Kristián prešiel peši z Holandska na Slovensko s vážnym ochorením: „Vždy som spal pod holým nebom“ (ROZHOVOR)

25-ročný Kristián Kováč sa vydal na najdlhšiu prechádzku v živote. Prešiel z Holandska na Slovensko za 41 dní, pričom len 8 dní mal prestávku. To všetko zvládol s náročnou diagnózou, s ktorou bojuje od svojich 17 rokov. Kristián trpí lymskou boreliózou, kvôli ktorej nemôže niekedy ani prísť do práce.

Putovať z Holandska na Slovensku mu napadlo úplne náhodne. Vždy mal chuť zbaliť sa do ruksaku a niečo zažiť. Nastavil si pevný dátum a vyrazil na dobrodružstvo s 20 kilogramami na chrbte. 

Na Slovensko plánoval zabehnúť

V rozhovore pre Startitup prezradil koľko kilometrov prešiel, čo mu prišlo najťažšie a aj to, ako vyzerali jeho noci pod holým nebom. Jeho plán bol pôvodne zabehnúť z Holandska na Slovensko, o uvedomil si, že bude lepšie, ak to jednoducho prejde.  

• Čo bolo počas cesty najnáročnejšie
• S akými zaujímavými ľuďmi sa stretol
• Ako prežil tak náročnú cestu s lymskou boreliózou
• Čo ho na ceste najviac prekvapilo
• Ako vyzerali jeho noci

Prečo práve Holandsko?

Pracoval som tam. Ako 22-ročný som mal na Slovensku svoj biznis, zaoberal som sa topánkami – opravoval som ich, kreslil na ne alebo čistil. Ten už nemám, myslím si, že som bol príliš mladý a nerozvážny. Pracovať v úplne obyčajnej práci v obchode v Rotterdame ma aktuálne robí šťastným, preto som odišiel do Holandska.

Viem, čo je to viesť svoj biznis – je to veľmi stresujúce. Preto si vážim, že môžem pracovať takto. Prídem do práce s úsmevom, nepýtam sa hlúposti, odrobím si svoje a idem domov. Holandsko sa mi páčilo, nastavil som si presný dátum a vyrazil som peši na Slovensko, nakoľko tu mám takmer celú rodinu. Mojím prvým cieľom bolo zabehnúť na Slovensko. No keďže mám ešte nejaký rozum, vedel som, že to úplne nebude možné (smiech). 

Ako sa menilo tvoje vnímanie samotnej cesty počas prvých dní a ako ju prežívaš teraz, keď už si späť na Slovensku?

Je to obrovský rozdiel. Ako som spomínal, na začiatku som si myslel, že to zabehnem. Avšak na chrbte som mal 20 kíl – toľko vážil môj batoh, ktorý som nosil so sebou. 

Prvý deň som behal a na druhý deň som sa zobudil nepoužiteľný. Od svojich 17 rokov totiž trpím boreliózou. Nedá sa kompletne vyliečiť, ale dá sa spomaliť. Veľmi to obmedzuje moje kĺby a hlavne pravú ruku. Napríklad, keď si kýchnem, je to pre telo šialený otras a hrozne to bolí. Je to asi najhorších 5 minút bolesti. Potom to pomaly ustupuje. 

Najhoršie bolo, že v Holandsku je nevyspytateľné počasie. 20 minút prší, 20 minút je teplo a toto sa opakuje. A toto ma skôr štvalo. 2 hodiny extrémne pršalo a taký zmoknutý som musel chodiť. Našťastie to bol taký chvíľkový hnev, inak som nemal pocit, že by som s tým chcel skončiť. 

Odkedy som na Slovensku sa cítim byť prázdny. Mám pocit, akoby som nič nedokázal, že som jednoducho prišiel domov z krátkej prechádzky, no kráčal som 41 dní – z toho som mal 8 dní pauzu. 

zdroj: Archív/Kristián

Čo ťa na ceste prekvapilo najviac – niečo, čo si vôbec nečakal? 

Asi jedlo, pretože zo začiatku som do toho išiel tak, že budem mať jedlo na 5 dní so sebou. Vždy. Lenže potom som si uvedomil, že to vôbec nie je potrebné. V Holandsku máš obchody na každom rohu, čiže jedlo som si mohol kedykoľvek dokúpiť.

To ma prekvapilo a zároveň som bol rád, že som si to uvedomil, pretože som si toho nabalil strašne veľa. Tuniakové konzervy si už v živote nekúpim (smiech).

Koľko kilometrov si denne prešiel? 

Okolo 40 až 50 kilometrov denne som isto prešiel každý deň. Dokopy som však prešiel 1 380 kilometrov. Nastavil som si celkom rýchle tempo, jeden kilometer som mal prejdený za 10 minút a robil som si po každom kilometri krátku pauzu. Moja mama býva v Nemecku a po pár dňoch som k nej nachvíľu prišiel. Vybavil som u nej konzervy a iné prebytočné jedlo či veci.

Prejsť viac ako 1 300 kilometrov musí byť náročné. Čo ti pomáhalo v ťažkých chvíľach, keď sa zdalo, že sa to fyzicky už viac nedá zvládnuť?

Užíval som mari*uanu. V Holandsku je to legálne. A tiež som užíval lieky od bolesti. Zo začiatku to bolo fajn, no po 30. kilometri už som išiel celú cestu iba s bolesťami. Každý kilometer som si teda, ako som spomínal, robil prestávku aspoň 5 minút na uvoľnenie nôh. Denne som kráčal 8 až 10 hodín. 

Aké stretnutie s cudzími ľuďmi ti utkvelo najhlbšie v pamäti?

Týchto príhod je strašne veľa. Napríklad ma jeden pán zastavil s tým, že ma odvezie. Povedal som mu, že by som strašne rád sadol do auta, ale nemôžem, chcem si to všetko prejsť pešo. Dal mi pivo a poprial mi veľa šťastia. Vymenili sme si kontakt a o 2 hodiny mi napísal, či niečo nepotrebujem. Tak sme sa stretli, dali sme si opäť pivo a rozprávali sa. 

Vyzeral ako chlap, z ktorého ide strach. Vysoký, svalnatý, vzhľad ako typický rocker. A potom mi povedal, že sa stará o postihnuté detičky v škole. To by som nikdy nepovedal, ale prišlo mi to veľmi milé. 

Ja som sa narodil štvorfarebný. Kúsok brady mám blond, kúsok ryšavý, obočie mám biele, vlasy mám tiež v štyroch farbách. Hľadal som človeka, ktorý by to mal rovnako alebo minimálne podobne. Jedného som našiel hneď v Holandsku, no povedal mi, že trpí chorobou. Nikoho takého, ako som ja, som na svojej ceste nestretol. 

Vieš si predstaviť, že by si túto cestu absolvoval ešte s niekým, alebo je pre teba zásadne sólo zážitok?

Pre mňa je takéto chodenie sólo zážitok. Ale pokiaľ máš niekoho, kto je trénovaný na takéto diaľky a zvláda to, prečo nie. Musel by si si to s tým druhým človekom nastaviť, ale za mňa je to ideálne takto sólo. 

zdroj: Archív/Kristián

Ako je možné, že si si mohol vziať toľko voľna z práce? 

Dohodli sme sa, že dám výpoveď. U nich je to nastavené tak, že ak dáš výpoveď, kedykoľvek do pol roka sa môžeš do práce vrátiť na tú istú zmluvu, na rovnaké podmienky. Ja som taký normálny zamestnanec, s ničím ich neotravujem, prídem do práce, spravím si svoje a idem ďalej, takže s tým nemali problém.

Keď stretávaš ľudí a vysvetľuješ im, čo robíš – aké reakcie sa najčastejšie opakujú?

Zo začiatku mi nikto neveril – ani rodina. Verili síce, že som schopný to spraviť, ale nesúhlasili s tým. Na jednu stranu to chápem, lebo zo začiatku som im to prezentoval ako šialený nápad – že to zabehnem. 

Cez deň si putoval, ako však vyzerali tvoje noci? Mal si vždy zajednaný nocľah alebo si musel prespávať u náhodných ľudí či pod holým nebom?

Viacmenej som vždy spal pod holým nebom. Alebo som bol u mojej mamy tých pár dní. V Dortmunde som si vzal jeden hotel, kde som sa osprchoval a veci som si pral v umývadle. 

Spával som tiež v hamaku. Najskôr zavesený, lenže zistil som, že spod hamaku uteká veľa tepla, takže som začal spávať na zemi. Prišlo mi to lepšie. Musel som nájsť miesto, ktoré bude čo najviac rovné, lebo neraz som spal rôzne pokrčený, z čoho ma tiež bolelo celé telo. 

Ako sa mení tvoje vnímanie komfortu, keď spíš pod holým nebom alebo v hamaku?

Borelióza a spanie na tvrdej zemi nie je nič moc. Lenže po tom dni si taký unavený, že ti to je vlastne jedno. Teraz už spím vo svojej posteli a je to neporovnateľné. Veľmi si to užívam. 

Ako ti do cesty vstupuje borelióza – fyzicky aj psychicky – a čo ti pomáha pokračovať?

Pravdepodobne mi pomáha pokračovať moja silná voľna. Fyzicky ma to obmedzuje tak, že ma veľmi bolia kolená. Mal som však šťastie, že som lekára vyhľadal do 24 hodín a tak je moja diagnóza znesiteľnejšia. 

Bolesť z ochorenia som začal pociťovať asi až po tisícom kilometri. Mal som tlak v kolenách, začali ma dosť bolieť. Čo sa týka rúk, tam tú bolesť niekedy už ani nevnímam. Niekedy nemám ani čas sa nad tým pozastaviť. Samozrejme, cítim to, no v hlave sa tomu snažím venovať čo najmenej. 

Niektoré dni sú ťažšie ako iné a musel som už aj volať do práce, že neprídem. O mojom stave vedeli vopred a vzali to úplne v poriadku. Stalo sa však, že som do tej práce prísť musel, pretože mi povedali, že ma naozaj potrebujú. Vtedy som musel bolesť vydržať. 

zdroj: Archív/Kristián

Máš nejaký účinný „hack“ na tvoje ochorenie? 

Chcem prejsť na úplne zdravý životný štýl. Doteraz som bol rozlietaný, chodil som na párty. Všimol som si, že sa na ďalší deň nemôžem ani postaviť. A keď som začal behávať maratóny, stav sa mi výrazne zlepšil. Celkovo je behanie podľa mňa prínosné. Mám pocit, že sa moje telo zoceľuje. 

Lymská borelióza ľuďom dlhodobo spôsobuje obrovské ťažkosti. Čo ti pomohlo zmieriť sa s touto diagnózou?

Moje nastavenie mysle. Nedávam tomu taký priestor v hlave. Myslím si, že keď nad niečím takým začneš príliš rozmýšľať, môže ťa to pohltiť. Zmieril som sa s tým a idem ďalej.

Ak by si mal z cesty vytiahnuť jedno posolstvo pre ľudí, ktorí bojujú s podobnými ťažkosťami, aké by bolo?

Netreba sa zastavovať ani cez bolesť.  Je už len na tebe, či si tak psychicky odolný, že sa s tým dokážeš vysporiadať. Môžeš bez problémov zdvihnúť 200 kíl, ale ak ťa niekto dokáže uraziť jednou vetou, tak asi nie si taká silná osoba. Vždy je potrebné mať hlavne mentálnu silu.

Čo si spravil ako prvé, keď si dorazil na Slovensko?

Dal som si pivo (smiech). A samozrejme som sa zvítal s mojou rodinou. 

Myslíš, že táto cesta ťa zmení dlhodobo – alebo je to skôr jednorazová skúsenosť?

Určite ma to nejako zmenilo. Je to niečo, čo chcem ešte podstúpiť a zaradiť to do svojho života. Páči sa mi aj predstava takto cestovať po svete. Vždy som mal chuť zbaliť sa do ruksaku, odísť a o 10 rokov sa prísť ukázať domov, že pozrite sa, žijem. 

Máš ešte nejaké podobné plány do budúcna alebo je toto tvoj pútnický „strop“?

Určite to nie je môj strop. Chcel by som putovať do Španielska, avšak komplikujú to hory. Cesta tam by bola trochu náročnejšia. Ale uvidíme, čo život prinesie.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory