„Čierne zlato“ z Černobyľa ohúrilo vedcov. Organizmus, ktorý sa živí žiarením, môže raz chrániť ľudstvo

Uprostred miest, kde by podľa našich predstáv nemal prežiť žiadny organizmus, vedci objavili formu života, ktorá sa správa úplne opačne, ako by sme čakali. V Černobyľskej zóne vznikol príbeh o zvláštnej hube, ktorá nereaguje na radiáciu únikom – ale naopak, smeruje k nej.

A podľa BBC môže byť práve tento prekvapivý nález kľúčom k budúcim vesmírnym misiám.

Plesne, ktoré rástli tam, kde zlyhával život

Keď sa v máji 1997 výskumníčka Nelli Ždanovová dostala do zrúcanín štvrtého reaktora elektrárne, všimla si niečo, čo odporovalo všetkým dovtedajším predpokladom. V potrubiach, na stenách aj na strope sa rozrastali tmavé plesne – a to na miestach, ktoré patrili medzi najradioaktívnejšie na planéte.

Podľa BBC jej predchádzajúce rozbory pôdy ukázali, že hyfy týchto húb rástli smerom k rádioaktívnym časticiam rozhodeným po výbuchu v roku 1986. Teraz sa ukázalo, že sa dokázali „natiahnuť“ až do vnútra reaktora, priamo k zdroju radiácie.

Aj keď radiačné hotspoty v oblasti dodnes presahujú všetky limity, plesne prekvapivo prosperovali. Tento objav prevrátil predstavu o tom, ako žiarenie pôsobí na život.

“Scientists have identified a black fungus growing on the radioactive remains of the Chernobyl nuclear reactor that appears to have evolved the ability to feed on radiation.

The species, Cladosporium sphaerospermum, uses a rare process known as radiosynthesis” pic.twitter.com/P8pO6kVrg0

— Pirat_Nation 🔴 (@Pirat_Nation) November 13, 2025

Melanín ako tajná zbraň proti žiareniu

BBC pripomína, že mnohé zo zistených húb boli takmer čierne – ich bunky boli preplnené melanínom, pigmentom známym aj z ľudskej pokožky či vlasov. Ždanovová predpokladala, že práve melanín funguje ako prirodzený štít proti ionizujúcemu žiareniu.

Rovnaký jav bol pozorovaný aj u žiab v okolí Černobyľa, ktorých koža tmavla – jedince s viac melanínom prežívali lepšie.

V roku 2007 výskum Ekateriny Dadachovej pridal ďalší diel skladačky. V laboratóriu zistili, že melanizované huby rástli približne o 10 % rýchlejšie, keď boli vystavené rádioaktívnemu céziu.

Vedci sa domnievajú, že tieto organizmy dokážu využívať energiu žiarenia ako podporu pre svoj metabolizmus. Nazvali to „radiosyntéza“. Tento mechanizmus však nebol definitívne dokázaný a podľa BBC nie všetky melanizované huby tento efekt vykazujú.

Test vo vesmíre: huba, ktorá rástla rýchlejšie na ISS

V roku 2018 poslali vedci podľa BBC vzorky Cladosporium sphaerospermum na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Kozmické žiarenie, ktoré tam pôsobí, je extrémne – preniká aj cez hrubé vrstvy materiálov a predstavuje vážne riziko pre astronautov.

Zistenia boli fascinujúce: huba rástla v kozmických podmienkach rýchlejšie ako kontrolné vzorky na Zemi. Výskumníci zároveň umiestnili pod vrstvu húb senzor a namerali, že množstvo prenikajúcej radiácie kleslo – a to aj pri veľmi tenkej vrstve materiálu.

Výskumníci však pripúšťajú, že rast mohol ovplyvniť aj stav beztiaže, preto sa pokusy opakujú v simulovaných podmienkach na Zemi.

Napriek otvoreným otázkam sa čoraz častejšie hovorí o možnom využití týchto húb ako biologického ochranného štítu.

Ako budúci „stavebný materiál“

Podľa BBC plánujú USA aj Čína v najbližších desaťročiach trvalé základne mimo Zeme. Ochrana pred kozmickým žiarením bude nevyhnutná, no tradičné materiály sú príliš ťažké na dopravu.

NASA skúma koncept tzv. myko-architektúry – konštrukcií vytvorených z húb, ktoré by bolo možné „vypestovať“ priamo na Mesiaci či Marse. Takéto štruktúry by mohli byť samoregeneračné, ľahké na transport a potenciálne aj radiačne odolné.

Rovnako ako čierne plesne osídlili trosky Černobyľa, mohli by raz chrániť aj ľudí v nových svetoch Slnečnej sústavy.

Špekulácie o „modrých psoch“

Podobne ako v prípade húb, aj na začiatku novembra sa šírili špekulácie o tom, že zvláštne sfarbenie zvierat by mohlo súvisieť s radiáciou. Ukrajinskí odborníci však tieto dohady rýchlo vyvrátili.

Fotografie niekoľkých túlavých psov s modrastým nádychom srsti sa v tom čase objavili na sociálnych sieťach a prevzali ich aj medzinárodné médiá. Rovnako ako v prípade húb, ktoré mali údajne „využívať žiarenie“, aj táto téma spustila množstvo otázok o dlhodobých následkoch černobyľského žiarenia na živé organizmy. Informovala o tom agentúra DPA, písali sme v minulosti.

Serhij Kirejev, šéf štátneho podniku Ecocenter zodpovedného za monitorovanie uzavretej zóny, uviedol, že kauza modrých psov nemala nič spoločné s rádioaktívnou kontamináciou.

„Je to nezmysel,“ povedal v tom čase novinárom v Černobyle a vysvetlil, že modré sfarbenie mali iba jedince, ktoré podstúpili sterilizáciu. Farba slúžila výlučne na ich označenie a bola pre zvieratá úplne neškodná.

Túlavé psy prežili, rovnako ako mnohé iné druhy

Tak ako sme v prípade húb sledovali ich adaptáciu a schopnosť prežiť v extrémnych podmienkach, aj populácia psov v černobyľskej zóne sa roky prirodzene rozrastala. Po jadrovej katastrofe bola okolo elektrárne vyhlásená 30-kilometrová ochranná zóna, z ktorej boli vysídlené desaťtisíce ľudí. Psy, ktoré tam zostali, sa však postupne premnožili a podľa DPA dnes tvoria veľkú skupinu túlavých zvierat.

Čítaj viac z kategórie: Veda a vesmír