Elitný architekt Prekop: Slovensko trpí komplexom druhej kategórie a architektúra na to dopláca

Alan Prekop nie je typ architekta, ktorý sa skrýva za technické výkresy alebo licituje slovami o „koncepčnom rámci“. Namiesto toho pozorne vníma, čo sa deje okolo neho – v uliciach, v bytoch, vo vzťahoch – a tento pohyb premieňa na priestor. Jeho tvorba nie je odpoveďou na dopyt trhu, ale citlivou reakciou na život, ktorý sa deje medzi stenami. Nehrá sa na vizionára, ktorý musí za každú cenu vyčnievať, a práve preto jeho prístup pôsobí úprimne a zároveň odvážne.

Hoci pochádza z krajiny, ktorá často zbytočne sama seba zneisťuje, Alan si svoju architektúru postavil na presvedčení, že aj malý ateliér z Bratislavy môže mať európsku mierku. Aj keď hovorí, že „úspech ťa spáli“, jeho portfólio naznačuje, že najcennejším palivom je dôvera – medzi klientom a architektom, medzi tvorcom a remeselníkom, medzi nápadom a materiálom.

Alan Prekop nehovorí iba o navrhovaní interiérov. Hovorí aj o tom, ako sa architektúra môže stať jazykom, ktorý spája ľudí, mestá, aj generácie. O tom, prečo sa dnes neoplatí hrať na istotu – a ako sa dá zo zdanlivo mála vybudovať niečo, čo má zmysel. Prekopova otvorenosť a sebakritickosť z neho nerobia iba talentovaného tvorcu, ale aj kultivovaného partnera v rozhovore o tom, kam sa slovenská architektúra môže posunúť.

Rozprávali sme sa o tom, ako sa z kapely Purist stal ateliér, ktorý si zakladá na výbere netradičných materiálov a odmieta dizajnové recykláty. O tom, prečo nezabúda hovoriť v množnom čísle, prečo nikdy netlačí na klienta – a prečo je niekedy najlepšou stratégiou odmietnuť peniaze v prospech hodnoty.

• Kedy úspech prestáva byť motiváciou a stáva sa hrozbou?
• Dá sa na Slovensku podnikať bez kompromisov a grantov?
• Prečo architekt hovorí „my“, aj keď tvorí sám?
• Ako môže neúspech nakopnúť viac než výhra?
• Čo má spoločné kapela a ateliér?
• Dá sa prerobiť byt tak, že zmení niekomu život?
• Prečo architekti stále bojujú so stereotypmi klientov?
• Čo všetko vznikne, keď architekt začne improvizovať?

Alan, vo vašej tvorbe cítiť odvahu experimentovať, no zároveň rešpekt k remeslu. Čo bol v skutočnosti ten zlomový moment, keď ste si uvedomili, že architektúra je pre vás viac než len profesia – že je to jazyk, cez ktorý chcete komunikovať so svetom?

Asi od začiatku to bola túžba reflektovať na život, ktorý sa odohráva a plynie okolo mňa. Ako na mňa pôsobia medziľudské vzťahy, čo ma inšpiruje, v akom priestore rád trávim čas – či už je urbánny alebo menšej mierky. Zlom však prišiel, keď som sa obklopil ľuďmi, ktorí zdieľajú rovnakú vášeň pre tvorbu, remeslo, dizajn a hlavne prácu. Práca sa pre nás stala formou hry a zábavy, samozrejme, pri plnom rešpekte a úcte ku klientom. Nesnažím sa nasilu tlačiť ľuďom niečo, čo nechcú, ale nie je krajší pocit, keď sa ľudia v priestore, ktorý som navrhol, cítia príjemne a chcú v ňom tráviť čas. To isté platí aj o nábytku, keďže všetko tvoríme na mieru. Každý priestor má iný mobiliár, nápady nerecyklujem.

Váš príbeh nie je klasický – k architektúre ste sa dostali cez hudbu a ľudí okolo nej. Do akej miery podľa vás formuje architekta práve jeho nearchitektonický svet? A čo ste si zo sveta hudby preniesli do ateliéru?

Na Slovensku máme krásnu anomáliu – a tou je, že čo architekt, to hudobník. Doteraz som na to neprišiel, čím to je. U nás v ateliéri hudobníci tvoria dve tretiny. K architektúre som sa dostal cez môjho najlepšieho kamaráta Juraja Petáka, s ktorým som sa spoznal na hudobnom festivale a založili sme si kapelu Purist. Juraj už vtedy študoval na Fakulte architektúry a mňa bavilo počúvať nekonečné diskusie, do ktorých sa zaplietol so svojimi spolužiakmi. Architekti radi rozprávajú. Mne nearchitektonický svet dodáva rozptýlenie, psychohygienu, kde vypínam – čo je nesmierne dôležité.

Len niekoľko rokov po osamostatnení sa ste získali uznanie na odborných súťažiach a vybudovali si meno v prostredí, kde často rozhodujú dlhoročné vzťahy. Ako ste pristúpili k budovaniu dôveryhodnosti ako samostatný autor – a ako ste zvládli podnikateľské riziká, ktoré s tým prichádzajú?

Raz mi Martin Skoček, keď som u neho pracoval ešte počas štúdia, povedal: Rob to, akoby si to robil pre seba. Tá veta mala všetko. Ku každému projektu pristupujem, akoby to bol môj vlastný byt, dom, obchod, kaviareň. Chcem zo seba vydať čo najviac, zároveň je však veľmi dôležité mať okolo seba tých správnych ľudí. Myslím si, že práve to mi pomohlo dosiahnuť to, čo spomínate vyššie. Ocenenie alebo nominácia veľmi potešia, ale človek to nerobí kvôli tomu. Je príjemné byť uznaný vlastnou alebo odbornou komunitou. Áno, to vás posúva a dodáva vám energiu, ale ak by človek robil veci len kvôli úspechu – na to mám tiež jeden citát, ktorý mi povedal môj druhý šéf Lukáš Kordík: „Úspech ťa spáli.“

Ste známy citlivosťou pre interiéry a schopnosťou vyťažiť z minima maximum. Dá sa dnes na Slovensku vybudovať ekonomicky udržateľná architektonická prax, ktorá si zároveň zachová autorský rukopis – alebo musíte robiť kompromisy?

To je veľmi zaujímavá otázka. Kompromisy sú dôležité. Niekedy stavba alebo stav stavby počas rekonštrukcie „nepustí“ a musíte vymýšľať veci nanovo. Ale určite nerobím kompromisy sám pred sebou kvôli peniazom. Myslím to tak, že si radšej vyberiem – alebo pracujem na menšom projekte, ktorý má pre mňa väčší hodnotový potenciál. Projekt, ktorý môže priniesť niečo spoločnosti, kultúre – a aj keď na ňom zarobím menej, mám pocit, že sme odovzdali komunite niečo plnohodnotné. Radšej teda nepodľahnem pokušeniu vrhnúť sa bezhlavo do vecí, ktoré síce prinesú veľa peňazí, ale ich podstata – prečo alebo komu – uniká.

Rekonštrukcia bytu na Vajanského nábreží v Bratislave ukazuje, že vaši klienti sú často ochotní ísť proti prúdu. Ako by ste opísali svojho ideálneho klienta a ako sa vám podarilo nájsť ekonomický model, ktorý vás neženie do „štandardizácie“?

Ideálny typ klienta je taký, ktorý vám verí. To bol príklad projektu KOTVA. Nakoniec sa nám spolu s klientom Andym Czuczom podarilo niečo veľmi špeciálne. Veľmi si vážim túto spoluprácu – a vzniklo z nej kamarátstvo. Vo svojej tvorbe sa snažím rozmýšľať nad materiálmi tak, aby nám priniesli čo najvyšší level transformácie. Sú nimi napríklad oceľ, ktorá aj pri veľkých dĺžkach zostáva veľmi subtílna a pevná, alebo plastové terrazzo, ktoré je ľahšie a o niečo dostupnejšie, pretože sú v ňom namiesto štrku použité zrecyklované plasty zo skládok. Je veľa vecí alebo materiálov, ktorým môžete ponúknuť nové využitie – a nie sú také drahé. Baví ma hľadať nové formy. Preto sa vyhýbame „štandardizácii“ – nie všetko musí ísť do SDK krabičky, na ktorú nakoniec možno aj tak miniete viac peňazí.

Architektúra je nielen umenie, ale aj biznis. Aké sú najväčšie finančné výzvy, ktorým dnes čelí nezávislý architekt na Slovensku? A aké konkrétne rozhodnutia vám pomohli ustáť ekonomickú neistotu v období pandémie a po nej?

Predtým, než som začal pracovať pod svojou značkou, strávil som päť rokov v ateliéri GUTGUT. Veľmi som to tam mal rád a dodnes máme spolu dobré kontakty, ale vedel som, že chcem vyskúšať ísť na vlastnú päsť. Rozhodol som sa tesne pred pandémiou – odišiel som z ateliéru a zrazu som bol sám doma v „lockdowne“ a bez práce. To ma motivovalo vytvárať si prácu, aj keď nebola. Hľadal som si ju vo všetkom. Prerábal som portfólio, vymýšľal vlastné projekty, aby som sa nezbláznil a, aby som mal čo ponúknuť, čo hodiť na sociálne siete s tým, že niekto sa už chytí. Tie finančné výzvy sú v zásade rovnaké pri nezávislom štúdiu ako pri štúdiu, ktoré navrhuje štadióny.

Viackrát ste spomínali, že slovenskí klienti sú vo výbere materiálov konzervatívni a majú predsudky voči kovu či oceľovým riešeniam. Prečo si myslíte, že architektonická kultúra na Slovensku stále preferuje „bezpečné“ riešenia – a ako sa vám darí tieto stereotypy narúšať?

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory