Bratislavská pizzeria sa zaradila medzi TOP európske podniky. Vybrali ju elitní inšpektori

Bratislava má pizzeriu, ktorú rešpektuje celý svet. Sapori Italiani sa prebojovala medzi 9 najlepších v Európe a stala sa dôkazom, že aj na Slovensku sa dá robiť svetová gastronómia.

Keď pred dvadsiatimi rokmi prišiel mladý Talian Andrea Ena na Slovensko, nemal v rukách žiadny detailný podnikateľský plán. Do krajiny prišiel, ako to sám priznáva, „za láskou“.

Čakal, že sa zdrží týždeň, aby vybavil papiere na talianskej ambasáde. Zostal dve desaťročia. A napokon vybudoval uznávanú pizzeriu.

V prestížnom rebríčku 50 Top Pizza World 2025 sa jeho bratislavská reštaurácia Sapori Italiani umiestnila na 59. mieste na svete a 9. mieste v celej Európe. Vďaka tomu sa stala vôbec najvyššie hodnotenou pizzeriou na Slovensku. Andrea pritom začínal úplne inde, v malej reštaurácii v Ružomberku.

Keď kvalita predbehne marketing

„V Bratislave by to dokázal každý, v Ružomberku málokto,“ hovorí Andrea o svojich začiatkoch. Otvoriť taliansku pizzeriu v meste, ktoré v tom čase nebolo gastronomickou metropolou, bola odvážna výzva. No práve skromnejšie prostredie mu dalo čas na rast a učenie sa.

„Nemal som skúsenosti, mal som 22 rokov. Bol som zajačik. Ale možno práve preto bol Ružomberok tou najlepšou školou,“ spomína.

Začiatky boli ťažké. Tržby dosahovali len 5 000 až 6 000 korún denne (zhruba 200 až 250 eur), čo sotva pokrylo náklady. „Mal som zlom. Volal som domov, že či sa nemám vrátiť. Bolo to smutné obdobie,“ priznáva. Podporu našiel v rodine. „Otec mi povedal: ‚Je to tvoj sen. Ak to myslíš vážne, bojuj. My ti pomôžeme.‘ A tak som šiel ďalej.“

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Andrea Ena U Taliana® (@andreaena_utaliana)

Od pizze po sardínske dezerty

Dnes má Andrea v Bratislave dve prevádzky – pôvodnú Sapori Italiani a druhú, elegantnejšiu reštauráciu Da Andrea, situovanú neďaleko Bratislavského hradu. Oba podniky spája dôraz na autentickosť, kvalitu surovín a remeselný prístup.

Menu reštaurácie nie je len o pizzi. Hostia si môžu vychutnať aj menej známe sardínske jedlá ako Culurgiones – plnené cestovinové taštičky, alebo dezert Seadas – chrumkavý koláčik plnený syrom, servírovaný s pomarančovou kôrou a medom.

Práve tieto sardínske korene, ktoré Andrea a jeho tím hrdo prezentujú, robia z pizzerie gastronomický ostrov Talianska uprostred Bratislavy.

„Sú to chute môjho detstva. Chcem, aby ľudia zažili kúsok Sardínie,“ vysvetľuje.

Maj veľké sny, aby sa aspoň niektoré splnili

Keď sa ho pýtajú, či o tomto všetkom sníval, odpovedá úprimne: „Určite nie. Ale myslím si, že musíme mať veľké sny, aby sa nám aspoň niektoré splnili.“

Dnes zamestnáva približne 60 ľudí. To znamená nielen výzvu, ale aj zodpovednosť. „Keď ráno vstaneš, myslíš na to, že 15. sú výplaty. To je 60 výplat, a teda minimálne 120 ľudí, keď rátaš rodiny. A každý jeden zamestnanec je aj jeden tvoj problém,“ hovorí.

Hoci vedenie dvoch reštaurácií znamená veľa stresu a fyzickej práce, Andrea stále verí v ľudskosť a úprimnosť. „Nikdy som nevnímal konkurenciu. Všetci sme priatelia. Aj iní Taliani, aj ostatní kuchári. Robme to dobre a srdcom. To je dôležité.“

Rukola ako „bratislavský šalát“ a pizze z kufra auta

Keď Andrea otváral svoj prvý podnik v Ružomberku, bol nielen cudzinec, ale aj nositeľ úplne novej kulinárskej kultúry. „Rukolu tam nikto nepoznal. V roku 2004 som ju volal bratislavský šalát, lebo som ju dovtedy videl len v Bratislave,“ spomína.

Okrem rukoly priniesol aj ďalšie nezvyčajné chute – prosciutto crudo, bruschetty, antipasti – ktoré v tom čase v regióne pôsobili ako kulinárska revolúcia.

Našťastie, miestni ľudia reagovali pozitívne. „Možno 88 % ľudí bolo nadšených. Tešili sa, že tu máme Taliana, konečne dostali niečo iné ako korbáčiky alebo zmrzlinu,“ hovorí.

No keďže dostupnosť kvalitných talianskych surovín bola obmedzená, rozhodol sa konať po svojom. V noci po zatvorení podniku nasadol do svojho Passatu kombi a šoféroval 1 250 kilometrov do Milána.

„Ráno som prišiel do skladu, naložil som auto a cestou späť som sa zastavil u svojej krstnej mamy. Vždy som im zobral pizzu, ktorú sme piekli večer predtým. Všetci boli spokojní.“

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Andrea Ena U Taliana® (@andreaena_utaliana)

Halušky ako talianske ňoky a slovenský žlčníkový záchvat

Nie všetko však Andrea prebral bez výhrad. „Žinčica mi nechutí. A kombinácia halušiek s ňou bola pre mňa ťažká,“ priznáva úprimne. Postupne si však na slovenskú kuchyňu zvykol. „Povedal som si, že halušky sú vlastne talianske ňoky so syrom, ktorý máme aj my na Sardínii, a slaninou, ktorú máme tiež – pančeta. Takže: pančeta a pekné ňoky, hotovo.“

Slovenskú kuchyňu si dopriava najmä cez víkend, keď má voľno. „Štyri roky som robil každý deň, okrem nedele. Nedeľa bola pre mňa svätá. Vtedy sme išli na koleno, halušky, pirohy. Raz sme to nazvali žlčníkový záchvat,“ dodáva.

Slováci a ich láska k chobotniciam

Andrea dnes so záujmom sleduje, ako sa slovenský vkus vyvíja. „Slováci čoraz viac milujú morské plody. Medzi dvomi prevádzkami robíme 40 až 50 kíl chobotníc týždenne,“ hovorí. Zároveň ho prekvapuje fenomén vývarov v horúčavách. „V lete 30 stupňov a dookola len horúce polievky,“ krúti hlavou. 

Hovorí aj o trende hľuzoviek: „Slováci sa zbláznili do truffle. Ale často ešte nerozumejú, že mimo sezóny nemá ten produkt vôňu ani chuť. V lete má kilo hľuzovky hodnotu 150 eur, v sezóne to môže byť 800 eur.“ Ako tvrdí, kvalita musí byť vždy pred kvantitou. „Radšej menej, ale poriadne.“

Recept od babky, vôňa detstva a krása jednoduchosti

V spomienkach sa vracia aj k receptom svojej babky zo Sardínie. „Keď neviem, čo si dať na obed, dám si lasagne. Zavriem oči a som doma. Babička ich robila každú nedeľu, starký zasa na krbe griloval prasiatko a dával naň strúhanku. Vznikla tak dokonalá kôrka.“

Andrea verí, že ľudia by si mali cez jedlo vážiť seba aj druhých. „Nie je to fráza. Sme to, čo jeme. A ten, kto varí, by si mal vážiť svojich zákazníkov – ponúkať kvalitu, nie kompromisy.“

V tomto duchu vychováva aj svoj tím. V kuchyni vedie mladých kuchárov k tomu, aby chápali recepty nielen ako pracovné postupy, ale ako tradíciu, emóciu a jazyk.

A čo odporúča navariť, keď chceš zapôsobiť, ale nechceš stáť celé hodiny pri sporáku? „Jednoduché rizoto. Do 20 minút máš na stole tanier s dušou – ryža, víno, krevety, trochu masla a šafrán. Hotovo. Ak to má šmrnc, máš vyhraté.“

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Andrea Ena U Taliana® (@andreaena_utaliana)

Margherita, nie Hawaii

Na záver sa vracia k pizze, ktorá mu otvorila dvere do svetových rebríčkov. „Najpredávanejšia pizza v Taliansku je Margherita. Cesto, paradajková omáčka, mozzarella a bazalka. Jednoduchosť. Keď to cítiš, nepotrebuješ na pizzu ananás.“

Pripomína slávnu historku: v Neapole sa robil sociálny experiment, v ktorom zákazníkom namiesto klasických pízz doručovali pizzu Hawaii.

Reakcia bola prudká – nahnevaní Neapolčania vyhodili kuriéra aj s krabicou. „To je grécka pomsta Talianom cez Kanadu,“ dodáva.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy