Herečka Natália Germáni: „Slovákov výchova naučila prílišnej skromnosti, pritom máme všetko, aby sme uspeli kdekoľvek na svete“ (ROZHOVOR)

Natália Germáni, 32-ročná slovenská herečka, býva súčasne v New Yorku aj v Bratislave. Cestovanie medzi dvoma kontinentmi s dvomi deťmi vie byť náročné, no ako spomenula v exkluzívnom rozhovore pre Startitup, užíva si aj takúto možnosť. 

Svoju hereckú kariéru sa snaží rozbehnúť aj v New Yorku, kde sa jej podarilo vyskúšať si divadlo na Broadwayi a prezradila nám aj pracovné plány na ďalší rok. Najnovšie ju môžeš vidieť aj vo filme Neporaziteľní, ktorý bude mať premiéru 20. novembra.

V New Yorku sú ľudia viac motivovaní 

Okrem toho, že medzi obyvateľmi New Yorku a Bratislavy sú značné kultúrne rozdiely, herečke prišlo, že sú v Amerike ľudia motivovanejší. Často majú aj 4 práce, aby sa uživili, napriek tomu vyzerajú spokojnejšie ako my.

• Aký je rozdiel medzi castingami na Slovensku a v New Yorku?
• Koľko času investovala do prípravy na rolu Andrey vo filme Jej telo?
• Aký veľký je rozdiel vo finančnom ohodnotení na Slovensku, v Česku a v zahraničí?
• Na akých projektoch momentálne pracuje?
• Prečo majú podľa nej Slováci problém ohodnotiť sa? 
• Koľko musí zarábať bežný človek v New Yorku, aby si doprial aspoň štandard?

Zo sociálnych sietí je známe, že okrem Bratislavy bývate aj v New Yorku. Snažíte sa svoju hereckú kariéru rozbehnúť aj medzinárodne?

Áno, v New Yorku žijeme s manželom už niekoľko rokov. Martin v Amerike študoval na Berklee college of music a následne tu aj pôsobil, takže k nej má blízko. Ja som som si tiež povedala pred nejakým časom – poďme do toho. Požiadala som si o pracovné víza a tento rok v apríli mi ich finálne schválili.

Odvtedy som stihla naskúšať divadelné predstavenie na Broadwayi, bol to limitovaný „run“ hry Show Trial. A pred pár dňami som sa dozvedela, že divadlo The Tank vyslovilo záujem o toto predstavenie v budúcej sezóne ako ťahúň v jeseni 2026.

Začalo sa to screeningom filmu Svetlonoc v Bohemian National Hall. Skrz to ma angažovali do predstavenia v hlavnej úlohe, na ktoré sa prišiel pozrieť môj budúci manažér. Začal mi posielať castingy a jeden som dostala.

Svoj prvý americký film som točila na jeseň, bolo to skvelé, no točenie skončilo a ďalej pokračuje neustála práca na sebe. Každý deň vytváram self-tapy (video nahrávka, pozn. red.). To je v podstate niečo ako virtuálny casting. Niečo vyjde, niečo nie. Prácu mám budúci rok aj v Čechách, zatiaľ sú v pláne 4 filmy rôzne po svete, takže sa pripravujem na to, že budeme veľa cestovať (smiech).

zdroj: SIU

Aký je podľa vás najväčší rozdiel medzi herectvom na Slovensku a v New Yorku — v spôsobe práce, atmosfére, alebo prístupe režisérov?

V New Yorku je samozrejme veľký trh a o to väčšia konkurencia. Možno to je môj individuálny pohľad, ale mala som pocit, že ľudia sú tu za prácu ešte vďačnejší. Zažila som tam krásne veci, ktoré vedia ľudí spojiť. V divadle sme vždy pred predstavením vytvorili kruh a každý z nás povedal niečo, prečo si túto prácu váži. Celkovo mám pocit, že ľudia v New Yorku sú motivovanejší, než tí na Slovensku.

Zároveň veľmi vnímam, že celosvetovo nastáva trend, kedy postupne mizne stredná vrstva. Konkrétne v New Yorku je obrovské množstvo ľudí, ktorí sú extrémne bohatí alebo naopak na hranici chudoby. Každoročne tu výrazne zvyšujú nájom a ceny potravín, no verím, že s novým starostom sa veľa vecí zmení.

Privátne škôlky a školy sú taktiež extrémne drahé, vychádzajú na 3-tisíc či 4-tisíc dolárov mesačne. Človek musí zarábať aspoň 10 000 – 15 000 dolárov, aby dokázal existovať v nejakom štandarde. Ľudia tu majú aj 3 – 4 práce, aby sa uživili a napriek tomu tam chcú žiť.

Čo sa týka filmu, je to veľmi špecifické, pretože to závisí od režiséra, budgetu, produkcie a tak ďalej. Z mojej skúsenosti prebieha samotné natáčanie rovnako ako u nás, no projekt, ktorý som robila, bol veľmi rýchly a natáčali sme bez skúšok, čo nie je úplne bežné. Text sme si povedali, nejako načrtli čo sa bude diať a hneď sa išla ostrá. Opäť nová cenná skúsenosť.

Existujú nejaké rozdiely v castingoch doma a v zahraničí — pripravujete sa inak?

Na Slovensku sa stretávam s tým, že castingy zväčša prebiehajú osobne. V Amerike toto od Covidu absentuje a všetko prebieha virtuálne, čo mne osobne vyhovuje momentálne viac. Môžem cestovať a pracovať z rôznych miest. Napríklad pred pár dňami som robila casting z hotela v Ostrave ráno po premiére (smiech).

Človek je sám sebe pánom – celú produkciu si vyrobí sám. Každý casting, či už osobný alebo online, má svoje výhody aj nevýhody. Myslím si však, že postupne táto virtuálna vlna príde aj k nám, pretože je to lacnejšie. Netreba mať kameramana, ktorý to natočí, netreba mať štúdio, kde to celé prebehne. A okrem peňazí sa šetrí najmä čas.

Na akom projekte momentálne pracujete?

Na budúci rok to zatiaľ vyzerá na štyri filmy. Majú sa točiť v Európe, ale všetko to sú české produkcie. Denne do toho robím self-tapy, ktoré mi pošle manažér. Ešte nemám fyzicky v ruke žiadne scenáre, čiže sa nijako špecificky nepripravujem. Predpokladám, že to bude asi v druhej polovici alebo skôr začiatkom budúceho roka.

Práca herca je nepredvídateľná a o to viac v Štátoch. Napíšu ti, že zajtra letíš a musíš sa prispôsobiť. Snažíme sa to skombinovať s manželom, nakoľko obaja máme hektickú prácu – on je bubeník, čiže pre prácu tiež dosť cestuje. S deťmi je to niekedy náročné skĺbiť, preto máme 5 pestúnok. Všetky sú part-time, majú aj inú prácu. Vždy sa pýtame, ktorá z nich môže, aby sme to mali poistené.

Tento rok prvýkrát trávime viac času v New Yorku, dcéra začala povinnú predškolskú dochádzku. A budúci rok do školy nastupuje aj druhá dcéra, takže už pôjde do tuhého.

Ako hodnotíte aktuálnu situáciu v slovenskej kultúre?

Veľmi ťažko sa mi vracia do tohto prostredia, keď vidím, ako to veľmi ovplyvňuje chuť pracovať ostatným kolegom. Ďalšia vec je, ako to môže pôsobiť na zahraničné médiá? Prichádzame o inštitúcie, o ľudí, o odborníkov, ktorí tu majú a musia byť, ktorí nás majú reprezentovať. Čiže zhrniem to jednoducho – celé zle. Som z toho nešťastná. 

Vo filme Jej telo ste stvárnili pomerne náročnú postavu. Zo skokanky sa stala po*noherečka. Ako ste sa na túto postavu museli psychicky pripraviť?

Na to sa nedalo psychicky pripraviť. A napriek tomu, že som si myslela, že som silná a tvrdá, tento film ma úplne odrovnal. Nemyslím to v zlom, lebo som vedela, do čoho idem. Bolo to len extrémne náročné natáčanie.

Každá životná etapa hlavnej postavy so sebou niesla nejakú tragédiu. Bola to veľká skúška, záťaž pre moju psychiku, ktorá natoľko utrpela, že som si povedala „potrebujem pauzu“. Potrebovala som odísť do iného sveta, takže sme sa pustili do druhého bábätka a bolo to to najlepšie a najkrajšie rozhodnutie.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa JOJ PLAY (@jojplay_official)

Bola táto postava rovnako náročná aj po fyzickej stránke? Ako ste sa na rolu museli pripravovať? 

Pripravovala som sa trištvrte roka. Päť až šesťkrát do týždňa som cvičila, buď som cvičila doma HIIT alebo na box, proste čokoľvek. Dokonca sme mali aj sústredenie a nacvičovali sme skoky s Luciou, reálnou sestrou Andrey (postava, ktorú herečka stvárnila vo filme Jej telo, pozn. red.).

Keďže Andrea bola profesionálna skokanka do vody, musela som vyšperkovať aj ich špecifickú techniku skoku. Zoznamovali sme sa s držaním tela a plávaním pod vodou. Celé je to také zvláštne, sú ako morské víly pod vodou, aby ich bolo čo najmenej vidieť.

Celý film sa potom natáčal asi 2 mesiace, možno 2 a pol. V realite to mohlo byť 35 natáčacích dní v priebehu dvoch mesiacov.

Zmenila vám táto úloha v nejakom smere aj kariéru?

Určite, kvôli tejto téme prišlo veľké množstvo ľudí do kina. Takže ma začalo registrovať viac ľudí. Momentálne mám pocit, že už by som sa do podobne ťažkej role nechcela v najbližšej dobe dostať.

Na druhú stranu, nikdy nehovor nikdy. Možno príde nejaký dokonalý scenár, ktorý bude režírovať dokonalý režisér a bude to môj životný sen si s ním natočiť film.

Nechcem preto nič dopredu hovoriť, ale nie je to téma, ktorú by som v živote potrebovala. Veľa ľudí však čakalo, že ma automaticky zaškatuľkujú pre túto rolu. A bolo to úplne opačne. Vždy, keď mi niekto povie, že takto to bude, stane sa presný opak. Je potrebné preto počúvať svoju intuíciu, nielen reči ľudí.

Ako sa rieši finančné ohodnotenie medzi slovenským, českým a americkým filmom?

To závisí podľa toho, aký je herec a aké má PR okolo seba. Tiež celkom záleží na reprezentácii na sociálnych sieťach, aký je známy, koľko projektov má za sebou. Čím je ich viac, tým viac stúpa aj cena.

Svoj prvý projekt som ako herečka robila „za 5 centov“ za natáčací deň. Slovensko a Česko sú na tom podľa mňa dosť podobne, čo sa honorárov týka. Možno by som povedala, že na Slovensku sa platí v niečom aj viac. A celkovo mám pocit, že seriály sú lepšie zaplatené ako filmy. Ale to tiež závisí od toho, aký to je film a aký má rozpočet.

Amerika má diametrálne odlišné ceny, tam je to ale celé trochu iné, čiže ťažko povedať. Existuje tu herecká únia, v ktorej sa zaručuje nejaké percentuálne ohodnotenie, čiže tam to už rádovo stúpa.

A keby sa rozprávame o áčkových projektoch, tam sa rozpočty filmov pohybujú na niekoľkých desiatkach miliónov dolárov. Taký projekt som zatiaľ samozrejme nerobila. Keď sa ho niekedy dožijem, budem veľmi spokojná (smiech).

Môžete prezradiť, aký bol váš doteraz najlepšie honorovaný projekt?

Tiež je to veľmi špecifické, pretože napríklad za film si ako herec platený od natáčacieho dňa. Je jedno, či natáčaš hodinu alebo celý deň. Čiže ak sa rozprávame o tom, že mal nejaký film napríklad 25 natáčacích dní, bavíme sa o desiatkach tisícoch eur. Čiže neviem presne povedať.

Je niečo, za čo by ste rolu určite nevzali – aj keby bol honorár naozaj vysoký?

V prvom rade som si zatiaľ žiadnu rolu nevyberala na základe honorára. Robím veci, ktoré ma bavia, čiže téma je pre mňa dôležitejšia, ako finančné ohodnotenie. 

Nechcela by som napríklad parodovať reálnu osobu a tiež by som nechcela búrať vyššie hranice čo sa týka intimity. Už na film Jej telo sme sa s kaskadérmi snažili spraviť všetko, len aby som to nejako zvládla. Bola to však veľmi úzka hranica medzi tým, čo som bola schopná akceptovať a tým, čo už som nebola. 

zdroj: SIU

Dokáže sa podľa vás herečka na Slovensku uživiť len hraním, bez reklám alebo dabingu?

Ak tá herečka nemá dve deti a dve domácnosti, myslím si, že áno. Ak človek rozumne narába s peniazmi a šetrí si, myslím, že sa to dá zvládnuť. Ja som nikdy nemala hluché obdobie, také, kedy by som nepracovala na nejakom projekte – našťastie. No isto sú obdobia, kedy človek nemá taký príjem, na aký je zvyknutý. 

Takisto to závisí od toho, či si divadelný alebo filmový herec. Divadlo je platené minimálne, ľudia to robia, lebo ich to napĺňa, nie preto, že to je dobre zaplatené – lebo nie je. 

Ktorý moment vo vašej kariére považujete za prelomový?

Asi točenie filmu Svetlonoc. Ide o veľký celovečerný festivalový film. Môj prvý väčší film bol síce Amnestie, ale Svetlonoc cestovala po celom svete, povyhrávala kopu cien a ja som bola nominovaná na Českého leva. To bola pre mňa obrovská vec, pretože sa to nepodarilo veľa Slovenkám. 

A potom asi aj film Jej telo. Pre diváka to bola zaujímavá téma, ľudia sú zvedaví. V niektorých ľuďoch veľmi zarezonoval. Denne som si nachádzala 15 – 30 správ na Instagrame od žien, ktoré mi ďakovali a hovorili, že s postavou veľmi súcitili.

Keď som natáčala, vôbec som nečakala, že sa to môže niekoho takto dotknúť. Na tento film som mala len pozitívnu spätnú väzbu, hoci som sa dlho psychicky pripravovala na pravý opak. Osobne prijímam konštruktívnu kritiku, napríklad aj na hlavnú postavu vo filme Jej telo hovorili, že nevideli do jej vnútra, no bolo to tak jednoducho natočené, zostrihané, ja som do toho dala svoje maximum. S Andreou som žila ešte rok, bolo to náročné. Kritika je však podľa mňa dôležitá, drží ťa pri zemi. 

Ak by ste si mohli vybrať, s ktorým režisérom by ste najviac túžili pracovať?

Nad týmto som sa až tak nezamýšľala, no chcela by som natočiť možno nejaký hollywoodsky áčkový film, alebo nejaký extra undergroundový film či poriadnu drsnú škandinávsku drámu. Chcela by som hrať vo filme s Timothéem Chalametom, s Robertom De Nirom a podobnými kultovými ľuďmi. Chcem spraviť niečo, čo zarezonuje v svete.

A čo sa týka réžie, mala som milú interakciu so Seanom Bakerom, držiteľom minuloročného Oscara za film Anora. Jeho témy sú väčšinou se*uálne pracovníčky. Akurát som bola s dcérou niekoľký deň v nemocnici a začali mi chodiť upozornenia, že ma na Instagrame označujú ľudia a gratulujú mi. Nechápala som, čo sa deje, mala som naozaj plný inbox. A tento režisér pogratuloval k úžasnému filmu Natálii Císařovskej – režisérke filmu Jej telo.

Minulý rok sa totiž film Jej telo distribuoval do USA na DVD nosiče, áno, počuješ dobre. Baker je ich milovník, je známy tým, že si ich chodí požičiavať a pozerá ich doma. A takto sa asi dostal k filmu Jej telo. Napísali sme si aj na Instagrame. Hovorila som si, že keby som mu raz prišla na um a natočili by sme nejaký film, bolo by to super. 

S ktorým hereckým kolegom sa vám najlepšie pracuje a prečo?

Keby bol herec fixovaný len na jedného kolegu, myslím si, že by ho nebavilo natáčať. Ja sa dokážem viac uvoľniť s ľuďmi, ktorých poznám aj v osobnom živote. 

Ako zvládate balansovať medzi herectvom, rodinou a životom medzi dvoma kontinentmi?

Keď cestujeme, je to náročné. Cesta do New Yorku zaberie pol dňa. Potom je človek tak unavený, že zvyšok dňa prespí a ďalšie 3 dni rieši jet lag. Čiže je to náročné, ale zároveň si užívam, že svet ponúka takéto možnosti a môžem ich využívať. 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Natália Germáni (@natalagermani)

Je niečo, čo vás americký život naučil o vás samej?

Nielen o mne, ale aj o nás, o mojej rodine. A hlavne ako nezmyselne sme častokrát vedení. Slováci majú tendenciu sa neustále podceňovať, niektorí ani nevedia o svojich kvalitách, i keď sú na svetovej úrovni.

Američania majú úplne opačný problém. Všetci sa preceňujú a aj ten, čo nič nevie, tvrdí, že vie všetko. Amerika ma naučila postaviť sa za seba a povedať svoje plusy nahlas. No bola som do toho istým spôsobom donútená, pretože som vedela, že keď prídem a poviem, že nevie či niečo viem dostatočne dobre, rovno by ma otočili.

Keď som začínala s herectvom, potrebovala som moju agentku, pretože osobne som nedokázala zdvihnúť telefón a ohodnotiť sa, prišlo mi to zvláštne. Ale uvedomila som si, že ide o môj čas a o moju prácu, mala by som si za tým stáť.

Čo vám na Slovensku najviac chýba, keď ste v New Yorku? 

Určite rodina. Na Slovensku je pomalší spôsob života, jednoduchšia infraštruktúra. Chýba mi naše prostredie, náš dom, kamaráti. Ale ťažko sa mi to hodnotí, pretože aj v New Yorku mám rodinu a veľmi veľa známych Slovákov, ktorí sa venujú umeniu. Je ich okolo mňa toľko, že občas nemám pocit, že žijem v Amerike.

S čím stále bojujem je jazyk. Angličtinu mám síce na dobrej úrovni, no stále mám akcent. Aktuálne to riešim s dialekt koučom. A taktiež – nech mám za sebou akékoľvek portfólio, v Amerike začínam odznova. U nás to mám ako „na zlatom podnose“, chodia mi ponuky, za čo som veľmi vďačná. No mám ešte len 32 rokov, ešte to môžem skúsiť vo svete.

Ako vyzerá váš bežný deň, keď netočíte? 

Vstaneme, zoberiem deti do školy a zostáva mi čas do druhej alebo pol tretej, kedy vybavujem e-maily a točím self-tapy. Potom idem po deti do školy, odveziem ich na krúžky, odtiaľ ideme na ihrisko, večer prídeme domov, dáme si večeru, pozrieme rozprávku a keď deti idú spať, väčšinou ideme s manželom niekam von alebo ostaneme doma a pustime si nejaký super film.

Čo by bola vaša ideálna práca, ak by ste neboli herečkou? 

Ja chcem iba hrať, odkedy to robím, neviem si predstaviť nič iné. Dostala som sa tam cez modeling, potom som začala robiť reklamy. Išla som na casting pre nehercov do seriálu do JOJky, kde mi dramaturgička povedala, že si myslí, že mám ísť skúsiť herectvo. Povedala som si „OK, skúsim“ a vyšlo to. Chcela som zistiť, či to vo mne naozaj je. A vzali ma na prvýkrát.

Začala som robiť divadlo a bola som aj v telke. Neskôr prišiel film, ktorý ma oslovil najviac. Čiastočne si viem teoreticky predstaviť, že by som robila nejaké podnikanie. No zistila som, že sa jednoducho potrebujem umelecky vyjadriť. Keď to dlho nerobím, všetko mi začne vadiť. Všíma si to aj môj muž, ktorý mi často hovorí: „Už si dlho netočila, čo?“ (smiech).

Keby ste mohli vytvoriť vlastný film o sebe, kto by ste chceli, aby vás stvárnil?

Ja. A dokonca ten film mám premyslený a garantujem, že ho raz natočíme. Už na tom totiž pracujeme, hoci je to zatiaľ úplne na začiatku. Máme krásny a silný námet a chceme ho s manželom zrealizovať. 

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory