Bývalý diplomat z Teheránu: Irán je na ceste od teokracie k vojenskej junte

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Po zabití Alího Chameneího (28. februára 2026) pri izraelsko-amerických náletoch prišiel teokratický režim o charizmatického duchovného vodcu a prešiel do módu „prežitia“, v ktorom hrá hlavnú úlohu Zbor islamských revolučných gárd (IRGC). Novým najvyšším vodcom (Rahbarom) bol 8. marca 2026 zvolený Modžtaba Chameneí, syn zosnulého Alího Chameneího.

Hoci je to tiež klerik, jeho pozícia je diametrálne odlišná od pozície jeho otca. Na rozdiel od otca, ktorý si desiatky rokov budoval vlastnú autoritu nad armádou aj klérom, Modžtaba vďačí za svoje zvolenie priamemu tlaku generálov IRGC na Zhromaždenie znalcov. Má silné väzby na bezpečnostné zložky a milície Basídž. Vojenskú a diplomatickú stratégiu Iránu preto v súčasnosti určujú generáli, zatiaľ čo Rahbar slúži len ako hovorca a ideologický symbol kontinuity.

„Muž so zbraňou“ a mozaiková obrana

Tradičné náboženské centrum v Qome stráca moc. Starší ajatolláhovia sú buď paralyzovaní strachom z prebiehajúcej vojny, alebo sú odsunutí na vedľajšiu mocenskú koľaj. V situácii, keď je krajina pod priamym útokom, má „muž so zbraňou“ (velitelia gárd) v Iráne oveľa väčšiu váhu než „muž s knihou“ (ajatollah). IRGC už dávno nie je len „ochrankou“ teokracie. Kontroluje „významnú časť ekonomiky“ cez sieť štátnych a pološtátnych podnikov. Odhady hovoria o 20-40%, niektoré až o 50%. IRGC tiež kontroluje všetky kľúčové strategické technológie (rakety, drony, jadrový program).

Iránsky koncept decentralizácie velenia, známy aj pod termínom „mozaiková obrana“, je kľúčovým pilierom vojenskej doktríny Teheránu. Tento koncept bol oficiálne prijatý po invázii USA do Iraku v roku 2003 a plne implementovaný od roku 2008. Irán si uvedomil, že v priamom konvenčnom strete s technologicky vyspelou armádou by pravdepodobne ťahal za kratší koniec.

Cieľom decentralizácie je zabezpečiť prežitie režimu a schopnosť klásť odpor aj v prípade, že by došlo k zničeniu centrálneho velenia alebo komunikačnej infraštruktúry. Každá z 31 iránskych provincií má vlastnú štruktúru IRGC s vlastným veliteľstvom, ktorá dokáže fungovať takmer plne autonómne. Každá z týchto samostatných buniek má vlastné zásoby munície, paliva, potravín a velenie.

Päť scenárov po smrti Chameneího: Iránsky režim je konštruovaný tak, aby prežil aj bez najvyššieho vodcu (ANALÝZA)

Čo ak Teherán padne?

Ak by Teherán padol alebo bol odrezaný od spojenia, miestni velitelia majú právomoc viesť partizánsku vojnu na vlastnú päsť. Miestne milície Basídž, ktoré sú integrované do lokálnych komunít budú v prípade prechodu na partizánsky spôsob boja slúžiť ako nevyčerpateľný zdroj živej sily pre lokálne operácie. Viaceré iránske médiá tvrdia, že ak dôjde k prerušeniu komunikácie, provinční velitelia gárd majú v súčasnosti plnú právomoc aj na odpaľovanie rakiet a dronov bez priameho potvrdenia z centra.

V reakcii na atentáty na vysokých predstaviteľov Irán zaviedol systém viacerých nástupcov. Každý provinčný veliteľ má mať určených 3 až 7 náhradníkov. Ak je veliteľ eliminovaný, velenie automaticky preberá ďalší v poradí bez potreby schválenia z Teheránu.

Decentralizácia sa však nekončí na hraniciach Iránu. Jej strategický význam spočíva v sieti spojencov akými sú Hizballáh, Húsíovia, či milície v Iraku. Tieto skupiny zdieľajú rovnakú ideológiu, ale operatívne pôsobia autonómne. Irán im dodáva zbrane, technológie na výrobu dronov a rakiet, ako aj výcvik. Tým zabezpečuje, že tieto skupiny môžu bojovať aj bez priamych rozkazov z Teheránu.

Do úvahy je potrebné brať aj iránske „spiace“ spravodajské bunky dislokované po celom svete v rámci mimoriadne rozsiahlej diaspóry (v USA 750 tis. až 1 mil., Nemecko cca 400 tis., UK cca 150 tis., Švédsko cca 150 tis., Francúzsko cca 100 tis., Rakúsko cca 45 tis. a pre zaujímavosť aj Slovensko s cca 1500-člennou iránskou komunitou).

Decentralizácia ako pragmatická reakcia na asymetriu síl

Nepriateľ tak bude musieť čeliť stovkám malých ohnísk namiesto jedného frontu, čo je pre súčasné armády takmer neriešiteľný problém, ktorý sa jasne už ukázal napr. v zahanbujúcich porážkach Sovietskeho zväzu a následne aj Spojených štátov v Afganistane. Táto decentralizácia taktiež značne komplikuje aj rokovania o ukončení konfliktu, keď je potrebné získať súhlas všetkých regionálnych veliteľov. Decentralizácia v iránskom podaní nie je teda prejavom slabosti, ale pragmatickou reakciou na asymetriu síl. Nepriateľ síce môže vniknúť hlboko do vnútra, ale narazí na množstvo autonómnych odporových buniek.

V dôsledku prebiehajúceho konfliktu a strát v najvyššom vedení (zabitia ministrov a generálov) sa moc v Iráne momentálne presúva práve do rúk týchto provinčných veliteľov. Tí sú dnes hlavnými aktérmi, ktorí rozhodujú o lokálnej obrane a asymetrických úderoch. Fakticky sa tak Irán mení na vojenský štát s náboženskou fasádou. Nejde tak o vojenský prevrat v klasickom ponímaní, kde by generáli verejne zrušili úrad Rahbara.

Pre IRGC je výhodnejšie si tento úrad duchovného vodcu ponechať ako zdroj legitimity, pričom Rahbar bude v podstate hovorcom junty. Civilný prezident Pezeškiján a jeho kabinet nemajú dnes už takmer žiadny vplyv na chod krajiny.

Ekonomické väzby ako tmel junty

Pri tak silnej decentralizácii sa natíska aj otázka stability, možného rizika rozporov medzi regionálnymi veliteľmi a rozdrobenia krajiny. Títo členovia junty sú však navzájom silne prepojení nielen spoločným nepriateľom a politickými postojmi, ale aj ekonomicky. V Iráne už roky prebiehal v tichosti proces privatizácie štátnych podnikov, často obrovských spoločností s filiálkami vo viacerých provinciách a aj v zahraničí, pri ktorom tieto podniky prechádzali do rúk veliteľov gárd až po strednú úroveň velenia. Hovoríme tu často o vzdelaných inteligentných ľuďoch, z ktorých mnohí študovali aj v zahraničí. Tieto ekonomické väzby, spoločné vlastníctvo veľkých podnikov a dodávateľsko-odberateľských vzťahov sú tak garanciou pokračovania nevyhnutnej súdržnosti vojenskej junty.

Tento prechod môže mať však aj pozitívny vplyv napr. v podobe relaxovanejšieho – pragmatického prístupu k uplatňovaniu islamského práva zo strany „nových“ vodcov. Podobne ako sa to udialo opakovane v Turecku, kde za posledné desaťročia prebehlo niekoľko vojenských pučov s cieľom zachovania sekulárnej podoby republiky, by sa tak dôstojníci gárd – „strážcovia teokracie“ – paradoxne mohli prevziať úlohu reformátorov.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie