Ivana Kulkarni patrí medzi 100 najvplyvnejších žien svetovej lodnej dopravy. „Odmietam slovenské stereotypy o správnom živote ženy“

Ivana Kulkarni nikdy nemala jasnú predstavu o tom, čím chce byť. O to presnejšie však dnes vie, kým je. Kým mnohí v jej veku sa ešte len hľadajú, ona si zvolila život, ktorý je tak ďaleko od slovenskej každodennosti, ako sa len dá – v priamom aj prenesenom zmysle.

Z komunikačnej fakulty v Trnave zamierila do poľskej Gdynie, kde vstúpila do námorného sveta, ktorý si predtým nikdy nevedela predstaviť. Dnes je z nej Master Mariner, držiteľka najvyššej námornej kvalifikácie a líderka lodí, ktorých interiér pripomína päťhviezdičkové hotely a ich trasy vedú cez polárne oblasti do tých najvzdialenejších prístavov na svete. 

Rozhovory o odvahe a zmene kariéry často znejú ako motivačné floskuly. No v Ivaninom prípade nejde o frázovanie, ale o realitu, ktorá sa píše v bodoch GPS a pracovných rotáciách medzi Antarktídou, Rotterdamom a Mumbajom. V čase, keď si väčšina žien vyberá medzi stabilitou a ambíciou, ona sa rozhodla pre niečo tretie – pre misiu. Bez predchodkýň, bez návodu, no s dôverou vo vlastný kompas.

Tento rozhovor nie je len o navigácii cez búrky, ale aj cez predsudky. Je o živote ženy v mužskom svete, o líderstve, ktoré nie je založené na sile, ale na rešpekte, a o tom, prečo je loď niekedy najrovnoprávnejšie miesto na planéte. 

Čitateľ, ktorý čaká príbeh o exotickom dobrodružstve, ho dostane. No spolu s ním aj úvahu o tom, ako ďaleko sa dá zájsť, keď si prestaneš pýtať povolenie na vlastný život.

Počas bakalárskeho štúdia masmediálnej komunikácie v Trnave si objavila úplne inú dráhu – námorníctvo. Čo v tebe táto možnosť spustila? Pamätáš si, čo bol ten konkrétny impulz, ktorý ťa prinútil zmeniť smer a prihlásiť sa na námornú školu v Poľsku?

Od detstva som bola všestranná a nikdy som nemala jasnú predstavu o budúcom povolaní. Po strednej škole som nastúpila na Fakultu masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Štúdium ma však nenapĺňalo – bolo široké a všeobecné, ale nešlo do hĺbky. Najviac ma zaujímala žurnalistika, no necítila som k nej silné smerovanie.

Po prvom ročníku som náhodne narazila na možnosť študovať na Námornej škole v poľskej Gdyni s cieľom stať sa palubnou dôstojníčkou. Táto predstava vo mne prebudila skutočné nadšenie a motiváciu, ktorá mi predtým chýbala. Vždy som túžila robiť niečo výnimočné, niečo, čo nie je bežné.

Vyrastala som s cestovaním, od dvoch rokov som trávila letá pri mori a navštívila množstvo krajín, vrátane Afriky. Vďaka tomu som od detstva spoznávala iné kultúry a svet mimo Slovenska ma vždy fascinoval. Vedela som, že nechcem zostať v rodnom meste a že chcem objavovať svet a príležitosti, ktoré ponúka.

Dva roky som si zisťovala podrobnosti o námornom štúdiu, profesii aj absolventoch. Bakalárske štúdium masmédií som dokončila, ale na magisterské som už nenastúpila. Presťahovala som sa do Poľska, naučila sa jazyk a začala študovať na Námornej škole.

Mnohé ženy zvažujú kariérne zmeny, no často váhajú. Ty si sa nielen rozhodla, ale aj odišla do cudzej krajiny, naučila sa nový jazyk a vstúpila do výsostne mužského prostredia. Čo by si odkázala tým, ktoré majú pocit, že „už je neskoro“ alebo „na to nemajú odvahu“?

Na Slovensku sa nové a ambiciózne nápady často stretávajú skôr s kritikou než s podporou. Ľudia majú tendenciu odhovárať druhých od zmien – vraj z obáv o ich neúspech, no v skutočnosti často len preto, že sami nemajú odvahu vystúpiť z komfortnej zóny.

Nikdy som sa pri veľkých životných rozhodnutiach nespoliehala na názory okolia. Keď som objavila možnosť štúdia v námornom priemysle, mesiace som si sama zisťovala informácie, komunikovala s odborníkmi, vybavovala všetko potrebné a pripravovala sa na život v cudzej krajine. O námorníctve som dovtedy nič nevedela, ale postupne som si všetko naštudovala. O svojom rozhodnutí som povedala rodine až vtedy, keď som si bola úplne istá. Dva roky som o ňom mlčala pred širším okolím – vedome, aby som sa vyhla negatívnym reakciám a pochybnostiam.

24-ročná Slovenka si vybudovala rešpekt v Dubaji: „Prvý kontrakt s 300 miliónovou firmou som podpísala v 18 rokoch“

To, že vstupujem do mužsky dominovaného prostredia a že medzi Slovenkami nemám veľa predchodkýň, som si vtedy neuvedomovala. Začalo mi to dochádzať až neskôr a keď som si uvedomila, že by som mohla byť prvá žena v histórii krajiny, ktorá získa oprávnenie veliteľa námornej lode. Nebola to pre mňa žiadna prekážka, naopak, obrovská výzva, ktorá ma hnala vpred.

Verím, že kľúčom k životnej zmene je osobná odvaha, dôvera vo vlastný úsudok a ochota riskovať. Rady od okolia sú užitočné napríklad pri výbere žehličky, no veľké rozhodnutia musí človek robiť sám. Nájsť odvahu znova súvisí len so strachom zo zlyhania a z toho, čo na to zlyhanie povie a ako zareaguje okolie. Ak chce človek urobiť zmenu, tak musí rátať s vystúpením z komfortnej zóny aj s rizikom zlyhania. Ak neriskuje, tak nič nestratí, ale ani nič nezíska. Rozhodnutie je len na ňom.

Na začiatku si pracovala ako kadetka – upratovala, natierala, kontrolovala, či sa k lodi neblížia piráti. Aký význam pre teba mala táto fáza – fyzicky náročná a nie práve prestížna – na tvojej ceste k veleniu?

Začiatky mojej kariéry v pozícii kadetky považujem za jednu z najdôležitejších fáz na ceste vedúcej k pozícii. V tomto období som si vybudovala pevný základ, nielen v technických zručnostiach, ale aj v chápaní každodenných operácií na palube. Každý starší palubný dôstojník musí ovládať praktické detaily všetkých činností, ktoré na lodi prebiehajú, od manuálnych prác cez bezpečnostné postupy až po operatívne záležitosti. Tieto skúsenosti mi dnes umožňujú presne plánovať, realisticky nastavovať úlohy pre posádku a rozumieť tomu, čo jednotlivé pracovné úkony predstavujú – časovo, fyzicky aj organizačne.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Ivana Kulkarni | Master Mariner (@captain_ivana)

Rovnako dôležitým prvkom tejto fázy bol každodenný kontakt s filipínskou posádkou, ktorá tvorí väčšinu osadenstva na lodiach, kde pôsobím od začiatku kariéry. Ako juniorka som s nimi trávila väčšinu času, čo mi umožnilo detailne spoznať ich kultúru, hodnoty, komunikačné štýly aj pracovné návyky. Táto znalosť sa ukázala ako kľúčová, najmä keď som neskôr prevzala zodpovednosť za celé palubné oddelenie aj za disciplínu na palube. Porozumenie ich mentalite a vzorcom správania mi pomáha efektívne viesť tím, predchádzať konfliktom, a zároveň budovať rešpektujúce a funkčné pracovné prostredie.

Celkovo táto fáza formovala moju profesionálnu identitu – naučila ma trpezlivosti, odolnosti a pokore, ale aj tomu, že skutočné vodcovstvo začína dôsledným poznaním práce, ktorú raz človek bude viesť.

V prostredí, kde sa často predpokladá, že „žena by rozptyľovala mužskú posádku“, si si musela vybojovať každé uznanie. Ako si si udržiavala psychickú odolnosť v čase, keď ťa niektorí otvorene podceňovali alebo šikanovali?

Moja generácia vyrastala ešte v prostredí, kde bol rešpekt k autorite samozrejmosťou, pocity sa potláčali, a zosmiešňovali. Myslím si, že aj táto výchova mi dala silu čeliť tlaku, ktorý je v námornom prostredí bežný – prísna hierarchia, disciplína a neakceptovanie slabosti.

Ako kadetka som prestála celé hliadky, sadnúť si bolo zakázané. Keď prišiel kapitán, stáli sme v pozore, ticho, a po ukončení hliadky sme si museli pýtať povolenie opustiť mostík. Okrem fyzickej náročnosti som zažila aj hraničné situácie – pokus o obťažovanie, šikanu, diskrimináciu či otvorenú nedôveru len pre moje pohlavie. V tom čase som to považovala za súčasť systému, pretože podpora v podobe HR manažérov a celkovo HR oddelenia neexistovala a sťažnosti mohli ohroziť kariéru. Jednoducho som pokračovala.

Dnes sa námorný svet mení, pribúda viac žien a rastie dôraz na rovnosť pohlaví, toleranciu a akceptáciu inakosti.  Ja som náročné začiatky ustála, no myslím si, že mnohé ženy by v takej situácii prehodnotili svoju kariéru. 

V palubnom a strojnom oddelení si bola väčšinu kariéry jedinou ženou. Aký leadership štýl si si musela vytvoriť, aby si si vybudovala rešpekt medzi mužmi rôznych národností a generácií – a zároveň zostala sama sebou?

Vyrastala som v chlapčenskom prostredí, čo prirodzene ovplyvnilo moje zmýšľanie aj prístup. Nedá sa presne povedať, či som vždy mala „mužský“ spôsob uvažovania, alebo sa formoval až vplyvom prostredia, no vždy som sa v mužskom kolektíve cítila prirodzene. 

Na palube nemám potrebu uplatňovať autoritatívny štýl vedenia, verím v priamu komunikáciu, rešpekt a dialóg s posádkou. Ako líder zapájam kolegov do rozhodovania, pýtam sa na ich názor a vytváram atmosféru spolupráce, čo sa mi dlhodobo osvedčilo.

Na začiatku mojej kariéry ma často testovali, dnes však vediem tímy dôstojníkov a členov posádky rôzneho veku a národností. Poctivou prácou a dôsledným plnením kadetských aj dôstojníckych povinností som sa postupne vypracovala na vedúcu palubného oddelenia. Roky som školila stovky námorníkov v oblasti navigácie, bezpečnosti, environmentálnej ochrany, kontroly davu v krízových situáciách atď. Naučila som sa byť spravodlivo prísna a zároveň ľudská, na základe čoho som získala sebavedomie aj rešpekt posádky. 

Námorné prostredie dnes podporuje diverzitu, LGBTI+ ľudí, a otvára sa menšinám. Cítiš, že aj v praxi tieto hodnoty fungujú? Dokáže byť loď ostrovom tolerancie uprostred oceánu?

V súčasnom námornom prostredí diverzita, inklúzia a rovnosť nie sú len hodnotami na papieri, ale praktickými princípmi, ktoré sa na palubách lodí musia dôsledne dodržiavať. Námorné spoločnosti majú prísne politiky nulovej tolerancie voči obťažovaniu, diskriminácii či šikane a ich porušenie nevyhnutne vedie k disciplinárnemu konaniu.

Robert Dečman: Košičan, ktorý začínal v Uberi, dnes s Nordics šetrí firmám milióny už pred začiatkom projektu

Medzinárodná námorná organizácia (IMO) tieto princípy aktívne podporuje, a to nielen z etických dôvodov, ale aj v záujme riešenia kritického nedostatku kvalifikovaného personálu vo svetovom námorníctve. Otváraním priestoru pre ženy, príslušníkov menšín či LGBTI+ komunity chce námorný sektor vytvoriť bezpečné, férové a inkluzívne prostredie, ktoré osloví širšiu skupinu potenciálnych profesionálov.

V praxi to znamená, že loď naozaj musí byť ostrovom tolerancie uprostred oceánu, nielen z idealizmu, ale z nevyhnutnosti. Dlhodobý pobyt v uzavretom kolektíve vyžaduje vzájomný rešpekt, profesionalitu a funkčné mechanizmy ochrany jednotlivcov, aby mohla posádka fungovať ako efektívny a stabilný tím.

V tejto profesii sa plat môže pohybovať až okolo 250-tisíc eur ročne, no okrem odmeny zohrávajú dôležitú úlohu aj benefity – napríklad letenky v biznis triede či možnosť priviesť si na loď blízkych. Ktorý z týchto benefitov pre teba nie je len luxus, ale skutočný nástroj na udržanie rovnováhy medzi osobným a pracovným životom?

Jednoznačne priviesť si blízkych na loď spolu so mnou. Na návšteve som už mala mamu so sestrou, brata, kamarátku a môj manžel sa so mnou plaví pravidelne. Pokiaľ nepracujeme na lodi spolu, navštevuje ma počas svojej dovolenky, napríklad počas vianočných alebo novoročných plavieb, prípadne aj na celý mesiac.

Čoraz viac si vážim aj lety v biznis triede, najmä pri transatlantických trasách, ktoré často trvajú aj 10–16 hodín. Žijem v Mumbaji, odkiaľ často lietam do Európy na krátke školenia a po týždni sa vraciam späť. Nedávno som sa napríklad vyloďovala v Čile, odtiaľ letela domov, o týždeň som mala školenie v Rotterdame, potom v Hamburgu a nasledovalo nalodenie do Detroitu. Pred týždňom som sa opäť vrátila do Mumbaja a za pár dní letím znovu do Rotterdamu.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Captain Eric Treece (@the_captain_et)

Pri takto rýchlom tempe a častom striedaní časových pásiem je možnosť pohodlne sa v lietadle vyspať veľmi dôležitá. Už to nie je len komfort, ale nevyhnutnosť, aby človek zvládal školenia a prácu v plnom nasadení a podával očakávaný výkon. 

Pracuješ na lodiach, kde sa cena kajuty pohybuje aj okolo 100-tisíc dolárov. Ako sa v praxi riadi takýto luxusný „plávajúci hotel“? A čo sú najväčšie finančné výzvy tohto typu prevádzky?

Riadiť luxusnú expedičnú loď je mimoriadne komplexný proces, ktorý si vyžaduje dokonalú koordináciu viacerých oddelení – hotelového, expedičného, palubného a stojného. Tieto plávajúce hotely ponúkajú špičkový servis v odľahlých destináciách, ako Antarktída či Južná Georgia, a aby boli ekonomicky udržateľné, musia dosahovať vysokú mieru obsadenosti – až 85 %. Pri klasických lodiach so štandardnými itinerármi, ako napr. Stredozemné more, je to okolo 45 %.

Loď, ako samostatná právna jednotka, funguje podľa medzinárodného námorného práva a musí byť schopná samostatne riešiť široké spektrum prevádzkových aj krízových situácií. Kapitán a jeho dôstojníci zastávajú nielen navigačné, ale aj právne, technické, bezpečnostné a manažérske funkcie – od kontroly stability a údržby lode cez environmentálne štandardy až po starostlivosť o posádku a pasažierov.

Medzi najväčšie finančné výzvy patrí zabezpečenie kvalifikovanej posádky (vrátane platov, leteniek a školení), náklady na technickú údržbu, palivo, pitnú vodu, zásobovanie, spracovanie odpadu, pravidelné inšpekcie a opravy, ako aj poplatky v prístavoch. Udržať vysoký štandard na tak izolovanom a dynamickom pracovisku vyžaduje nielen rozpočet, ale najmä špičkový manažment a dôsledné plánovanie.

Pracovné rotácie – 10 týždňov na mori a 10 týždňov voľna – sa môžu javiť ako sen. No v realite ide o odlúčenie a opätovné odlúčenie. Ako sa mentálne pripravuješ na návraty – a rozlúčky?

Dnes sa už na odchody nijako špeciálne nepripravujem. Z domu som odišla v 19 rokoch, zo Slovenska v 21. Odvtedy som sa toľkokrát balila, sťahovala, prichádzala a odchádzala, že sa to stalo bežnou rutinou.

Ak mám večerný let, balím sa počas dňa, popoludní oddychujem a poriadne si ani neuvedomujem, že čoskoro odlietam. Či odchádzam na týždeň alebo na tri mesiace, naše rozlúčky s manželom sú také časté a pravidelné, že sa stali prirodzenou súčasťou nášho života. Moderné technológie nám navyše umožňujú byť neustále v kontakte, čo to celé výrazne uľahčuje.

Zaujímavé je, že aj keď sa mi pred odchodom často nechce, v momente, keď vstúpim do letiskovej haly, prežívam pocity nadšenia a eufórie z prichádzajúceho letu a cestovania všeobecne. 

Patríš medzi 100 najvplyvnejších žien v svetovej lodnej doprave. Ako sa mení tvoj postoj k zodpovednosti, keď ťa sledujú mladšie generácie žien? A čo ti v tomto smere najviac chýba zo Slovenska?

Vstup medzi 100 najvplyvnejších žien v svetovej lodnej doprave je pre mňa obrovskou poctou, ale zároveň aj míľnikom, ktorý zásadne zmenil moje vnímanie zodpovednosti, najmä vo vzťahu k mladším generáciám.

Tento pocit zodpovednosti vo mne dozrieval postupne. Začalo sa to, keď ma začali kontaktovať mladí kadeti a dôstojníci s otázkami na moju kariérnu cestu, s prosbou o radu alebo len s poznámkou, že ma sledujú a inšpiruje ich môj príbeh. Uvedomila som si, že moje skúsenosti, rozhodnutia a postoje majú reálny vplyv, nielen v profesionálnej rovine, ale aj na ich osobné smerovanie.

Najmä pre mladé ženy, ktoré sú na palubách lodí stále veľkou raritou, sa prirodzene stávam vzorom. Túto úlohu beriem s rešpektom, zodpovednosťou a vedomím, že prístup, ktorý im dnes ukážem, môže ovplyvniť ich nastavenie a odvahu zotrvať v tomto náročnom odvetví. Práve preto sa aktívne venujem mentorstvu a podpore mladých profesionálov a profesionálok v námornej sfére.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Ivana Kulkarni | Master Mariner (@captain_ivana)

Keďže Slovensko nie je prímorský štát a nemá vlastnú obchodnú flotilu, absencia námorných akadémií, špecializovaných vzdelávacích programov či personálnych agentúr je prirodzená. Čo však výrazne chýba, je všeobecné povedomie o význame námorného sektora – až 90 % všetkého svetového tovaru a produktov sa prepravuje práve po mori, a hoci si to často neuvedomujeme, každý jeden z nás denne využíva produkty, ktoré k nám prišli práve touto cestou.

Nedostatok kvalifikovaných námorníkov a dôstojníkov pritom predstavuje rastúce globálne riziko s potenciálnym ekonomickým vplyvom. Preto je dôležité, aby aj vnútrozemské krajiny ako Slovensko zvýšili informovanosť o námornej doprave, podporovali vzdelávanie v tejto oblasti a vytvárali priestor pre mladých ľudí, ktorí by v nej mohli nájsť svoju profesijnú cestu.

Aktívne sa tejto téme venujem na medzinárodnej úrovni – najmä v Indii a na Srí Lanke. Mojím dlhodobým cieľom však je prispieť k povedomiu aj doma a otvoriť tak slovenským záujemcom dvere do tohto dynamického a globálneho odvetvia.

Si mentorkou pre ženy v komunite Women Offshore. Ak by si dnes mala vybrať jednu Slovenku, ktorú by si pozvala na palubu ako kadetku, aké tri vlastnosti by musela mať?

Som mentorkou v medzinárodných komunitách Women Offshore a takisto Maritime SheEO, kde momentálne pôsobím aj ako ambasádorka pre rok 2025. Často pracujem s mladými ženami, ktoré sa pripravujú na kariéru v námornom priemysle. Keby som dnes mala vybrať jednu Slovenku, ktorú by som pozvala na palubu ako kadetku, hľadala by som u nej najmä tri kľúčové vlastnosti:

Samostatnosť – práca na mori znamená byť tisíce kilometrov od domova, bez možnosti okamžitej podpory od rodiny či priateľov. Kadetka musí vedieť prevziať zodpovednosť, rozhodovať sa samostatne a dokázať sa spoľahnúť na vlastný úsudok a inštinkt.

Flexibilita – život na lodi si vyžaduje schopnosť prispôsobiť sa rýchlo meniacemu sa prostrediu. Na niekoľkých desiatkach metrov zdieľaš priestor s ľuďmi rôznych národností, kultúr a veku, pričom posádka sa priebežne obmieňa. Otvorenosť a schopnosť rýchlej adaptácie sú preto nevyhnutné.

Psychická odolnosť – námorný svet je fyzicky aj psychicky náročný. Pracovné podmienky, odlúčenie od domova, tlak zodpovednosti a výzvy mužsky dominovaného prostredia si vyžadujú vnútornú silu, vytrvalosť a schopnosť zvládať stresové situácie bez straty sústredenia či motivácie.

Tieto vlastnosti považujem za základný predpoklad pre každú ženu, ktorá chce v tejto oblasti nielen prežiť, ale najmä uspieť a budovať si rešpektovanú profesionálnu dráhu.

Uviedla si, že by si sa časom rada presunula na pevninu. Dokáže si žena s takouto kariérou vybudovať biznis aj mimo mora – a ak áno, čo by to mohlo byť?

V minulosti som pracovala na pevnine v Hamburgu ako superintendent pre bezpečnosť, kvalitu a životné prostredie v startupovej spoločnosti, ktorá riadila technický manažment expedičných lodí. Zodpovedala som za implementáciu firemných procesov do praxe. Neskôr som sa vrátila na more, aby som si doplávala požadovaný čas pre získanie oprávnenia veliteľa lode.

V posledných rokoch som objavila presah svojej práce aj mimo paluby. Začali sa mi otvárať nové príležitosti – účasť na konferenciách, spolupráce s námornými organizáciami a školiacimi centrami, ako aj ponuky na profesionálne konzultácie či tvorbu vzdelávacích programov. Vnímam to ako dôkaz, že praktické skúsenosti priamo z paluby sú dnes vysoko cenené aj v oblasti vzdelávania a rozvoja v námornom sektore.

Keďže som aktívnym námorníkom a na mori sa nachádzam aj 8 mesiacov v roku, nemám možnosť spolupracovať a zúčastňovať sa na všetkých spomínaných projektoch a podujatiach, a musím ich filtrovať, čo mi je často ľúto. Do budúcnosti by som sa chcela venovať vlastným projektom. 

Čo si sa počas všetkých tých rokov na mori naučila o tom, čo znamená byť naozaj slobodná?

Za roky strávené na mori som si uvedomila, že skutočná sloboda nespočíva len v možnosti cestovať alebo nemať klasický pracovný režim, ale predovšetkým v osobnej nezávislosti – mentálnej, časovej aj hodnotovej.

Námorný život mi dal slobodu byť pánom svojho času a priestoru. Aj keď pracujem niekedy niekoľko mesiacov nepretržite, po vylodení mám plnú slobodu rozhodnúť sa, kde budem a čo budem robiť. Nie som viazaná miestom ani dennou rutinou, ktorú väčšina ľudí považuje za „normálnu“.

Zároveň ma však táto cesta naučila oslobodiť sa aj od spoločenských vzorcov a očakávaní, ktoré sú mnohokrát rigidné a jednostranné. Počúvala som otázky ako: „A kedy sa už usadíš?“,  „Ako dlho chceš ešte takto žiť?“– tieto komentáre odrážajú predstavy o tom, ako by mal „správny život“ vyzerať. Dnes viem, že žiadna univerzálna šablóna neexistuje.

Veľa ľudí zostáva uväznených v stereotype len preto, lebo sa boja reakcie okolia – čo si kto pomyslí, ako ich bude vnímať rodina, kolegovia, spoločnosť. Aj najbližší ľudia môžu byť nevedomky toxickí, ak nám podsúvajú svoje predstavy o ICH „správnom“ živote a ICH „realite“, a akékoľvek vybočenie vnímajú ako zlyhanie.

Sloboda pre mňa znamená žiť v súlade sama so sebou, nie podľa očakávania iných. Zodpovednosť za životné rozhodnutia si nesie každý sám. Pokiaľ sú tieto rozhodnutia vedomé a vychádzajú z autentického nastavenia, práve vtedy človek zažíva ten najhlbší pocit slobody, bez výčitiek, tlakov či hraníc.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory