„Naši najbližší spojenci s nami strácajú trpezlivosť,“ varuje bývalý diplomat. Slovensko si podkopáva vlastnú bezpečnosť

Slovensko sa v posledných mesiacoch ocitá na okraji európskej diplomacie. Zatiaľ čo iné malé krajiny ako Fínsko si vďaka aktívnemu prístupu budujú rešpekt, slovenská zahraničná politika stagnuje.

Premiér Robert Fico najbližších spojencov nazýva vojnovými štváčmi, svoju moskovskú návštevu 9. mája označuj za „veľký diplomaticky úspech“ a medzičasom už stihol dourážať nemeckého kancelára Friedricha Merza, po tom, čo Slovensku pohrozil odobratím eurofondov. Slovenský minister zahraničia už pár mesiacov od slova do slova opakuje kremeľskú propagandu. 

S bývalým veľvyslancom Slovenska vo Veľkej Británii, Róbertom Ondrejcsákom, sme sa rozprávali o súčasnej zahraničnej politike Slovenska. Zahraničnú politiku, ktorej podľa neho momentálne velí Robert Fico, prirovnáva k straníckej komunikácii, smerom k voličskej základni Smeru. Svojou návštevou Moskvy podľa jeho slov dosiahol iba tragické dôsledky pre Slovensko. Rusi ho aj tak nerešpektujú. Ficovu politiku na všetky štyri strany v rozhovore pre Startitup prirovnáva k prázdnym marketingovým sloganom. Zdôrazňuje, že jej chýba koncepcia. 

Róbert Ondrejcsák bol posledné štyri roky veľvyslancom Slovenska v Londýne. Mnohí čakali, že ho odvolajú hneď po vzniku Ficovej vlády v roku 2023, ale vo svojej funkcii zostal ešte viac ako rok. Po svojom odchode napísal otvorený list o tom, ako sa stáva slovenská zahraničná politika bezvýznamnou.

• Aká je efektivita Ficovej politiky na všetky svetové strany?
• Prečo nemáme zahraničnú politiku riadenú z ministerstva zahraničia?
• Prečo krajina s podobne veľkou populáciu ako Slovensko má v zahraničnej politike oveľa väčšiu váhu?
• Ako hodnotí pôsobenie ministra zahraničných vecí Juraja Blanára?
  
• Či by vyzerala slovenská zahraničná politika lepšie, ak by ju riadil kariérny diplomat?
• Aký je stav súčasnej slovenskej diplomacie?
• Prečo je Ficova zahraničná politika podľa neho iba od Bratislavy po Michalovce?

Minister Blanár opakuje Putinove slová, že na dosiahnutie mieru na Ukrajine je nutné odstrániť hlavné príčiny konfliktu. Týmto nedávno odpovedal novinárom v Turecku na otázku o perspektíve mieru na Ukrajine, na druhej strane podporil sankcie voči Rusku. Čo to naznačuje o smerovaní našej zahraničnej politiky?

To, že pán minister zahraničných vecí Blanár opakuje, čo hovorí Kremeľ a ruská propaganda, ma neprekvapuje. Opakuje to odvtedy, čo nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí. Predtým som nevnímal jeho vyjadrenia v tejto oblasti, a od nástupu na MZV sú to stále tie iste tri-štyri všeobecné, bezobsažne vety. Čo sa týka samotnej myšlienky, že treba odstrániť pôvodný problém z pohľadu Ruska – t.j. existenciu nezávislej Ukrajiny, je v protiklade s tým, čo je základným  záujmom Slovenskej republiky –  existencia nezávislej Ukrajiny.

V rokovaniach medzi Ukrajinou a Ruskom to predstavuje základný rozpor. Ukrajina, Európa a Spojené štáty vyzývajú na to, aby sa uzavrelo prímerie čo najskôr, aby sa nebojovalo a nevraždili ľudia, a potom sa treba baviť o tom, ako má vyzerať mier.  Ruský prístup je opačný, nechcú prestať bojovať a chcú hovoriť o veľkom riešení, čoho súčasťou je, že Ukrajina ako samostatný nezávislý štát, nebude ďalej existovať, je neprijateľné, samozrejme najmä pre samotných Ukrajincov.

Bezprostredne po telefonáte s Putinom volal Trump európskym lídrom. Popri von der Leyenovej, Macronovi, Merzovi, sa na linke ocitol aj prezident 5,5 miliónového Fínska Alexander Stubb. Často sa hovorí, že taká malá krajina nezmôže nič, ani jej diplomacia. Ako je možné, že sa Stubb objavil medzi európskymi špičkami?

Dokazuje to, že niekedy aj menšie štáty môžu zohrávať dôležitú úlohu v medzinárodných vzťahoch, ak majú jednoznačné stanoviská, a ak sa snažia aktívne a konštruktívne formovať spoločnú európsku pozíciu a pozíciu NATO. Fínsko, čo sa týka vojny na Ukrajine, ruskej agresie a európskej bezpečnosti v súčasnosti zohráva dôležitú úlohu. Je prítomné na dôležitých fórach. Nedávno som bol v Berlíne, na neverejnom rokovaní o budúcnosti európskej bezpečnostnej architektúry, bol tam aj fínsky a švajčiarsky predstaviteľ popri predstaviteľoch najväčších európskych štátov, Spojených štátov a Číny. Aj menšie štáty môžu zohrávať konštruktívnu úlohu, len netreba najprv „okydať“ našich spojencov od A až po Z a potom čakať, že nás budú rešpektovať.

Ukrajina ako bábka v rukách Trumpa a Putina: Zmluva bez termínu, diabol číha v detailoch (KOMENTÁR)

Jednoznačnosť a jasnosť zahraničnej politiky nás nedefinuje. Robert Fico hovorí o akejsi politike na všetky svetové strany. Aká je jej efektivita? 

Myslím si, že tzv. politika na všetky štyri svetové strany bola od začiatku prázdnym marketingovým sloganom. Nie je za ňou žiaden obsah. Nevidel som jedinú koncepciu, stratégiu, ba dokonca ešte ani jeden krátky novinový článok z pera vládnych predstaviteľov, kde by sa vysvetľovala. Nie je za tým žiaden intelektuálny vklad, ani v realite to nefunguje. 

Niektorí už dokonca hovoria, že by boli radi, keby mala zahraničná politika aspoň na štyri svetové strany.  Ale vyzerá to tak, že momentálne je len na východ a dokonca na taký vzdialenejší východ, smerom do Moskvy, keďže naším východným susedom je Ukrajina. Mám taký dojem, že napríklad minister zahraničných vecí väčšinou len opakuje, čo hovoria Rusi. Čiže buď sme pasívni, alebo keď niečo vyhlásime, tak je to horšie, ako by sme mlčali. V realite nás to stavia nie na druhú, ale na tretiu koľaj.

Sám ste boli diplomatom. Pocítili ste, že sa mení diplomatická služba vďaka tejto „koncepcii-nekoncepcii“? 

Čo som pocítil za ten rok, čo som tam ešte bol po posledných voľbách, je, že zahraničná politika sa stala najprv totálne pasívnou. Slovenská ústredná zahraničná politika nemala žiadne stanoviská. Vo väčšine, čo som počul od kolegýň a kolegov veľvyslankýň a veľvyslancov, najmä v medzinárodných organizáciách, tak buď nemali žiadne inštrukcie alebo inštrukcia bola mlčať. Čiže obrazne povedane sedeli v kúte a boli ticho. Tým pádom postupne každý stratil záujem sa s nami rozprávať.  Vládni predstavitelia hovoria často „veď v Bruseli nám podávajú ruky“. To, že nám podajú ruku, odfotíme sa s nimi, nemusí nič znamenať. Keď sa k skupine ministrov pridá slovenský minister zahraničných vecí je jasné, že sa neotočia. Prehodia pár zdvorilých slov. To nie je zahraničná politika, to sú základy slušného správania sa. 

Slovensko je čiastočne diplomaticky izolované, existuje cesta k väčšej otvorenosti? Vidíme, že nás často vynechávajú z dôležitých rozhovorov, čo sa týka budúcnosti európskej obrany? 

Sami sme sa diskvalifikovali, lebo buď nechodíme na rokovania, alebo tieto rokovania označujeme za stretnutie vojnových štváčov. Je absurdné, že našich najväčších spojencov takto neustále urážame a tých, ktorí môžu za túto vojnu, chodíme oslavovať do Moskvy. Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby sa toto zvrátilo v nejakom krátkom čase. Pozerajúc na súčasné vedenie –  ministra zahraničných vecí a premiéra, si myslím,  že tu bude potrebná zásadná politická zmena. Bude to pomerne ťažké, keď raz stratíte dôveru, nevybuduje sa naspäť za týždeň.

Čo majú z výjazdov do Moskvy a opakovania ruskej propagandy? Je to súčasť straníckej kampane?  Z odpovedí vyššie vychádza, že to nebude strategická doktrína…

Je to „zahraničná politika” od Bratislavy po Michalovce. To nie je zahraničná politika, ale je to stranícka komunikácia, smerom k voličskej základni Smeru.

Mám dojem, že v zahraničnej politike nemajú žiadne ambície. Domnievam sa, že jediné, čo chcú, je zneužiť zahraničnú politiku na komunikáciu pre svoju vlastnú voličskú základňu, nič viac. Treba však povedať, že Slovensko a postoje drvivej slovenského obyvateľstva sa neprekrývajú s touto zahraničnou politikou. Reprezentuje možno 15-20 percent slovenského elektorátu, ak sa pozrieme na akékoľvek prieskumy verejnej mienky, obyvatelia Slovenska sú absolútne proeurópsky, podporujú všetky veľké európske projekty – od Schengenu – po euro. Čo sa týka vystúpenia z EÚ alebo NATO, na Slovensku by bol veľký spoločenský odpor. Na zahraničnú politiku, ktorá kopíruje ruské stanoviska a vzďaľuje nás od našich európskych spojencov míľovými krokmi, nemajú politickú legitimitu.

Čo odkázal Fico ľuďom svojou návštevou Moskvy začiatkom mája?

Je ťažké povedať, čo tým chcel dosiahnuť, lebo okrem tragických dôsledkov pre Slovensko v zahraničí nedosiahol nič. Rusi ho naďalej neberú vážne. 

To, že si nedal svatogeorgievsku stužku, sa k nikomu relevantnému už nedostane, všimne si to pár ľudí, ktorí to u nás dennodenne sledujú. Ale v zahraničí si nikto nevšimne, či bol na tribúne, či mal stužku, to sú absolútne nepodstatné veci. Keď si myslí, že to takými malými akože gestami čokoľvek zachráni, to je absolútny blud. Každý si všimol, že Robert Fico bol 9. mája na červenom námestí a oslavoval ruský militarizmus s polovicou diktátorov sveta. Bol tam ako jediný líder z EÚ. Malo to tragické následky pre naše postavenie, meno a schopnosť niečo dosiahnuť v zahraničí, lebo už nikto neberie slovenského premiéra vážne.

Plody Ficovej politiky na všetky svetové strany sú na svete. Nemecký kancelár Merz Slovensku pohrozil odobratím eurofondov. Fico mu odkázal, že nie sme malý žiačik. Pritom Fico ešte nedávno upozorňoval, aké dôležité je pre nás Nemecko. Aký zmysel má jeho rétorika, čo tým môže sledovať?

Slová nového nemeckého kancelára len potvrdzujú, že naši najbližší spojenci s nami už začínajú strácať trpezlivosť. Presne toto je ten moment, na ktorý som upozorňoval, keď premiér navštívil Moskvu 9. mája a oslavoval tam ruskú vojnu. Skôr, či neskôr to príde – a už to prišlo. 

Väčšinu času existencie samostatného Slovenska, vidíme, že ministerstvo zahraničných vecí riadili kariérni diplomati. Blanár je straník. Keby bol namiesto neho kariérny diplomat, vedel by Fica viac korigovať?

Nemyslím si, že ministrami by mali byť nevyhnutne ľudia z toho daného ministerstva – platí to pre všetky ministerstva, v zahraničí je to napríklad skôr výnimka. Dlhé roky som pôsobil aj na ministerstve obrany. Hovorilo sa tam, že keby sa ministerstva ujal vojak, dal by ho dokopy a bolo by všetko super. Potom sme mali ministra Gajdoša a dopadlo to, ako to dopadlo. Ak by na ministerstve zahraničných vecí stál kariérny diplomat, to by nebolo garanciou toho, aby zahraničná politika bola aktívnejšia. Záviselo by to od politickej váhy ministra, okrem odborných vedomosti a skúsenosti, samozrejme.

Teraz nemáme zahraničnú politiku vedenú z ministerstvá, ale má to pod palcom premiér.  Mohol by tam byť ktokoľvek, on je násobne ťažšia váha. Myslím, že to platí pre všetky ministerstvá, že minister by nemusel byť z daného ministerstva, mal by to byť človek, ktorý má politickú váhu, aby vedel bojovať za daný rezort, nielen rozpočet, ale aj čo sa týka nastoľovania tém. To sa nedeje. Neviem, či minister Blanár bojuje, alebo nie, no výsledok je nulový. Minister by mal mať ambíciu niečo urobiť a počúvať odborníkov, z toho sa nič nedeje. Nepamätám sa na žiadnu alebo originálny nápad, iniciatívu, s ktorou by prišiel pán minister Blanár. 

Minister obrany Kaliňák pred Poliakmi tvrdil, že nebrániť sa je lepšie a dodal: „Raz ten Rus odíde“.

Keby to nebolo tragické, povedal by som, že to bolo zábavné. Povedať to v Poľsku, ktoré bolo zničené za posledných 250 rokov Rusmi asi päťkrát, je škandalózne. Keby to povedal minister kdekoľvek, nie je to dobré. On by mal byť ten, ktorý je zodpovedný za obranu Slovenska.  Vojaci a dôstojníci s tým hlboko nesúhlasia, obrana by nemala vyzerať tak, že príde nejaký nepriateľ, zaútočí na nás a my to vzdáme a budeme čakať, že Rus tak či tak odíde. Zažili sme to v 20. storočí. Rusov sme tu mali polstoročie, zničili život dvom generáciám. 

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie