosti iba na nás, ako ich uchopíme a kam to celé povedieme.

Našou úlohou je predchádzať týmto rizikám. Tak ako dnes učíme deti digitálnej gramotnosti, musíme ich učiť aj soft skills, teda porozumeniu emóciám, kontextu, kritickému mysleniu či schopnosti samostatne sa rozhodovať. AI a digitalizácia samy osebe nie sú hrozbou, ale hrozbou je, ak sa tieto zručnosti nedostanú medzi priority škôl.

Technológie vedia byť obrovským prínosom, ale len vtedy, keď ich dokážeme spojiť s tým, čo robí človeka človekom. A to je presne úloha dnešného vzdelávania.

Sú slovenskí učitelia pripravení na prácu s AI a digitálnymi nástrojmi, alebo zaostávame za okolitými krajinami?

Na Slovensku máme množstvo učiteľov, ktorí sú zvedaví, otvorení a mnohí už AI skúšajú na hodinách. Ale systémová podpora zaostáva. Chýba kontinuálne vzdelávanie, mentoring a priestor na experimentovanie. Učitelia často fungujú viac zo svojej vlastnej iniciatívy, než by im to umožňoval systém.

A ešte dôležitejšia otázka je, čo s budúcimi učiteľmi? Pedagogické fakulty dnes vôbec nereflektujú zmeny, ktoré vzdelávanie čakajú. Študenti, ktorí sa pripravujú na učiteľské povolanie, sa neučia, ako pracovať s AI, ako využiť dáta o učení, alebo ako nastaviť etické hranice pri technológiách. Ak sa tento prístup nezmení, riskujeme, že ďalšia generácia učiteľov príde do praxe úplne nepripravená – a to v čase, keď školstvo čaká zásadná reforma.

Preto musíme riešiť dve veci naraz. Podporovať dnešných učiteľov priebežným vzdelávaním a mentoringom, a zároveň zásadne zmeniť obsah a prístup pedagogických fakúlt. Len tak dokážeme, aby sa z technológií stal prirodzený nástroj vzdelávania a nie strašiak, ktorý brzdí celý systém.

zdroj: Archív Viktória Jakubovičová

Ako môže vyzerať škola o 20 rokov – budú ešte existovať triedy, alebo sa presunieme do virtuálneho prostredia?

Triedy určite nezmiznú. Škola nie je len miesto, kde sa odovzdávajú vedomosti, ale aj priestor pre komunitu, vzťahy a sociálne učenie. O 20 rokov však budú triedy vyzerať inak – flexibilnejšie, viac projektovo a prepojené s reálnym svetom. Časť učenia prebehne online, časť v teréne a časť v triede. AI tutori či virtuálne laboratóriá budú bežnou súčasťou, ale nikdy nenahradia ľudský kontakt. Škola budúcnosti bude hybridná, prepojená a zameraná na rozvoj myslenia.

Aký je váš osobný názor: mala by AI slúžiť skôr ako „učiteľ“, „asistent“ alebo len ako podporný nástroj pre vzdelávanie?

AI vnímam najmä ako asistenta – spoľahlivého partnera pre učiteľa aj žiaka. Vie vysvetliť učivo, pripraviť cvičenia, dať okamžitú spätnú väzbu a individuálne viesť dieťa. V niečom môže pôsobiť ako tútor, ale nikdy nemôže nahradiť učiteľa. To najdôležitejšie – motivácia, inšpirácia, ľudský kontakt – zostáva v rukách človeka. AI má rozšíriť naše možnosti, nie vziať nám našu úlohu.

Čítaj viac z kategórie: Technológie a internet