KOMENTÁR: Žiadna „vojna o ropu“. Trump v Caracase netrafil Madura, dáva šach-mat Pekingu

Americký prezident tvrdí, že zásah vo Venezuele má byť bojom proti narkoter*rizmu a migrácii. Ešte skôr, než sa správy o útoku rozšírili do sveta, si však mnohí pozorovatelia zahraničnej politiky pri pohľade na zadržaného Nicolása Madura spomenuli na rok 2003 a zábery zo zajatia Saddama Husseina. Práve tento obraz si verejnosť už dve desaťročia spája s americkými „vojnami za ropu“ a imperializmom. A Venezuela, krajina s najväčšími preukázanými zásobami ropy na svete, túto predstavu len posilňuje.

Trump túto interpretáciu začal neskôr sčasti sám živiť. Tvrdí, že zásah vo Venezuele má napraviť krivdy minulosti a umožniť návrat amerických energetických spoločností. Ako argument uvádza znárodnenie ropného sektora, ku ktorému došlo za vlády Huga Cháveza v roku 2007. No zamerať sa len na ropu alebo dro*y znamená prehliadnuť širší obraz.

Čína ako dvojitý problém

Vráťme sa pár hodín pred moment, keď Spojené štáty zajali Madura. Denník El País upozornil, že Maduro len niekoľko hodín pred svojím zajatím vychválil „nerozbitné puto“ medzi Venezuelou a Čínou a vyjadril vďaku Si Ťin-pchingovi „za jeho bratskú podporu, ako staršieho brata“. Urobil tak počas stretnutia v Caracase s čínskou delegáciou vedenou Qiu Xiaqi, osobitným vyslancom pre Latinskú Ameriku a Karibik – o stretnutí, o ktorom ani čínska vláda, ani štátne médiá verejne neinformovali.

Prečo je tento moment kľúčový? Ak chcú USA čeliť Číne v Pacifiku, nemôžu si dovoliť čínsku prítomnosť ani vo vlastnom karibskom susedstve – ani vojenskú, ani energetickú.

Návrat k Monrovej doktríne

Venezuelská kríza sa odohráva aj v kontexte rastúcej rivality medzi Čínou a Spojenými štátmi o vplyv v Latinskej Amerike. Začiatkom decembra Washington zverejnil novú Stratégiu národnej bezpečnosti, ktorá predefinuje región ako „kľúčový národný záujem“ a predstavuje aktualizovanú verziu Monroeovej doktríny, ktorej cieľom je obnoviť nadvládu USA na západnej pologuli a chrániť kľúčové strategické koridory.

Hoci sa v stratégii Čína výslovne nespomína, prioritou je zabrániť „konkurentom mimo hemisféry“ v nasadzovaní síl alebo kontrole strategických aktív. Dokument podľa El País varuje pred potrebou identifikovať a čeliť „nepriateľským zahraničným vplyvom“, čo analytici interpretujú ako priamy odkaz na rastúcu prítomnosť Číny v regióne.

O niekoľko dní neskôr Peking zverejnil svoj tretí politický dokument pre Latinskú Ameriku a Karibik (prvý za deväť rokov), v ktorom vykreslil Latinskú Ameriku ako kľúčovú silu pri prechode na multipolárny poriadok a zdôraznil, že jej vzťahy „sa nezameriavajú na tretie strany ani ich nevylučujú, ani nie sú podriadené žiadnej krajine.

Európa môže čeliť „civilizačnému zániku“: Biely dom zverejnil najdôležitejší dokument svojej zahraničnej politiky

Čína udržiava dlhodobo hlboké politické a ekonomické väzby s Venezuelou vrátane miliardových investícií do ropného sektora a ďalších projektov v rámci strategického partnerstva, ktoré vzniklo už začiatkom 21. storočia. Pobočky financované čínskymi bankami a rozsiahla výmena ropy sú dôkazom tejto spolupráce. Ak by tieto väzby prerástli do vojenských alebo politických predmostí, mohlo by to ohroziť dominanciu USA v západnej hemisfére a stabilitu v Karibiku a Latinskej Amerike. 

Čína je nenahraditeľným partnerom Venezuely už od čias Madurovho predchodcu Huga Cháveza, ktorý sa ujal moci v tomto latinskoamerickom štáte v roku 1999. Chávez bol horlivým zástancom multipolárneho medzinárodného poriadku, čo je koncept, ktorý získal na popularite s rastúcou politickou a ekonomickou mocou Pekingu. Odhaduje sa, že Caracas je voči Pekingu zadlžený vo výške 60 až 70 miliárd dolárov, píše DW.

Keď do hry vstupuje Taiwan

The Spectator pripomína, že americkí stratégovia sa pritom neobávajú socialistickej Venezuely ako takej. Skutočným problémom je ozbrojená Venezuela – krajina, ktorá by sa mohla stať čínskym predmostím v Karibiku.

V prípade konfliktu o Taiwan by totiž vojna nezostala uzavretá v Juhočínskom mori. Čína by hľadala spôsoby, ako ohroziť americkú logistiku a infraštruktúru – a Karibik by sa stal prirodzeným cieľom.

Práve preto má pre USA taký význam Panamský prieplav, tepna spájajúca Atlantik s Tichým oceánom. Ak by bol v kríze paralyzovaný, americké námorníctvo by stratilo čas, manévrovací priestor aj iniciatívu.

Do tejto rovnice zapadajú aj čínske systémy takzvaného „zákazu prístupu“ a „zamietnutia oblasti“, známe pod skratkou A2/AD. Ide o kombináciu rakiet, radarov a protivzdušnej obrany, ktoré dokážu premeniť celé morské regióny na nebezpečné zóny pre cudzie lode a lietadlá.

Ak by sa podobné kapacity objavili vo Venezuele, Spojené štáty by po prvýkrát čelili situácii, v ktorej by čínsky vojenský vplyv neohrozoval ich flotilu v Tichom oceáne, ale priamo ich vlastné pobrežie v Mexickom zálive. Karibik by sa z amerického zadného dvora stal strategickým rizikom.

Čína – najväčší porazený

Venezuela bola pre Peking dlhé roky nielen politickým spojencom, ale aj strategickým energetickým aktívom. Čína do venezuelského ropného sektora investovala desiatky miliárd dolárov a výmenou získavala ťažkú ropu s výraznou zľavou, často predávanú pod trhovou cenou.

Tento typ ropy je síce technicky náročnejší na spracovanie, no pri veľkých objemoch poskytoval Číne stabilný a lacný zdroj energie pre priemysel, výrobu elektriny aj petrochemický sektor. Práve nízke energetické náklady sú jedným z pilierov čínskej konkurencieschopnosti – a čoraz viac aj základným vstupom do pretekov o technologickú dominanciu a rozvoj umelej inteligencie, ktorá si vyžaduje energeticky náročné dátové centrá a infraštruktúru.

Ako pre The Telegraph upozornila Ashley Kelty z investičnej banky Panmure Liberum, strata Venezuely má pre Peking ďalekosiahle dôsledky: „Čína je z tohto zásahu jednoznačne najväčším porazeným. Nejde len o politický vplyv, ale o prístup k lacnej energii, ktorá bola jednou z tichých výhod čínskeho hospodárskeho modelu.“

Prerušenie tohto toku podľa analytikov znamená, že Čína bude musieť hľadať drahšie alternatívy inde, čo zvyšuje jej náklady v čase, keď sa energetická efektívnosť stáva rozhodujúcim faktorom v globálnej technologickej súťaži.

Ropa ako páka proti Číne

Ak dnes niekto hľadá v americkom zásahu návrat k „vojnám za ropu“, mýli si minulosť s prítomnosťou. Ropa sa síce opäť ocitla v centre geopolitiky, no už nie ako korisť, ktorú si veľmoc odnáša v tankeroch, ale ako páka proti stále silnejúcemu rivalovi – Číne. Spojené štáty dnes nebojujú o to, či budú mať dostatok energie – tú majú. Bojujú o to, kto bude určovať jej cenu, dostupnosť a strategické smerovanie.

Venezuela v tomto príbehu nie je irackým deja vu, ale šachovou figúrkou v partii proti Číne. Ovládnuť jej energetický potenciál znamená oslabiť lacnú energiu, na ktorej stojí čínsky priemysel a technologické ambície, a zároveň si zabezpečiť pokojné predpolie v bezprostrednej blízkosti amerického územia. A v tejto novej hre Washington ukázal, že je pripravený ťahať prvý ťah skôr, než sa hlavný konflikt presunie tam, kde by bol preň skutočne existenčný.

Komentár vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú postoje celej redakcie.

Čítaj viac z kategórie: Komentár