Koučka na randenie radí, ako odísť z toxického vzťahu. 5 „red flagov“, pri ktorých musíš spozornieť (ROZHOVOR)

Zuzana Lipová je certifikovaná vzťahová koučka, ktorá pre Startitup zodpovedala otázky o svete randenia, toxických vzťahoch a tzv. situationshipoch. Vedie vzdelávaciu platformu Svet randenia, ktoré denne pozerajú tisícky žien. 

Snaží sa učiť ženy cez vtipné či edukatívne videá randiť vedome, zrelo komunikovať a ako meniť nefunkčné vzťahové vzorce. 36-ročná Zuzana pomenovala 5 najčastejších „red flagov“, ktoré by si si na tom druhom mal začať všímať a ideálne z takého vzťahu odísť.

Sleduj svoje vzorce správania

Niekedy to skutočne nie je len o tom druhom. Ak sa nachádzaš v toxickom vzťahu alebo naozaj dlhý čas tráviš v „takmer vzťahu“, na zmenu situácie musíš začať od seba. 

• 5 najčastejších red flagov, ktoré si musíš všímať
• Prečo hlavne ženy veria, že si nezaslúžia viac 
• Kde je hranica medzi voľným vzťahom a presudovzťahom
• Aký je ideálny čas čakania na vzťah s niekým, kto sa nevie rozhodnúť
• Ako vedome odstrihnúť človeka, do ktorého si zamilovaný 

Prečo sa dnes toľko ľudí ocitá v „takmer vzťahoch“ bez záväzku?

Sloboda, ktorú nám dnešná doba so sebou prináša, nám dáva oveľa viac možností, v akých vzťahoch môžeme fungovať. No ešte s tým nevieme zodpovedne nakladať. Využívame možnosti a nezvážime niektoré dôsledky. „Takmer vzťahy“ – situationshipy, sú pre mnohých lákavé z viacerých dôvodov. Dávajú možnosť čerpať výhody vzťahu aj ľuďom, ktorí sa boja záväzkov alebo nie sú pripravení niesť zodpovednosť.

Využívajú ich ľudia, ktorí sú nezahojení z minulého vzťahu a potrebujú čas na zahojenie, no nechcú byť alebo nevedia byť sami. Je to aj možnosť pre veľa žien získať aspoň polovične muža, ktorý sa im páči, a ktoré by inak daného muža na skutočný vzťah nezískali (lebo má daný muž veľa možností, je fokusovaný na kariéru, hľadá si mladšiu alebo len je chronicky striedač vždy novej, a tým pre neho zaujímavejšej, polovičnej partnerky).

A v neposlednom rade, lebo stále tomu veľa ľudí verí, že len stačí dať druhej strane (ktorá skutočný vzťah nechce) čas a nakoniec sa to preklopí v ozajstný vzťah. No práve dôvody, prečo ľudia do týchto pseudovzťahov vstupujú, sú často aj dôvodmi, prečo sa v reálne vzťahy nepremenia. Dôvody ako nedostatok emocionálnej dostupnosti, emočnej zrelosti, slabé komunikačné zručnosti, čo sa týka očakávaní, strach zo záväzku, či neschopnosť budovať dlhodobé blízke vzťahy a preferovanie naháňať dopamínové chvíľkové výšky.

Dá sa všeobecne povedať, že sú všetky situationshipy toxické?

Veľmi dobrá otázka. Vždy ide o to, čo obom v danom type vzťahu vyhovuje a či to majú jasne odkomunikované. Ak sú obaja práve v štádiu, že im to takým neviazaným spôsobom viac vyhovuje, môžu sa v rámci takmer vzťahu cítiť naplnene.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Koučka | VZŤAHOVÉ VÄZBY A RANDENIE (@dr.lipova)

Tiež ak o tom jasne komunikujú, že z toho neočakávajú nič viac a majú navzájom jasne nastavené hranice, ktoré rešpektujú obaja. Problém je, keď sa človek dostatočne nepozná a sám seba klame, že mu to tak vyhovuje, aj keď sa v tom trápi. Vtedy to trápenie len potláča a presviedča sa, aké to je skvelé. A to môže byť príčinou, že dynamika naberie „toxický“ smer.

Ako človek rozpozná, že sa nachádza v niečom toxickom – či vo vzťahu alebo „skoro vzťahu“? Existujú nejaké varovné signály?

Začne stále viac strácať sám seba a kontakt so sebou. Musí potláčať svoje pocity alebo potreby. Príklad – predstavme si ženu, ktorá stretne muža. Páči sa jej, stretávajú sa, zbližujú, ona dúfa, že to vedie k vzťahu, on si „užíva flow“ a nechce tomu dávať nálepku. Zo začiatku si povie, že jej to nevadí, veď možno sa len ten muž bojí ísť na to rýchlo.

Cíti pri ňom nervozitu a akoby nemohla byť naplno sama sebou, lebo cítiť strach, že by to bolo na neho príliš. Už toto je prvý signál, že ideme proti sebe. Dáva mu čas, pritom ju občas prepadnú chvíle smútku, keď muž odíde a po ich stretnutí si opäť obaja na celé týždne, až na tých pár vymenených správ, žijú svoje single životy.

Keď ani po pol roku nenastáva žiaden progres a nepozná jeho priateľov, netrávia spolu čas mimo spálne, začne stále viac cítiť osamelosť, aj keď úplne sama nie je. No po 6 mesiacoch už je nielen zamilovaná, ale vytvára si k nemu aj hlbšiu citovú väzbu. Už si ho nielen idealizuje, ale nevie sa od neho odpútať, aj keď by potrebovala v rámci vzťahu už oveľa viac. No bojí sa ho stratiť. Tak radšej stráca stále viac samu seba.

Keďže majú super sex, chlácholí sa, že lepšie toto ako nič. A tak v tom ostáva roky, stráca čas, stráca seba. Nastupuje psychosomatika a nevysvetliteľné úzkosti, časté choroby, podráždenosť, či nespavosť alebo aby prehlušila nepríjemné emócie – nastupujú závislosti. Veľa ľudí si to všimne bohužiaľ až v tomto bode.

Akých univerzálnych 5 „red flagov“ si človek musí všímať a nekompromisne odísť z takého vzťahu?

Kedysi som učila len aké red flagy si všímať u mužov. Stále verím, že je to dôležité. Ale zistila som jednu vec. Ak sme vyrastali v prostredí, kde nejaký z týchto red flagov bol v našej rodine norma, žena si to obráni, prečo to daný muž robí a presvedčí sa o tom, ako to nie je až také zlé. A preto už radšej poukazujem aj na naše „vzorce“, ako si tieto red flagy obraňujeme. Uvediem preto ku každému red flagu aj náš vzorec, prečo ich prehliadneme.

1.Gaslighting – prekrúcanie tvojej reality, pocitov, faktov, tak, ako jemu vyhovuje. Ak vám napríklad ublíži, namiesto toho, aby prevzal zodpovednosť, ospravedlnil sa a napravil konanie, povie len: „Čo zas reveš, si zbytočne precitlivená.“ Tvoj vzorec je, že samu seba gaslightuješ, neveríš svojmu úsudku, svojim pocitom. 

2. Hranie sa na obeť – keď mu povieš, čo ti nevyhovuje, zakaždým sa vyhovorí na okolnosti, detstvo alebo hocičo iné. Napríklad keď mu povieš, že ti takmer vzťah nevyhovuje a nevieš ďalej takto fungovať, povie ti, namiesto toho, aby uznal, že ti nevie dať viac, ako ťa má rád a nevie ťa nechať ísť, tak to musíš chápať. Tvoj vzorec je záchranársky syndróm. Zľutuješ sa nad ním zas a znova, lebo veríš, že svojou láskou ho vyliečiš a naučíš ho milovať.

zdroj: Freepik/Drazen Zigic

3. Disrešpekt – zhadzovanie tvojich hodnôt, názorov a toho, čo je pre teba dôležité. Namiesto rešpektu a tolerancie, útočí na to, na čo má iný názor ako ty. Zažívate pasívnu agresiu, zhadzovanie, ponižovanie a nadávky. Tvoj vzorec: Veríš, že si viac nezaslúžiš, viac neexistuje alebo si sa naučila toto tolerovať, lebo si zvyknutá bojovať o uznanie a svoju pravdu. A tak láska = boj. 

4. Zanedbávanie tvojich potrieb pre jeho egoizmus. To, čo chceš ty, nie je dôležité, ani dosť dobré. Zabúda na teba, na tvoje dôležité veci, nezaujímajú ho a ani nie je ochotný to s tebou rozoberať. Cítiš sa pri ňom ako vzduch. Tvoj vzorec: Zabúdaš na seba, veríš v hĺbke, že len chceš asi veľa od neho, nedávaš sa na prvé miesto a uprednostňuješ potreby iných.

5. Prázdne slová – slová znesú veľa. A on to dobre vie. Keď ho chceš nechať ísť, vtedy začne sľubovať, plánovať, možno aj nejaké gesto urobí, no hneď ako sa necháš ukecať, vidíš, že slová nie sú činy a dlhodobo svoje slová nevie plniť. Tvoj vzorec: Chceš tomu veriť, že sa zmení, len stačí počkať. Nie on ťa klame, ale ty. Veríš, že to tentokrát bude iné, aj keď ti dlhodobo ukazuje, kým je svojimi (ne)činmi.

Čo by mal človek urobiť ako prvé, keď má podozrenie, že sa v niečom takomto ocitol?

Začať si to všímať. Zapisovať. Písať denník. Zvedomovať si svoje pochody, ako sa v tom pričiňuje o túto dynamiku. Nie je to len jednostranné. Toxická dynamika je vždy o oboch stranách – jedna to spôsobuje, druhá umožňuje.

Ak chceme ozdraviť dynamiku, potrebujeme začať od seba. Uvedomiť si svoj vzorec, popracovať na tom, či už sám alebo na psychoterapii a komunikovať to cez zdravé hranice s druhou stranou, čo si nechá a čo nie. 

Kde je hranica medzi voľným vzťahom a presudovzťahom?

Ak jeden dúfa v niečo viac a druhý to zahmlieva, sľubuje a necháva druhého v ilúzii, aj keď cíti, že je inak nastavený ako tá druhá strana, ide skôr o pseudovzťah. V praxi je tá hranica menej viditeľná ako v teórii. 

Prečo často zostávame v „ničom vážnom“, aj keď vieme, že to pre nás nie je dobré?

V určitom zmysle veríme, že to pre nás dobré je. Dúfame, že to raz príde. Neveríme, že stretneme niečo lepšie. Bojíme sa, že už takú lásku nezažijeme. Máme v tom silnú chémiu a skvelý sex.

Je k nám milý a dáva nám dosť (pozornosti, benefitov, sľubov atď.) na to, aby sme neodišli. Presviedčame sa, že to nie je až také zlé a iné vzťahy sú na tom horšie. Veríme, že niečo viac nie je alebo by nás to dobré, normálne, seriózne nebavilo.

Aké signály nám môžu naznačiť, že ten druhý to s nami nemyslí vážne?

Neplánuje alebo aj keď, tak slová nenasledujú činy. Nie je konzistentný, raz sa ozve, inokedy nie, raz je to intenzívne, potom o ňom nepočuť aj pár dní/týždňov. Neiniciuje, nevyvíja väčšiu snahu na to, aby niečo vymyslel. Máš pocit, že keby to neťaháš z veľkej miery ty, tak ten kontakt úplne oslabne alebo zmizne.

A ak aj tieto veci nerobí, tak chýba progres. A to je ďalší typický znak, že sa to nikam naprieč času neposúva. Obvykle pri spoznávaní nastupuje posun. Toto obvykle chýba, ak muž so ženou do budúcna neráta.

Je v poriadku niekomu dávať čas– alebo si tým len predlžujeme vlastnú neistotu?

Na začiatku je prirodzené, že nevieme, či si s druhým vieme predstaviť budúcnosť. Zrelé je spoznávať sa postupne a všímať si kompatibilitu. Ale je rozdiel, či sa spoznávame od začiatku s cieľom budovať vzťah, ak si budeme rozumieť a je rozdiel stretávať sa len tak a nevedieť, či vôbec nejaký vzťah chcem (už či s tou osobou alebo celkovo).

To druhé nastavenie je dobré brať ako výstražný prst. A ďalšia vec, niekedy naozaj nemusíme vedieť, či sme už po minulom vzťahu na vzťah pripravení, či k druhej osobe niečo viac cítime a potrebujeme na to chvíľu čas. No určite nie 5 mesiacov, ako niektorí tvrdia, že sa nevedia rozhodnúť.

Je v poriadku dať druhej strane čas do tej miery, ako aj nám je príjemné a nemusíme ísť proti sebe. No ja odporúčam nečakať, ak druhý nevie a ja viem, čo chcem. A taký časový rámec max 3-4 mesiace tomu nechať voľný flow.

Ako sa vyrovnať s tým, že druhá strana sa nevyjadruje jasne, ale stále nás drží „na linke“?

Uvedomiť si, že to nie je o našej hodnote alebo odraz toho, že nie sme pre neho dosť. Je to o ňom. O jeho nastavení, rozhodnutí, vzorcoch, zraneniach, či nezrelosti. A žiadna miera tvojej snahy, tvojej lásky, či ochoty čakať to nezmení, kým on sám nechce.

Preto je dôležité počúvať seba, nechať ho ísť a žiť si svoj život, kým on zistí, čo chce. Ak má dostatočný záujem, on sa veľmi rýchlo vráti (ale nečakaj na to, uč sa to pustiť) po tom, čo sa posunieš. A ak ho dostatočný nemal, nikdy by si sa nedočkala jeho záväzku. 

Existujú zdravé spôsoby, ako ukončiť nejasné, nevypovedané „vzťahy“?

Určite áno. Jasne pomenovať, čo mi v tom chýba a čo potrebujem. Na to si ale musím v sebe prv ujasniť, čo chcem. Teda ak povie po 4 mesiacoch stretávania stále prichádza iba – neviem, či chcem vzťah, načo to nálepkovať, je dobré ujasniť si v sebe, či som ochotná stratiť mesiace alebo roky stretávaním, ktoré nikam nevedie, namotať sa ešte viac a nevedieť z toho vystúpiť, ani keď mi bude dávať stále menej pozornosti.

Preto si tieto ženy nevedia nikoho „lepšieho“ nájsť aj celé roky, kým sú v takmer vzťahoch. Vidia totiž tohto muža na piedestáli a k nemu majú už vytvorenú závislú väzbu. Ak žena vie, že nie je ochotná strácať čas, potrebuje si pripomenúť, že táto výnimočnosť, ktorú mužovi prikladá je prirodzený prejav zamilovanosti.

zdroj: Archív/Zuzana Lipová

Podľa vedkyne a antropologičky Helen Fisher patrí medzi typické znaky zaľúbenia to, že na objekte zamilovania nám pripadá všetko špeciálne a výnimočné. To, ako šoféruje, ako bloguje, ešte aj to, ako si viaže šnúrky na topánkach. Taktiež obsesívne myslenie na neho pomaly celý deň, chýbanie a túženie po ňom, keď s ním nie sme a celkovo je zaľúbenie prirovnávané podľa nej k podobným pocitom ako má závislý na dro*e.

Tiež na základe jej pozorovaní, ak sa chce človek odpútať a odmilovať od danej osoby, potrebuje sa od nej odstrihnúť podobne ako závislý človek, ak sa chce vyliečiť zo závislosti. Teda úplne prerušiť kontakt, nevídať sa, nepísať si, nevyhľadávať ho. Priprav sa na „abstinenčné príznaky“. Budeš mať chuť ho vidieť, napísať mu, dokonca sa oklamávať už pár dní po odhodlanom rozhodnutí skončiť s ním nadobro, že predsa len raz sa vidieť ešte nebude možno taký zlý nápad.

No vydržať to, po pár mesiacoch to začne slabnúť, zamilovanie opadne, jeho výnimočnosť zmizne. Ale chce to veľkú silu a pracovať na svojich vzorcoch, aby človek nepadol zas do toho istého len v inom šate.

Ako zistíme, či si sami nevytvárame ilúziu vzťahu, ktorý reálne neexistuje?

Pozrieť sa na to, čo chcem (hoci možno raz) a na to, čo žijem (práve teraz). Spísať si, čo potrebujem od vzťahu a čo žijem v tomto vzťahu. Čo verím, že sa zmení a čo sa už dlho nemení. Čo by som potrebovala od partnera a čo si hovorím ohľadne daného muža ako výhovorku, prečo mi to nedáva. Aký vzťah obdivujem a aký mám.

Čo radíte ľuďom, ktorí čakajú, že sa ich špecifický človek možno raz zmení?

Pozrieť sa pravde do očí. A uznať, že síce všetci robíme chyby, ale to, čo opakujeme, už nie je chyba ale vzorec jeho správania. A keď neustále opakuje to, čo ťa raní, neuzná si chybu a nevidí dôvod, prečo to meniť, tak aj keby mal na sebe začať pracovať, bude to zrejme na roky, kým sa veci pohnú.

Realita neklame. A tiež treba preskúmať svoj vzorec čakania. Kto ma naučil, že to má ísť tak ťažko, keď niekoho ľúbim? Dovoliť si byť konečne šťastná.

Ako sa po tzv. takmervzťahu znovu otvoriť niečomu zdravému a plnohodnotnému?

Určite sa hneď nehrnúť do niečoho nového. Byť chvíľu sama so sebou. Potrebuješ sa naučiť upokojiť svoj nervový systém. Naučiť sa nudiť sa a byť s tým v pohode. Robiť veci ako prechádzky, písanie denníka alebo čas strávený v prírode môžu pomôcť nájsť opäť rovnováhu a kontakt so sebou.

Totižto také emočne vypäté vzťahy prinášajú veľa dopamínu, kortizolu a adrenalínu (keď sa ti mal ozvať a neozve, keď čakáš, či z toho už niečo bude a opäť nič, keď sa ti nečakane ozve a zažijete s ním búrlivú noc a hovorí ti krásne slová a potom opäť nič). Kolotoč čakania, sklamania, dúfania, užívania a opätovného zúfania.

Čím viac očakávaš, dopamín narastá a to spôsobuje, že sa viac snažíš. Veľké dopamínové výšky zas prinášajú hlbšie dopamínové pády. Tie zas spôsobujú silnejšiu túžbu po opätovných výškach. Chvíľu ti je z toho nanič, ale chceš si opäť zdvihnúť dopamín, a tak sa snažíš opäť. Stáva sa z toho závislosť. Preto odporúčam dať si na čas od randenia pokoj. 

Kedy sa z túžby po láske stáva závislosť od pozornosti?

Túžba po láske vychádza z kontaktu so sebou. Lebo tak sme boli uspôsobení, aby sme tvorili väzby. Keď viem, že som na to pripravená, je prirodzené, že začínam vyhľadávať možnosti zoznámenia a prehlbujem kontakt s druhými, aby som zistila, s kým si rozumiem a s kým nie.

Keď si s niekým sadnem, s kým sme na jednej vlne, keďže som emocionálne dostupná a túžim po láske, vytvárame kontaktom stále hlbšie spojenie, emocionálnu intimitu a celkovo to prináša naplnenie a spokojnosť. Kdežto, keď ide o kontakt s druhými motivovaný len túžbou po pozornosti, vychádza to z odpojenia od seba.

Utekám k rýchlemu dopamínu, ktorý mi pozornosť a pohladkanie ega od druhých prinesie, lebo neviem byť sama so sebou a nechcem byť v kontakte s tými emóciami, ktoré by sa vynorili, keby sa dovnútra vkľude a tichosti pozriem. Zároveň takáto chvíľková pozornosť bez skutočnej hĺbky a ozajstnej emocionálnej intimity neprinesie naplnenie, len chvíľkové uspokojenie a človek potrebuje naháňať ďalšiu dávku a ďalšiu. No cíti si po nich aj tak prázdne.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti