Leninova busta hľadiaca do fjordu: Na Svalbarde žijú bok po boku Nóri a Rusi, arktická križovatka sa stáva tichým bojiskom

Uprostred tundry, kde sa medzi zakrpatenými vŕbami a plazivými brezami prepletajú chladné vetry, sa v objatí ľadovcov rozprestiera Longyearbyen, najsevernejšie mesto sveta. Domy a bytové komplexy pre vyše dvetisíc obyvateľov stoja na koloch nad trvalo zamrznutou pôdou, zatiaľ čo výletné lode privážajú turistov, ktorí zaplnia uličky mesta.

Longyearbyen je správnym centrom Špicbergov, súostrovia ležiaceho na polceste medzi severným pólom a ruským polostrovom Kola, kde sa sústreďuje veľká časť jadrového arzenálu. Zatiaľ čo v slovenčine majú časť Nórska a súostrovie rozdielne názvy (Svalbard a Špicbergy), v dnešnej nórčine sa táto časť Nórska aj súostrovie nazýva len Svalbard. 

Demilitarizovaná zóna, v ktorej žijú aj Rusi

Podľa medzinárodnej zmluvy, ratifikovanej už v roku 1925 aj Sovietskym zväzom, patrí Svalbard Nórsku ako demilitarizovaná zóna. Na papieri je teda súostrovie súčasťou územia NATO. Od ruského útoku na Ukrajinu v roku 2022 však narastajú obavy, že by sa Svalbard mohol stať novým ohniskom napätia. Okrem približne tritisíc ľadových medveďov tu žije podobný počet ľudí z rôznych krajín, vrátane Rusov.

Ruská štátna banská spoločnosť Arktikugol má podľa Der Spiegel pod kontrolou päť lokalít, z ktorých tri sú neobývané – drobné, no pre Nórsko znepokojujúce ostrovy cudzieho vplyvu v srdci Arktídy.

„Normálne šialeným spôsobom“

Ako píše Der Spiegel, guvernér Lars Fause zostáva pokojný aj napriek rastúcim obavám z ruského vplyvu: „Koho zaujíma, že vo svojich osadách vyvesujú ruské a sovietske vlajky? Sme predsa na území NATO,“ hovorí v reportáži nemeckého týždenníka Der Spiegel Lars Fause, guvernér Svalbardu. Na šíriace sa fámy o vplyve prokremeľských skupín reaguje s chladnou rozvahou: „Moje motto je: Zachovajte pokoj a pokračujte ďalej.“

Fause, dvojmetrový muž, ktorého do funkcie vymenoval kráľ Harald V, pôsobí od roku 2021. Spolu so svojím hlavným poradcom z Policajnej bezpečnostnej služby (PST) hodnotí pre Der Spiegel situáciu realisticky a bez prikrášlenia: „Aj keby konflikt medzi Ruskom a Západom nevypukol priamo na Svalbarde, určite by sa sem preniesol.“

„Ale ako by potom reagovalo Nórsko? Veď Špicbergská zmluva stanovuje, že súostrovie „sa nikdy nesmie použiť na vojnové účely“.
„Máme právo sa brániť,“ hovorí Fause. „Bolo by smutné, keby nám nebolo dovolené brániť sa zbraňami, ak nás bombarduje nepriateľ. Zmluva, ktorú sme vždy rešpektovali, nestanovuje, že sa musíme vzdať bez boja.“

Situácia je napätejšia

Guvernér hovorí, že dospeli k záveru, že ruská invázia by mala byť „v prvom rade považovaná za zločin a stíhaná políciou“. Až ako druhý krok by sa zapojila nórska armáda: „Ako šéf polície tu na Svalbarde by som preto bol prvý, kto by konal.“

V Nórsku sa dlho považovala možnosť, že by sa ruská invázia stala vážnym problémom, za prakticky nemožnú. Najmä po prelome tisícročí, počas vlády Jensa Stoltenberga, budúceho generálneho tajomníka NATO a súčasného nórskeho ministra financií, nastalo oteplenie nórsko-ruských vzťahov.

🚨🚨🚨 Sanctioned Russian ship heads to Svalbard 🇳🇴

The KAPITAN YAKOVLEV, a cargo ship linked to Russian arms deliveries is en route from Murmansk to Barentsburg.

This shows how sanctioned Russian freighters keep moving into strategic zones like Svalbard, despite restrictions.… pic.twitter.com/8Qd7bgjESq

— Russian Forces Spotter (@TiaFarris10) September 12, 2025

Od začiatku vojny na Ukrajine sa tón Moskvy stal drsnejším. Hovorca ruského ministerstva zahraničných vecí nedávno hovoril o „provokatívnych krokoch“ nórskych úradov, postupnej „militarizácii“ Svalbardu a „diskriminácii voči Rusom“. Predpovedal „rastúce napätie“.
Tón pripomínal ruskú propagandu, ktorá vydláždila cestu pre invázie do Gruzínska v roku 2008 a na Krym a Donbas v roku 2014.

Barentsburg – zamrznutý v čase

Reportéri Der Spiegel opisujú Barentsburg ako výjav z minulého storočia: čierny uhoľný prach, nápis „Náš cieľ – komunizmus“ a Leninova busta hľadiaca do fjordu.
Ruská štátna spoločnosť Arktikugol tu stále prevádzkuje baňu aj turistické zariadenia.
Jej riaditeľ Ildar Newerov vysvetľuje: „Robíme to pre turistov. Zamrznuté v čase – to je to, čo chcú vidieť.“

Barentsburg žije v uzavretej ekonomike. Obyvatelia používajú firemné karty, žijú v bytoch Arktikugolu a navštevujú kultúrny dom zo sovietskej éry.
„Sme ako rodina,“ hovorí jedna z miestnych žien. „Mnohí zostávajú, pretože nechcú byť tam – vo vojne.“

ZSSR ako turistická značka

Podľa Der Spiegel vyráža z Longyearbyenu loď ruskej cestovnej kancelárie s výstižným názvom „Späť do ZSSR“.
Zájazd za 800 eur sľubuje „autentickú cestu do sovietskej minulosti“. Cieľom je osada Pyramiden, bývalé banícke mesto, ktoré dnes pôsobí ako múzeum socializmu.

V hlavnom námestí stojí Leninova socha, nad ňou heslo „Miru Mir“, čo znamená „Mier pre svet.“
Sprievodkyňa Mária pre nemeckých novinárov povedala: „O vojne sa tu nehovorí. Ľudia sa snažia mlčať, pretože riešenie zlých vecí len škodí.“

Diplomat v tieni

Ako pripomína Der Spiegel, ruský generálny konzul Andrej Čemerilo sídli priamo nad Barentsburgom.
Každoročne vedie sprievod na Deň víťazstva, keď sa mestom preženie kolóna snežných skútrov so sovietskymi vlajkami.

Na otázku o provokáciách odpovedá: „Účasť na spomienkovej akcii je poctou môjmu starému otcovi a všetkým, ktorí padli vo vojne.“

Nórske bezpečnostné služby ho podľa Der Spiegel spájajú s vojenskou rozviedkou GRU, čo diplomat popiera. Tvrdí, že médiá len „šíria mýty o ruskej hrozbe“.

Život na hrane

„Nateraz zostáva život na ostrove – či už je vojna na Ukrajine alebo nie – bláznivým spôsobom normálny,“ uzatvára guvernér Fause pre Der Spiegel.

Na Svalbarde sa Nóri, Rusi aj Ukrajinci stretávajú v kostole na kopci, kde sa modlia za mier, každý po svojom.
A zatiaľ čo v Barentsburgu stále veje červená zástava s kosákom a kladivom, v Longyearbyene visí nórska – pevne a vytrvalo, ako arktický vietor.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie