Duševné zdravie Slovákov v ohrození: Tisíce ľudí prišli o jediné miesto, kde mali oporu. „Slovensko nemá alternatívu,“ varuje Vršanský

Na Slovensku sa o duševnom zdraví hovorí viac než kedysi, no systém stále stojí najmä na ambulanciách a nemocniciach, ktoré sú preťažené a pre mnohých ľudí nedostupné. Čakačky sú dlhé, služby nerovnomerne rozložené a časť ľudí sa k pomoci nedostane vôbec. Práve tu prichádza na rad komunitná starostlivosť, ktorá stavia na podpore v bežnom živote, v bezpečnom prostredí a medzi ľuďmi s podobnou skúsenosťou.

V posledných rokoch túto logiku na Slovensku napĺňali Kluby Nezábudka, kde si ľudia s duševnými ťažkosťami mohli nájsť oporu, vzťahy aj praktické nástroje pre zotavenie. Dnes je však všetkých 15 klubov zatvorených pre nedostatok financií, čo zanechalo tisíce ľudí bez jedinej dostupnej formy podpory mimo „bieleho plášťa“.

O tom, prečo boli tieto Kluby Nezábudka kľúčové a čo pre Slovensko znamená ich zatvorenie, sme sa rozprávali s riaditeľom Ligy za duševné zdravie JUDr. Andrejom Vršanským. V rozhovore sa pýtame, čo komunitná starostlivosť znamená v praxi, prečo je pre systém kľúčová a aké následky môže mať jej kolaps na ľudí aj celú spoločnosť. 

• Čo presne je komunitná starostlivosť o duševné zdravie a prečo bez nej systém nefunguje
• Prečo boli Kluby Nezábudka pre ľudí s duševnými ťažkosťami kľúčovým „bezpečným miestom“
• Čo znamená zatvorenie všetkých 15 klubov pre tisíce ich návštevníkov
• Aké riziká to prináša pre psychické zdravie populácie a preťažené ambulancie
• Prečo sa ľudia často boja vyhľadať pomoc v nemocnici a radšej volia komunitu
• Čo Slovensku chýba v systéme duševného zdravia a kde zlyháva štát
• Aké riešenia navrhuje Liga za duševné zdravie, aby sa podobné kluby udržali dlhodobo

Ako by ste vysvetlili, čo znamená komunitná starostlivosť o duševné zdravie a čím sa líši od tradičnej psychiatrickej starostlivosti?

Tradičný model starostlivosti o duševné zdravie vychádza z predstavy, že duševné ochorenie je niečo nežiadúce, čo treba „odstrániť“ – podobne ako nádor. Zameriava sa najmä na symptómy a ich potláčanie.

Moderné princípy zotavenia však hovoria, že človek môže žiť plnohodnotný život aj s duševným ochorením, ak má okolo seba primeranú podporu. Cieľom teda nie je ochorenie vymazať, ale naučiť sa s ním žiť, pracovať, študovať či budovať vzťahy.

Komunitná starostlivosť stojí na myšlienke, že zotavenie sa deje v bežnom živote a v prostredí, kde vznikajú prirodzené vzťahy. Človek sa uzdravuje v kontakte s druhými, v bezpečných sociálnych väzbách a v prostredí, ktoré mu dáva nádej a príklady hodné nasledovania.

Medzinárodné organizácie, vrátane WHO, dlhodobo odporúčajú, aby práve komunitné služby tvorili základ systému. Na Slovensku však takmer neexistujú, čo je jednou z najväčších slabín nášho systému.

Prečo sú takéto miesta, ako Kluby Nezábudka, pre ľudí s duševnými problémami dôležité?

Kluby Nezábudka vytvárajú prostredie, kde sú si všetci rovní – bez hierarchie medzi odborníkom a človekom, ktorý potrebuje pomoc. Práve toto odstránenie „mocenského rozdielu“ robí z klubov bezpečný priestor, kde sa človek prvýkrát cíti prijatý a pochopený. Keď zdieľa svoj príbeh bez obavy z odsúdenia, mení sa z niekoho, kto potrebuje pomoc, na niekoho, kto je schopný pomáhať iným.

Koncept klubov je inšpirovaný modernými modelmi školenia zotavenia (Recovery Colleges) zo západnej Európy. Vychádza aj z CHIME frameworku, ktorý opisuje päť kľúčových pilierov zotavenia: nádej, identita, zmysel, spojenie a zmocnenie.

V skupinách tohto typu môže človek vidieť, že jeho problém je riešiteľný, a zisťuje, že nie je definovaný diagnózou, ale svojou vlastnou hodnotou a príbehom. Tento typ podpory navyše výrazne posilňuje účinnosť psychiatrickej aj psychoterapeutickej starostlivosti.

Čo najčastejšie vedie ľudí k tomu, že hľadajú pomoc v komunitnom prostredí, nie v nemocnici alebo ambulancii?

Najsilnejšou prekážkou pri vyhľadaní odbornej pomoci je stigma. Ľudia sa obávajú reakcií okolia, hanbia sa, boja sa diagnózy aj samotných zdravotníckych zariadení. Problémy preto často potláčajú, až sa postupne zhoršujú a vedú ku krízam, ktoré by nemuseli nastať.

Komunitné služby však ponúkajú priestor, v ktorom človek neprichádza do kontaktu s bielym plášťom, ale s rovesníkmi, ktorí rozumejú jeho prežívaniu. Mnohým ľuďom pomáha už len to, že nie sú sami a že majú miesto, kde môžu hovoriť o tom, čo prežívajú.

A keď je potrebné niečo viac, peer pracovníci vedia človeka bezpečne previesť ďalej – k psychológovi, psychiatrovi či na špecializované služby. Keby takáto podpora existovala v každom okrese, výrazne by odbremenila systém a zabránila by zbytočnému zahlcovaniu odborníkov problémami, ktoré sa dajú riešiť oveľa skôr a jednoduchšie.

Čo pre komunitu znamená, že všetkých 15 Klubov Nezábudka dnes nefunguje? Má Slovensko nejakú alternatívu?

Slovensko prakticky nemá alternatívu. Niektoré organizácie robia čiastočne podobnú prácu – napríklad Nádej, ktorá prevádzkuje Školu zotavenia, či Chuť žiť pre ľudí s poruchami príjmu potravy. Existujú aj rodičovské platformy pre rodiny so zdravotným znevýhodnením. No v takom rozsahu, ako to robila Liga za duševné zdravie, nikto iný na Slovensku nepôsobí.

To znamená, že tisíce ľudí prišli zo dňa na deň o jediné miesto, kde mali oporu, vzťahy a pravidelný kontakt, ktorý ich držal v psychickej rovnováhe. Pre mnohých to nebola „aktivita“, ale životne dôležitá podpora, bez ktorej sa ich stav môže rýchlo zhoršiť. A hoci sa niektorí pokúsia stretávať neformálne, nič nenahradí odborné vedenie peer pracovníkov a bezpečný štruktúrovaný program.

zdroj: canva.com/Timur Weber

Ako sa podľa vás prejaví zatvorenie týchto miest na psychickom zdraví obyvateľstva?

Zahraničné štúdie opakovane potvrdzujú, že komunitné aktivity znižujú symptómy, zlepšujú kvalitu života a v mnohých prípadoch predchádzajú hospitalizácii. Na Slovensku sme takéto merania nerobili, pretože služby musia najprv fungovať roky a byť štandardizované.

Napriek tomu je úplne zrejmé, že ak ľudia stratia jediný zdroj podpory, ich psychický stav sa logicky zhorší. Už dnes dostávame desiatky správ od ľudí, ktorí sa cítia opäť izolovaní. Mnohí hovoria, že Nezábudka bola jediné miesto, kde mali priateľstvá a kde zažili pocit prijatia. Bez tejto opory sa zvyšuje riziko osamelosti, depresie, relapsov aj kríz, ktorým sa dalo predísť.

Čo sa deje s ľuďmi, ktorí do klubov chodili? Majú dnes kam ísť?

Realita je taká, že väčšina nemá kam ísť. Psychosociálne centrá sú pre mnohých príliš formálne alebo sa do nich jednoducho boja vstúpiť – najmä ak ich problém spočíva práve v sociálnej úzkosti či izolácii. Platené služby si často nemôžu dovoliť a rodinné zázemie nemá každý. Títo ľudia teda zostávajú sami na seba, hoci by mohli prinášať obrovskú hodnotu spoločnosti.

Problém nie je v nich – problém je v tom, že spoločnosť im nevytvorila podmienky na návrat späť do života. Práve preto vznikol medzinárodný Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý zdôrazňuje, že bariéry vytvára systém, nie človek.

Zlyháva Slovensko v budovaní udržateľného systému duševného zdravia?

Áno, Slovensko v tejto oblasti dlhodobo zaostáva. Už pred dvadsiatimi či dvadsiatimi piatimi rokmi zakladatelia Ligy vedeli, ako má reforma vyzerať – deinštitucionalizácia, komunitné služby, peer pracovníci, práca s osobnou skúsenosťou. Napriek tomu sa systém nepohol dostatočne dopredu.

Hoci máme niekoľko kvalitných psychosociálnych centier a komunitných stacionárov, ide len o malú časť toho, čo by mala krajina poskytovať. Financovanie komunitnej starostlivosti je minimálne, často až absurdne nízke. Preto presadzujeme vznik Fondu na podporu duševného zdravia, ktorý by umožnil financovať služby, ktoré na Slovensku chýbajú už tri desaťročia.

Ako sa zmenila situácia po pandémii a počas ekonomickej neistoty?

Pandémia paradoxne pomohla tomu, aby si ľudia uvedomili, že duševné zdravie nie je „luxus“, ale základná potreba. Zároveň však odhalila, aké veľké medzery v systéme máme – najmä absenciu komunitných služieb, ktoré by v krízach urobili obrovský rozdiel.

Duševné zdravie nie je izolované od spoločenského a kultúrneho prostredia. Polarizácia, strach, neistota, toxická maskulinita či útoky na rovnosť vytvárajú prostredie, ktoré duševnému zdraviu nepomáha. Keď je atmosféra v krajine napätá a nepriateľská, prirodzene to ovplyvňuje aj to, ako sa cítime.

Aké systémové zmeny potrebujeme, aby kluby fungovali stabilne a nie len vďaka darom?

Potrebujeme zriadiť trvalý finančný mechanizmus – Fond na podporu duševného zdravia, ktorý odporučila aj Rada vlády pre duševné zdravie. Z tohto fondu by sa financovali práve tie služby, ktoré dnes najviac chýbajú: komunitné centrá, peer programy, kluby, prevencia a laická podpora.

Na to, aby sa takéto služby dostali do každého okresu, potrebujeme desiatky až stovky vyškolených peer pracovníkov. Zapájať sa môžu aj zamestnávatelia, ktorí čoraz viac chápu ekonomický význam duševného zdravia – lepšia pohoda zamestnancov znamená nižšie náklady a vyššiu produktivitu.

Čo bráni tomu, aby komunitnú starostlivosť financovali poisťovne alebo štát?

V skutočnosti tomu nebráni nič – okrem politickej vôle. Duševné zdravie je ľudské právo a poisťovne by mali mať záujem investovať do služieb, ktoré predchádzajú vzniku závažných prípadov. Komunitná starostlivosť šetrí náklady systému, pretože zabraňuje prepadu do akútnych stavov a hospitalizácií.

Slovensko ročne prichádza o minimálne dve miliardy eur v dôsledku duševných porúch. Fond na podporu duševného zdravia by bol logickým a ekonomicky efektívnym riešením, podobne ako dnes existuje Fond na podporu športu či umenia.

Ako reagujú odborníci na nedostatok podpory zo strany štátu?

Odborníci veľmi dobre vedia, že problém je oveľa širší, než čo dokáže vyriešiť psychiater či psychológ v ambulancii. Aj keby sme počet odborníkov zdvojnásobili, nevedeli by pokryť všetku potrebu. Preto mnohí odborníci aktívne podporujú komunitné služby a spolupracujú s peer pracovníkmi.

Z iných krajín aj z krízových situácií vieme, že funkčné systémy duševnej podpory stoja práve na komunite. Ide o jediný segment podpory, kde máme „nekonečný potenciál pracovnej sily“ – ľudí so zažitou skúsenosťou, ktorí sú ochotní pomáhať iným vyhnúť sa rovnakým omylom a utrpeniu.

Ktoré krajiny môžu byť vzorom pre Slovensko?

Najčastejšie spomínaným príkladom je Írsko. Pred desaťročiami mali v psychiatrických inštitúciách viac ako 40-tisíc ľudí. Krajina urobila obrovský posun tým, že masívne rozvinula komunitné služby, peer programy a deinštitucionalizáciu.

Výsledkom je historicky najvyšší rozpočet na duševné zdravie – 1,6 miliardy eur ročne. Írsko má pritom podobnú populáciu ako Slovensko. Je to jasný dôkaz, že investície do duševného zdravia majú zmysel a že systém sa dá dramaticky zlepšiť v priebehu jedinej dekády.

Ako sa podľa vás dá posilniť ochota požiadať o pomoc?

Kľúčovú úlohu zohrávajú príbehy ľudí so zažitou skúsenosťou. Ukazujú, že problémy sú riešiteľné, a normalizujú tému, o ktorej sa mnohí boja hovoriť. Keď vidíme, že niekto iný zvládol niečo podobné, máme menší strach priznať, že to nezvládame sami.

Posilneniu ochoty pomôže aj jednoduchá laická intervencia: počúvať bez súdenia, dávania rád či bagatelizácie. Každý z nás môže pomôcť tým, že nebude sám seba ani druhých izolovať. Na stránke dusevnezdravie.sk máme dostupnú mapu pomoci, ktorá ľudí naviguje krok za krokom.

Ako môže každý z nás prispieť k vytváraniu „bezpečných miest“? A prečo je pomoc druhých taká dôležitá?

Existuje starý príklad: ak je ryba chorá, často stačí vymeniť vodu v akváriu. Prostredie má obrovský vplyv na to, ako sa cítime. Keď sa naučíme základné zručnosti – najmä ako počúvať bez predsudkov a ako neubližovať nevedomky – vytvárame bezpečné miesta pre ostatných.

Kurzy ako Prvá pomoc pre duševné zdravie učia presne tieto zručnosti a sú dostupné aj zadarmo. Pomoc druhých je nevyhnutná, pretože na sebe samých často nevidíme to, čo vidia ostatní. A bez bezpečného prostredia ľudia nebudú hovoriť o tom, čo ich trápi – a problémy sa budú prehlbovať.

Aká je jedna kľúčová správa, ktorú by ste poslali verejnosti?

Duševné zdravie Slovenska nezlepší niekto „zvonka“. Zlepší sa iba vtedy, keď sa do toho zapojíme všetci – keď sa naučíme počúvať, porozumieť a vytvárať prostredie, v ktorom sa ľudia nebudú báť hovoriť o svojich ťažkostiach. Ak dokážeme „vymeniť vodu v akváriu“, budeme sa všetci cítiť lepšie a Slovensko bude zdravšou krajinou.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory