„Cítila som sa, akoby som stuhla. Moje telo nevedelo, čo má robiť.“ Spoločnosť maskuje catcalling ako galantnosť

Catcalling – teda pouličné obťažovanie, ktoré pozostáva z nevyžiadaných komentárov, pískania, trúbenia, prenasledovania, neslušného odhaľovania, dotykov cudzích ľudí alebo poznámok na ulici smerované najmä na ženy – je správanie, ktoré má korene v spoločenských normách podporujúcich mužskú nadvládu vo verejnom priestore, ako sú ulice, nákupné centrá a verejná doprava. 

Cieľom týchto prejavov býva často pritiahnuť pozornosť, vyvolať pocit neistoty alebo ukázať mocenskú prevahu. Hoci sú medzi príjemcami ľudia oboch pohlaví, obeťami obťažovania zo strany mužov sú oveľa častejšie ženy. Prečo catcalling vzniká, ako naň reagovať a aké systémové zmeny by mohli znížiť jeho výskyt v spoločnosti? 

Nevyžiadané komentáre: skúsenosť s catcallingom 

Karolína (priezvisko respondentky nebolo zverejnené z dôvodu zachovania súkromia, ale redakcia Startitup pozná jej skutočnú identitu) opisuje pre Startitup svoju skúsenosť s catcallingom: „Kráčala som po ulici za tmy, keď zrazu zaznel hlas, ktorý ma oslovil. Začalo to ako nevinný kompliment: ,Ahoj, kočka.‘ Nereagovala som. Potom prišlo ďalšie: ,Zájdeme spolu na kávu?‘, nasledované vypiskovaním.“

Tieto poznámky sa čoskoro stali neznesiteľnými a Karolína nevedela, ako reagovať. „Cítila som sa, akoby som stuhla. Moje telo nevedelo, čo má robiť. Zvlášť ma znepokojoval pohľad muža, ktorý na mňa upieral zrak,“ dodáva. Podobné situácie sa jej stali už viackrát a vždy sa skončili, keď týmto poznámkam nevenovala žiadnu pozornosť. 

Aj keď Karolína priznáva, že to často nezachádza ďalej, stále sa cíti nepríjemne. „Aj keď sa pokrikovanie snažíte ignorovať, nie je to jednoduché. Cítite sa ohrozená, najmä keď máte pocit, že dotyčný sa na vás neprestáva pozerať.“ Takéto skúsenosti sú pre mnohé ženy bežné, no vždy pozostávajú z rovnakého vzorca. 

Prečo spoločnosť toleruje jemné formy se*izmu

Gender expertka Tatiana Petríkovič pre Startitup uvádza, že v niektorých spoločnostiach sa catcalling považuje za „kompliment“ alebo prejav záujmu. „Vychádza to z dlhodobo udržiavaných rodových stereotypov, podľa ktorých má byť žena objektom pozornosti a hodnotu získava na základe svojho vzhľadu,“ vysvetľuje.

Zároveň upozorňuje, že za tolerovaním catcallingu stojí aj tzv. normalizácia mikrodiskriminácií. „Rolu tu hrá tzv. normalizácia mikrodiskriminácií, čiže drobných foriem se*izmu, ktoré sa často bagatelizujú alebo považujú za neškodné. Zľahčovanie každodenného se*izmu vedie k tomu, že takéto správanie prestávame vnímať ako problém,“ vysvetľuje expertka. 

Podľa nej si týmto spôsobom spoločnosť postupne zvyká akceptovať jemné formy obťažovania – napríklad „nevinne“ myslené poznámky o vzhľade („Usmej sa, budeš krajšia“), hodnotenie postavy („Také nohy by si zaslúžili kratšiu sukňu“) alebo dotýkanie sa bez súhlasu. 

„Tieto prejavy, hoci sa môžu zdať na prvý pohľad normálne, prispievajú k vytváraniu toxického prostredia, kde sa ženy necítia bezpečne ani rešpektovane,“ dopĺňa. 

Zároveň pripomína, že dominantné spoločenské vzorce, ktoré oslavujú „mužskú dravosť“ a „ženskú pasivitu“, sa upevňujú aj prostredníctvom popkultúry. „Prostredníctvom filmov, hudby, vtipov či jazyka, v ktorom je se*uálna dotieravosť zľahčovaná a predstavovaná ako forma flirtu či zábavy,“ dodáva Petríkovič. 

Ako normalizácia catcallingu podporuje rodovú nerovnosť 

Podľa genderovej expertky Zuzany Martanovič je jedným z hlavných dôvodov, prečo niektoré komunity vnímajú catcalling ako niečo „normálne“, pretrvávajúce patriarchálne nastavenie spoločnosti a stereotypné predstavy o tom, čo znamená byť mužom a ženou. S tým je podľa nej spojená aj objektifikácia žien, teda vnímanie žien nie ako komplexných ľudských bytostí, ale najmä cez ich telesnosť a fyzickú atraktivitu. 

„V stereotypnom vnímaní rodových rolí je mužská rola spojená s väčšou mierou tolerovanej agresie, ktorá sa môže prejavovať napríklad aj slovne (catcallingom),“ dodáva pre Startitup expertka. Ako ďalej vysvetľuje, takýto spôsob správania môže byť pre niektorých mužov aj prejavom dominancie či kontroly nad ženami. 

Martanovič zároveň upozorňuje, že zľahčovanie catcallingu v spoločnosti prispieva k jeho ďalšiemu šíreniu. „Zľahčovanie tohto typu správania (napríklad aby ho ženy brali ako kompliment, že to predsa nič neznamená, že to nie je myslené zle, zosmiešňovanie pocitov žien, ktorým je takéto správanie nepríjemné a pod.), vedie následne k jeho normalizácii a ďalšiemu upevňovaniu rodovej nerovnosti v spoločnosti,“ uzatvára genderová expertka. 

Zmena kultúry a vzdelávania: Kľúč k riešeniu problému catcallingu

Catcalling je síce spoločensky často bagatelizovaný, no v skutočnosti ide o formu obťažovania, ktorá môže mať vážne následky na psychiku obetí. Upozorňuje na to genderová expertka Zuzana Martanovič, podľa ktorej je nevyhnutné pristupovať k problému systematicky. 

„Je dôležité si uvedomiť, že catcalling je forma obťažovania a má negatívny dopad na psychické zdravie obetí,“ hovorí Martanovič. Podľa nej nestačí riešiť len jednotlivé prípady, ale potrebujeme sa zamerať na hlbšie príčiny, ktoré sú zakorenené v kultúrnych normách a stereotypoch. 

Kľúčom k zmene je podľa expertky najmä vzdelávanie a osvetové aktivity. „Musíme pracovať na zmene kultúrnych noriem a postojov, ktoré ho podporujú, a zamerať sa na systematické odstraňovanie rodovej nerovnosti v spoločnosti ako takej,“ zdôrazňuje. 

Ako jedno z riešení navrhuje zavedenie komplexného se*uálneho vzdelávania na školách. To by podľa nej malo deťom a mladým ľuďom ukázať dôležitosť rešpektu k osobným hraniciam, koncept súhlasu a rovnosť medzi pohlaviami. 

Dôležité je však aj to, aké vzory správania v spoločnosti ukazujeme. Martanovič upozorňuje na potrebu posilňovať pozitívne mužské vzory, ktoré sú založené na rešpekte a empatii. Zásadné sú podľa nej aj kampane, ktoré cielene zapájajú mužov do boja proti catcallingu. Tie by im mali vysvetľovať, prečo je takéto správanie neprijateľné a aké má dôsledky pre ženy a dievčatá, ktoré ho zažívajú. 

Vzdelávanie, legislatíva a verejná debata

Gender expertka Tatiana Petríkovič uvádza, že systémová zmena v boji proti catcallingu musí byť viacúrovňová, zahŕňajúca vzdelávanie, legislatívu a verejnú debatu. „Výskumy ukazujú, že rodovo citlivé vzdelávanie môže výrazne znížiť toleranciu voči se*istickému správaniu, pretože podporuje rovnostárske postoje a učí deti aktívne rozpoznávať a konfrontovať se*izmus,“ vysvetľuje Petríkovič.

Dodáva, že tento prístup musí byť komplexný a zahŕňať úpravu školských osnov, školenia pedagógov a reformy školských politík na odbúranie rodových stereotypov.

Ďalším nástrojom sú rodové audity, ktoré Genderové informačné centrum NORA realizuje na vysokých školách a vo výskumných inštitúciách, čím pomáhajú odhaliť nerovnosti a navrhovať opatrenia na zlepšenie pracovného a vzdelávacieho prostredia. Petríkovič tiež zdôrazňuje dôležitosť verejných kampaní, ako sú Catcalls of Berlin a #MeToo, ktoré ukazujú, že priestor pre obete obťažovania môže zásadne zmeniť vnímanie spoločnosti.  

Na záver dodáva, že zmena musí prebehnúť aj na úrovni legislatívy a že niektoré americké štáty, ako Kalifornia a Arizona, už prijali zákony proti pouličnému obťažovaniu, čo vysiela jasný signál, že spoločnosť netoleruje sex*izmus vo verejnom priestore. „Na záver ide o zmenu kultúry – keď rešpekt a rovnosť budú normou, catcalling stratí svoje miesto v spoločnosti,“ uzatvára expertka. 

Emocionálne dopady a reakcie na catcalling 

Psychologička Natália Meliš-Čuga pre Startitup uvádza, že dopad situácií na ženy môže byť rôzny v závislosti od ich sebavedomia a temperamentu.

„Niektoré ženy reagujú hnevom a odporom, pričom si potrebujú vymedziť hranice, či už verbálne, alebo neverbálnym gestom. Zatiaľ čo ženy s nižšou sebaistotou môžu reagovať úzkosťou a strachom, niektoré sa cítia ohrozené alebo zahanbené,“ vysvetľuje Meliš-Čuga. Dopĺňa, že nie je možné jednoznačne určiť, či je vhodné reagovať alebo nereagovať, keďže pre zachovanie pocitu bezpečia sa každá žena rozhodne podľa svojej potreby – niektorá pôjde do útoku, iná sa stiahne.  

Podľa psychologičky je problémom u osôb s psychickými ťažkosťami, kde takéto situácie môžu spustiť ešte väčšie problémy, napríklad u ľudí so sociálnou úzkosťou, ktorí môžu zažiť silný úzkostný alebo panický atak, alebo u osôb s poruchami príjmu potravy, kde poznámky o tele môžu vyvolať negatívne myšlienky na manipuláciu s jedlom.  

„Dôležité je o týchto situáciách hovoriť, zdieľať skúsenosti medzi ženami o pocitoch a reflektovať svoje reakcie, najlepšie aj v rámci terapie, ak ju navštevujú. Je užitočné sa zamyslieť nad tým, čo sa stalo, ako sme reagovali a čo by sme mohli urobiť inak v budúcnosti, a nechať emócie prirodzene prejaviť,“ uzatvára.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti