Mentálna koučka: Prístup rodičov mení štruktúru a chémiu nášho mozgu. Takto si vybudujete zdravé vzťahové väzby (ROZHOVOR)

  • Zuzka je mentálnou koučkou, k tejto práci ju inšpirovala prax na psychiatri
  • Špecializuje sa v prvom rade na mentálnu odolnosť ľudí
Zuzana
archív Zuzana Lipová
  • Zuzka je mentálnou koučkou, k tejto práci ju inšpirovala prax na psychiatri
  • Špecializuje sa v prvom rade na mentálnu odolnosť ľudí

Čo tvorí podstatu správneho vzťahu medzi rodičom a dieťaťom alebo prečo v návale zlosti znieme ako oni nám povedala v rozhovore.

Zuzka, si mentálnou koučkou. Čo ťa priviedlo k tejto práci?

Keďže som študovala medicínu, tak som absolvovala prax na psychiatrii. Práve to ma do veľkej miery inšpirovalo. Tam som mala možnosť vidieť rôzne osudy ľudí, ktorí sa tam dostali pod vplyvom ťažkých životných okolností.

Ako napr. podnikateľ, ktorí z miliónového biznisu spadol na dno alebo žena, ktorá prišla relatívne v mladom veku o manžela. Títo ľudia boli ako vy a ja, len pod tlakom ozaj nepríjemných okolností a nevedeli, ako s tým naložiť.

Pri rozhovoroch s nimi som si uvedomila, že je ozaj tenká hranica medzi životom, ktorý žijeme, a situáciou, kedy sa môže zo dňa na deň zmeniť a človek nevie, ako ďalej. A tam to začalo.

Rozmýšľala som, ako sa dá ľudí lepšie pripraviť na nečakané a neľahké situácie. Netrvalo dlho a dostala som sa ku koučingu.

Na čo sa ako koučka špecializuješ?

Predovšetkým na zvyšovanie mentálnej odolnosti. Samozrejme to, čo nás formuje v detstve, vie do veľkej miery ovplyvniť aj našu psychickú odolnosť v dospelosti.

Preto sa často venujem aj vzťahovým väzbám, lebo práve ľudia, ktorí nemali úplne podporujúce a spoľahlivé prostredie doma, zvyknú byť menej „mentálne imúnni“, ak prídu v živote rôzne nepríjemné situácie.

Po akej dobe sedení s odborníkom vedia ľudia identifikovať vzorce myslenia?

Skvelé je, že po nejakých 8 až 12 sedeniach ich už ľudia identifikovať vedia. Vedia si ich teda prestaviť na užitočnejšie.

Cítia sa kompetentnejší, sebavedomejší, a tým, že si viac veria, vedia sa lepšie a rýchlejšie rozhodovať, takisto aj zaujať postoj, ktorý im pomôže prekonávať prekážky aj po skončení koučingu.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Lipova | Mentálny kouč (@lipova_zuzana)

Kto sú najčastejšie tvoji klienti?

Dalo by sa to zhrnúť, že ľudia, ktorí aj napriek tomu, že robia všetko najlepšie ako vedia, stále sa im nedarí dosahovať výsledky, ktoré chcú, alebo sa znova a znova dostávajú do určitých situácií, ktoré sa im opakujú, a nevedia preseknúť ten začarovaný kruh.

Čo bola tvoja najväčšia výzva v rámci koučingu?

Ja výzvy milujem, no nemám nejaký konkrétny prípad. Ale niekedy sa klientom stáva, že medzi 3. a 8. týždňom dochádza k tzv. prepadu, je to špecifická reakcia na zmeny, ktorá sa môže vyskytnúť.

Väčšinou, keď toto ustoja, príde neskutočný progres a mentálna sila, vidím to často. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je ideál u väčšiny klientov prejsť 12 koučingovými sedeniami.

1 z 5 prípadov končí samovraždou. Touto poruchou trpí čoraz viac ľudí, hanbia sa však vyhľadať pomoc

Zaoberáš sa aj vzťahmi medzi rodičmi a deťmi. Tie sú jedny z najdôležitejších a zanechávajú v nás nezmazateľné stopy. V ktorom veku sú tieto vzťahové väzby kľúčové?

Podľa teórie vzťahovej väzby je práve obdobie do prvého roka dieťaťa kľúčové pre vytvorenie optimálnej vzťahovej väzby.

Typ väzby, ktorú si dieťa v priebehu prvého roku života vytvára, sa v ďalších rokoch stabilizuje, a vzniká „vnútorný pracovný model“, čiže spôsob, akým si bude dieťa vytvárať vzťahy k ostatným ľuďom.

Čo tvorí podstatu správneho vzťahu medzi rodičom a dieťaťom?

Dalo by sa tu hovoriť o viacerých komponentoch, no z hľadiska vzťahovej väzby rozlišujeme spomínanú optimálnu väzbu medzi rodičom a dieťaťom, ktorá sa tiež nazýva bezpečná vzťahová väzba, a medzi neistou vzťahovou väzbou.

Tá sa môže prejaviť ako úzkostná alebo vyhýbavá, poprípade dezorganizovaná – ale tá je u malého percenta detí. Pre vytvorenie bezpečnej väzby je potrebné primerané reagovanie zo strany primárneho rodiča, teda najčastejšie matky.

Ak je matka empatická, reaguje na potreby dieťaťa, dieťa si vytvorí pocit bezpečia a je aj schopné objavovať nové podnety z okolia.

Keď je rodič dostupným zdrojom bezpečia, útechy, blízkosti a ochrany, dieťa má zabezpečenú svoju základnú potrebu väzby a dokáže si vytvoriť dôveru, že existuje osoba, ktorá mu je k dispozícii vždy, keď ju potrebuje, a zároveň sa môže vzdialiť a objavovať svet bez toho, aby ho za to potom matka odmietala.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Lipova | Mentálny kouč (@lipova_zuzana)

Ako ovplyvňuje výchova to, ako sa správame k iným ľuďom?

To, či si dieťa vytvorilo bezpečnú alebo neistú vzťahovú väzbu, má potom vplyv na ďalšie nadväzovanie vzťahov, komunikáciu s ľuďmi, autonómiu a tiež sebavedomie – keďže si preberáme tieto vzorce od rodičov.

Dokonca bolo dokázané, že v 75 % bol štýl babičky určujúci pre vnúčatá, tak z toho môžeme dedukovať, že to má pomerne veľký vplyv na to, ako sa budeme ďalej správať k svojim deťom, a tie zasa k svojim, a taktiež sa to odráža pri intímnych partneroch či kamarátoch.

Vedela by si nám uviesť nejaký príklad?

Ak mamina má vytvorenú úzkostnú väzbu, s veľkou pravdepodobnosťou bude mať aj jej dieťa úzkostnú väzbu. Takéto deti zvyknú byť upnuté na učiteľa, menej vyhľadávajú rovesníkov, poprípade tiež si spomedzi nich nájdu niekoho, na kom sa do veľkej miery stávajú závislým.

Potom si v dospelosti v intímnych vzťahoch jednak zvyknú hľadať nedostupnejších partnerov, čo im opäť len potvrdzuje ich vytvorený vzorec neistoty a strachu z opustenia, ale tiež zvyknú až zahlcovať svojich partnerov svojou pozornosťou alebo aj dožadovaním sa pozornosti.

Ďalej kvôli nižšej sebahodnote robia všetko preto, aby si druhých získali alebo ich nestratili, a teda sa môžu stavať do role obete medzi kamarátmi a nechať sa využívať rôznymi spôsobmi. Takto sa tie vzorce prenášajú aj pri iných typoch väzieb a majú vplyv na kvalitu sociálnych kontaktov a ďalšie aspekty.

Určite mnohí z nás vypustili z úst slová, že nikdy nechceme byť ako naši rodičia. Väčšinou taká situácia nastáva v návale zlosti a hnevu, no tie nerozvážne slová po čase ľutujeme. Napriek tomu znieme v mnohých situáciách ako oni. Prečo sa z nás niekedy stáva náš otec či mama?

Keď sme v návale emócií, preberá kontrolu naša emocionálna časť mozgu, kde sú tiež uložené vzťahové skúsenosti v implicitnej pamäti. Čiže aj tie nevedomé vnemy a reakcie, ktoré si bežne neuvedomujeme, sa môžu vynoriť práve vo vypätých situáciách.

O to viac u ľudí s neistými väzbami, keďže je pre nich oveľa náročnejšie regulovať svoje emócie. Približne u 70% ľudí zostáva ich väzba rovnaká, ako bola vytvorená v ranom detstve. Keďže ako dieťa človek zažíval od svojej primárnej osoby nespoľahlivosť, bolo to sprevádzané intenzívnymi emóciami.

Tým pádom nemal základnú potrebu pod kontrolou a nemal ešte vytvorenú vnútornú reguláciu emócií. Výsledkom je u ľudí s neistými typmi väzieb aj nedostatočná regulácia emócií, čo môže prispievať k problémom v medziľudských vzťahoch.

Mení prístup rodičov štruktúru a chémiu nášho mozgu, čiže samotného vnímania?

Áno, a ako! Pri bezpečnom type väzby, kedy u dieťaťa dochádza k pravidelnému upokojeniu vďaka primárnej osobe sa zistilo, že dochádza k dobrej regulácii stresových hormónov. To má pozitívny vplyv na imunitu, ale aj na mozog, ktorý má v tom čase extrémnu plasticitu.

Ten sa tak môže dobre vyvíjať a napríklad u dieťaťa, ktoré aj malo geneticky väčšiu náchylnosť na nejaké psychické ochorenie, ale vplyvom bezpečnej väzby sa ochorenie nerozvinie.

Oxytocín, známy ako hormón lásky, sa vylučuje, keď malo dieťa strach alebo ho niečo bolelo, a nájde útočisko v náručí matky. Pre človeka má upokojujúce účinky.

Keď sa táto reakcia opakuje pravidelne, vytvorí sa potom rýchly vzorec upokojenia, lebo sa to zapíše do implicitnej pamäti.

V prípade, že nie je vytvorená bezpečná väzba, mozog je viac v stave pohotovosti, menej odolný voči stresu a ťažšie sa dá upokojiť. 

V čase, keď sa z nás stanú rodičia, prichádzajú situácie, kedy sa správame aj my ako oni. Vyslovujeme tie isté slová, kričíme, a pritom nás takéto správanie kedysi hnevalo. Takéto situácie prichádzajú prevažne v emočne vypätých situáciách. Ako sa tomu vzoprieť, ak nám vzorce správania prebraté od rodičov nevyhovujú?

Záleží, do akej miery to má negatívny dopad na náš život a život našich detí. U niekoho to môže byť naozaj len otázkou uvedomenia a sebarozvoja, kým u iných je už potrebné pracovať na sebe s koučom – u niektorých dokonca s psychoterapeutom.

Ak ale človek chce skúsiť sám premeniť vzorce svojho správania, je potrebné, aby zažíval opakovane nové, pozitívne skúsenosti vo vzťahoch. Pri tom procese môže dôjsť k utlmeniu starých prenosov nervového vzruchu na synapsách a k osvojeniu nových neuronálnych schopností prenosu nervového podráždenia.

Niekedy k tomu stačí aj láskyplný vzťah s osobou s bezpečnou väzbou, ktorá nám s tým pomôže.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Lipova | Mentálny kouč (@lipova_zuzana)

Je možné tie nesprávne vzorce správania úplne odstrániť?

Je to aj otázkou genetiky, no vzhľadom na nové poznatky o neuroplasticite mozgu a s ňou spojeným veľkým potenciálom v zmene štruktúr môžeme predpokladať, že novými, dostatočne častými korektívnymi skúsenosťami dokážeme aktivovať nové procesy v našom mozgu. Tie môžu viesť k zmene v prežívaní a správaní.

Čím menej budú aktivované staré neuronálne spojenia, tým lepšia šanca, že časom dôjde k ich oslabeniu, a už nás nebudú natoľko ovplyvňovať.

Podstatné je odpustenie a pochopenie, že ani naši rodičia pravdepodobne nemali vybudované zdravé vzorce správania zo strany ešte svojich rodičov. Ako sa však naučiť odpustiť, keď sa cítime ukrivdení?

Samozrejme empatia je pri odpustení základ. Skúsiť sa pozrieť na vec aj z pohľadu našich rodičov. Nemali taký prístup k informáciám, ako my dnes. Určite väčšina z nich, aj keď urobila chyby, tak ich zrejme robila s tým, že v danom okamihu to lepšie jednoducho nevedela.

Je najľahšie obviniť druhých, prečo sa správame alebo cítime určitým spôsobom. Ale keď zistíme, že teraz je rad na nás, môžeme zobrať zodpovednosť do našich rúk.

Prichádzajú otázky: Ako s tým naložíme a ako sa na to celé budeme pozerať? To nás môže vypustiť z našej pomyselnej klietky hnevu a zranenia, ktorú si stále živíme, aj keď v nej už byť nemusíme.

Tu platí pravidlo: Hoci vám ktokoľvek urobí čokoľvek a hoci vám vezme všetko, vašu možnosť voľby, ako sa k situácii postavíte, vám zobrať nemôže.

Ťažkým obdobím pre vzťah rodiča a dieťaťa je aj dospievanie. Ide o čas, kedy si hľadáme vlastnú cestu a v mnohých prípadoch začíname rodičov vnímať kriticky. Vraví sa, že je to prirodzené, a ide len o obdobie, ktoré nás učí samostatnosti i vybudovaniu vlastnej identity. Je to skutočne tak?

Jednak to súvisí s rýchlymi biologickými, kognitívnymi a neurologickými zmenami, ktoré majú vplyv na psychologické prežívanie a fungovanie, ale opäť záleží na skúsenostiach z raného detstva.

Prečo sa v tomto období dospievania na nich pozeráme kriticky?

Ide o potrebu rozhodovať o niektorých záležitostiach, čo sa môže prejaviť tak, že dospievajúcemu môžu pripadať rady či príkazy rodiča ako neoprávnené zasahovanie do jeho rozhodovania.

Tam môže nastať stret rôznych očakávaní zo strany dospievajúceho a zo strany rodiča. Niekedy môže byť kritika aj skrytá snaha o rovnocennejší vzťah s rodičom.

Aké ľudské faktory nato vplývajú?

Dôvera, že môžem bezpečne odkomunikovať svoje potreby rodičovi bez toho, aby som bol potrestaný alebo odignorovaný. Tiež schopnosť rodiča vypočuť si empaticky uhol pohľadu dospievajúceho, vysvetliť mu, že ho chápem a viem, že to musí byť preňho náročné.

Okrem toho je potrebné uviesť aj svoj uhol pohľadu – prečo od neho chcem to alebo ono. To všetko môže prispieť k tomu, že aj z konfliktov sa môže vytvoriť zdravý základ do budúcnosti, ako sa dajú problémy konštruktívne riešiť.

Je nutné sa pri zle vybudovaných vzťahových väzbách s rodičmi obrátiť na odborníka?

Myslím, že môže nastať aj spontánny posun, ako som už spomínala, najmä ak prežívame nové, pozitívne vzťahové skúsenosti plné dôvery, lásky a bezpečia. Verím, že do určitej miery to je možné. Na vedomej úrovni je možno dobré začať si všímať tendencie, ktoré v interakciách s blízkymi osobami mám.

Napríklad človek si nemusí ani uvedomovať, že práve keď najviac potrebuje toho druhého, ho odháňa – aj to je spôsobené podvedomým vzorcom z detstva.

Alebo ak neviem partnerovi hovoriť o svojich pocitoch, požiadať ho o pomoc, vyjadriť celkovo svoje potreby, môže to naznačovať neistú väzbu.

Ak si to ale všimnem, že –aha, pozor, toto robím ani neviem prečo a viem, že to narúša môj vzťah – dokážem sa stále častejšie zastaviť a skúsiť reagovať inak, aj keď mi to nie je prirodzené. No často to súvisí hlavne s vnútorným postojom, a preto len nejaké rýchle techniky nezaberajú, ale je tam potrebný dlhší proces zmeny postojov voči sebe a druhým.

Kristína debatuje s odborníkmi: Alkoholička nie je len alkoholičkou, ale aj mamou, sestrou a ženou (Rozhovor)

Vnímajú sa teda ľudia s úzkostnou poruchou ako menejcenní? 

Áno, ľudia s úzkostnou väzbou majú tendenciu vnímať seba ako menej hodnotného oproti iným, čo sa potom samozrejme odráža na ich vzťahoch, kedy sú žiarlivejší a neustále sa boja, že ten druhý si nájde niekoho lepšieho.

Niekedy stačí, že nezavolá v čase, kedy mal, a už si robia v mysli scenáre, že je možno s niekým iným, aj keď nebol nikdy žiaden náznak, žeby išlo v danom vzťahu o neveru. Tam je potom dobré začať pracovať aj na svojej sebahodnote.

Ako to je s ľuďmi, ktorí majú vybudované vyhýbavé väzby?

Ľudia s vyhýbavou väzbou zasa často vidia druhých v horšom svetle. Neveria nikomu, spoliehajú sa najradšej sami na seba, neradi sa otvárajú a zdôverujú, a to zasa môže na ich partnerov pôsobiť tak, ako by ich odmietali alebo nemali ich dosť radi.

V skutočnosti to je väčšinou ich obranný pancier z detstva, aby nedošlo k ďalším zraneniam, a vtedy je dobré pracovať na dôvere voči druhým a svojej schopnosti byť aj zraniteľný.

 
 
 
 
 
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Lipova | Mentálny kouč (@lipova_zuzana)

Aký prvý krok by mal človek spraviť, aby jeho vzťahové väzby boli priaznivejšie? Ako sa teda má naučiť vnímať okolie z iného uhla a nie takéto, že mu bolo emočne, ba aj fyzicky ublížené?

Veľmi účinným krokom je model ABC od Alberta Ellisa. Skúste si vytvoriť svoju ABECEDU na svoj postoj k rodičom:

A – zistite, ktorá situácia vám spôsobuje negatívne emócie.

B – zistite, aké postoje k tomu vedú.

C – zistite, ako sa pri tom cítite.

D – zistite, ktoré emócie by ste radšej chceli cítiť.

E – zistite, aký nový postoj by k tomu novému emočnému stavu mohol viesť.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech