Experti zistili, ako si predátori vyberajú ženy. Dôležitý je jeden mimoriadne prehliadaný aspekt
- Predátori si ženy nevyberajú podľa vzhľadu, ale podľa ich držania tela
- Vedecké štúdie potvrdzujú, že sebaistý postoj môže odradiť útočníka, no ešte účinnejšia je ženská zlosť
- Predátori si ženy nevyberajú podľa vzhľadu, ale podľa ich držania tela
- Vedecké štúdie potvrdzujú, že sebaistý postoj môže odradiť útočníka, no ešte účinnejšia je ženská zlosť
Keď federálna prokurátorka Adeline Dimond išla na prechádzku so psom, nečakala, že sa znova stane terčom vulgárneho obťažovania.
Mala 54 rokov, no pocit bezmocnosti bol jej stále známy. Dvaja muži na ňu pokrikovali obscénnosti. Namiesto toho, aby ich ignorovala, ako to robila roky predtým, otočila sa a vybuchla. Začala kričať, nadávať a vyhrážať sa, že jej pes – kríženec pitbulla a rotvajlera im roztrhá hrdlá.
Prekvapivo to zabralo. Muži zostali zaskočení. Báli sa. A hoci sama seba neskôr spochybňovala, výskumy hovoria jasne: to, čo urobila, bolo mimoriadne účinné. Z vedeckého hľadiska možno aj život zachraňujúce.
Výskum ukázal, že predátori sa rozhodujú podľa chôdze
V štúdii publikovanej v Journal of Interpersonal Violence výskumníci analyzovali správanie 47 väzňov odsúdených za násilné trestné činy na ženách, vrátane únosov, znásilnení a vrážd. Ukázali im krátke videá náhodných žien a položili jednoduchú otázku: „Ktorú by ste si vybrali ako cieľ?“
Výsledky boli zarážajúce. Väčšina páchateľov si vyberala tie isté ženy. Nešlo o ich vzhľad, farbu vlasov ani oblečenie. To, čo ich spájalo, bol spôsob chôdze. Kratšie kroky, ramená pri tele, pohľad dolu, neistota v pohyboch. Tieto signály vysielali do okolia správu: „Som zraniteľná.“
Naopak, ženy, ktoré kráčali vzpriamene, rozhodne a sebavedomo, útočníkov nepriťahovali. Prečo? Pretože vyzerali ako niekto, kto by sa bránil.
Ešte silnejší než sebadôvera je hnev
Ďalšia štúdia, publikovaná v rovnakom odbornom časopise, išla ešte ďalej. Vedci zistili, že ženy, ktoré absolvovali kurzy sebaobrany, nereagovali na napadnutie strachom, ale hnevlivo. A tento hnev im poskytol výhodu.
Zlosť totiž podľa výskumníkov nemá za cieľ fyzicky poraziť útočníka. Namiesto toho vypína jeho mozog. Spúšťa v ňom podvedomú paniku, podobnú tej, ktorú prežívame pri útoku zvieraťa. Štekot psa, rýchly pohyb tarantuly – všetky tieto signály upozorňujú na nebezpečenstvo. A ak žena v kritickej chvíli začne kričať, rozhadzovať rukami či „šialene“ reagovať, mozog útočníka ju prestáva vnímať ako slabú obeť.
Výskum tak potvrdzuje, že ženská zlosť nie je slabosťou, ale evolučnou zbraňou.
Oči sú tajná zbraň
Ďalší fascinujúci poznatok sa týka očí. Ľudia sú jedinými primátmi s viditeľnou bielkovou časťou oka – sklérami. Tá slúži ako mocný neverbálny komunikačný nástroj. Už sedemmesačné deti vedia z pohľadu očí vycítiť, či je všetko v poriadku alebo hrozí nebezpečenstvo.
Vedci zistili, že široké, vystrašené oči vyvolávajú v druhých paniku. Práve preto je taký známy pojem „crazy eyes“. Nie ako se*istická nadávka, ale ako biologický nástroj. V extrémnych situáciách môžu ženy svoj pohľad využiť ako zbraň: otvoriť oči dokorán, pozerať sa intenzívne, šialene, nepredvídateľne. Útočník môže podvedome zaregistrovať: „Toto nie je bežná reakcia. Táto žena nie je obeť. Je hrozba.“
Zlosť ako kompas, nie slabosť
Autorka a aktivistka Soraya Chemaly vo svojom TED Talku „The Power of Women’s Anger“ vysvetľuje, že spoločnosť učí ženy potláčať hnev od útleho veku. Kým u mužov je vnímaný ako „prirodzený“, u žien sa považuje za nevhodný. Aj oprávnená zlosť je často zľahčovaná, zosmiešňovaná alebo trestaná.
Chemaly upozorňuje, že hnev je signálom narušených hraníc, nie zlyhaním. Upozorňuje na nespravodlivosť, varuje pred ohrozením. A hoci ženský mozog kričí „Toto nie je v poriadku“, ústa často reagujú naučeným „Prepáč.“
Prečo? Pretože sa bojíme nie útoku, ale súdenia. Že budeme označené za hysterky, feministky, „psycho“, príliš citlivé alebo nedostatočne ženské.
Keď ženy potláčajú zlosť, páchateľov to len posmeľuje. Pokračujú vo vulgárnych poznámkach na ulici. Pokračujú v nevhodných vtipoch v práci. Pokračujú v obťažovaní bez následkov. Niektorí sedia vo verejných funkciách aj po desiatkach obvinení zo se*uálneho násilia.
Potlačený hnev sa medzitým otočí dovnútra. Vzniká z neho úzkosť, chronická bolesť, autoimunitné ochorenia – všetky známe ako „ženské diagnózy“. Spoločnosť zo žien vychováva poslušné, tiché bytosti, ktoré sa majú usmievať a neprotestovať. A to z nich robí korisť.
V ideálnom svete by ženy nemuseli myslieť na to, ako kráčajú, ani koho vyprovokujú len tým, že existujú. No kým taký svet neexistuje, máme aspoň nástroje, ako si ho krok po kroku vybojovať. A medzi tie najúčinnejšie patrí aj zlosť. Nie slepá, ale vedomá. Nie deštruktívna, ale aktívna. Nie slabosť, ale obrana.
Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti
Zdroje: PubMed, TED