Národná bezpečnosť na predaj: Pentagon sa mení zo strategického centra na trhovisko (KOMENTÁR)

Vývozná kontrola citlivých technológií bola roky zriedkavým nástrojom, na ktorom sa zhodli demokrati aj republikáni. Zmysel bol jednoduchý: zabrániť, aby sa čipy, softvér či iné „dvojúčelové“ technológie (daň za to, že sa dajú použiť civilne aj vojensky) dostali k režimom ako Čína či Rusko.

Nový trend však mení logiku: k povoleniam sa pripája cenovka. Biely dom dohodol s firmou Nvidia, že za licencie na predaj čipu H20 do Číny odvedie vláde 15 % tržieb. Prezident Donald Trump navyše prezradil, že pôvodne chcel 20 %, no „nakoniec sme sa dohodli na pätnástich“. Aj keď Peking následne nákupy týchto čipov zakázal, precedens ostáva: riziko sa dá zaplatiť.

Pre bežného čitateľa: tradične vláda vydá licenciu len vtedy, keď identifikuje bezpečnostné riziko a uzná, že ho možno zvládnuť. „Zaplať a môžeš“ prevracia logiku – riziko nezmizne, iba sa ocení v percentách.

Keď sa bezpečnosť mení na príjem štátnej pokladnice

Podobnú 15-percentnú schému vláda dohodla aj s AMD (čipy MI308). Zákon pritom neumožňuje „kupovať si“ exportné licencie, aby peniaze nemali prednosť pred bezpečnosťou. Ak sa z povolenia stane tovar, americká technológia sa ľahšie dostane k protivníkom a štát prichádza o kontrolu.

Transakčný pohľad presakuje aj do spojeneckej politiky. Prezident Trump formuloval myšlienku takto: „Taiwan by nám mal za obranu platiť. Nie sme nič iné než poisťovňa.“ Zmysel výroku je jasný – bezpečnosť ako poistka s prémiou. Krátkodobo to znie lákavo, lebo „šetriť doma“ je populárne. Dlhodobo to však podkopáva dôveru partnerov a zúži americký vplyv na „zaplať, inak nič“.

zdroj: TASR/AP Photo/Chiang Ying-ying

Ekonomická bezpečnosť ≠ príjmová položka

Ekonomický rozmer bezpečnosti nie je výmysel posledných rokov. Franklin D. Roosevelt ho počas krízy vysvetľoval jednoducho: „Sloboda od strachu je trvalo spojená so slobodou od nedostatku.“ Teda: ak je krajina chudobná a nestabilná, ohrozuje to jej bezpečnosť.

V poslednej dekáde sa na tejto rovnici zhodli administratívy od Obamu cez Trumpa po Bidena. Všetky opakovali vetu vo variáciách: „Ekonomická bezpečnosť je národná bezpečnosť.“ Prakticky to znamenalo silnejšiu kontrolu dodávateľských reťazcov, dbať na kybernetiku, exportné pravidlá a vlastnú výrobu kritických vecí (čipy, zdravotnícky materiál a pod.).

Rozdiel je dnes v spôsobe: miesto posilňovania pravidiel sa hľadá percento z tržieb. Krátkodobo pribudnú peniaze, dlhodobo sa rozleptajú normy – a tie sú pre spojencov aj firmy kľúčové, lebo prinášajú predvídateľnosť.

Cenou za rýchle peniaze je stratégia

Poučný je príklad Intelu. Zákon CHIPS priniesol dotácie s „zábradliami“: bezpečnostné podmienky, míľniky, a ak by firma zarobila nečakane veľa, časť zisku sa vráti daňovníkom (upside-sharing). Namiesto pokračovania v grantoch však vláda kúpila 10 % akcií (cca 8,9 mld. dolárov).

Výsledok? Firma má viac hotovosti, štát má potenciálne vyšší budúci výnos – ale menej priameho dohľadu, na čo peniaze idú. Firma ich môže minúť v súlade s verejným záujmom – a tiež nemusí.

To isté platí v zahraničnej pomoci. Ak z nej urobíme investíciu s okamžitou návratnosťou, míňame pointu. Rozvojová pomoc (školy, zdravotníctvo, infraštruktúra) je lacnejší spôsob, ako predchádzať teroristickým zázemiam, trhom s pašovaným tovarom či vplyvu rivalov. Jej „výnos“ sa meria rokmi, nie kvartálmi.

Návrat k prvým princípom: trpezlivosť, partnerstvá, presné zásahy

Ako má vyzerať rozumná ekonomická bezpečnosť v praxi?

• Vyvažovať riziká. Exportné kontroly chránia, ale môžu brzdiť inovácie. Clá môžu chrániť, ale ak sú „kladivom na všetko“, rozkývu trhy a zrazia spojencov k sebe proti USA. Riešenie: cieliť úzko a predvídateľne, vysvetľovať kritériá, minimalizovať vedľajšie škody na domácich firmách a spotrebiteľoch.

• Rešpektovať rovnováhu moci. Svet nie je unipolárny. Čím viac sa USA tvária, že vedia všetko presadiť sami (clá, jednostranné štandardy), tým viac ostatní vytvárajú protiváhy v regionálnych blokoch. Účinné sú pravidlá, ktoré spolu-vytvárajú partneri a priemysel – potom sa lepšie dodržiavajú a vymáhajú.

• Rátať s časom. Vybudovať dôveryhodné reťazce trvá roky. Agentúry, štandardy, spoločné fondy – je to byrokratická drina, nie televízny „deal“. No práve to je sila: pomalé premieňanie prostredia, v ktorom je ťažšie obchádzať pravidlá.

A ešte jedna vec, priamo a bez okľúk: „Demokratická vláda neexistuje preto, aby sa sama obohacovala.“ Úlohou národnej bezpečnosti nie je vyberať provízie, ale zabezpečiť bezpečnosť. Keď z bezpečnosti urobíme tovar, stratíme tri veci, ktoré peniazmi nenahradíme: dôveru, štandardy a strategický vplyv. A to je obchod, ktorý sa nevypláca – ani doma, ani v zahraničí.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie