Neurovedec radí, ako zmeniť svoj mozog v dospelosti. Rozhodujú 4 kroky, nepohodliu sa nevyhneš

Neuroplasticita – pojem, ktorý dnes znie moderne a často sa objavuje v knihách o sebarozvoji. Lenže pre profesora Michaela Kilgarda, ktorý vedie výskum na Texas Biomedical Device Center, ide o niečo omnoho hlbšie: biologickú realitu, ktorá určuje, ako sa učíme, zotavujeme aj ako žijeme po traume.

V rozhovore, ktorý viedol so známym neurovedcom Andrewom Hubermanom, Kilgard rozoberá najnovšie poznatky o tom, čo dokáže dospelý mozog, keď dostane správne podmienky. Jeho výskum spochybňuje dávne presvedčenie, že plastickosť mozgu patrí len deťom.

„Mozog sa neustále mení. Každý deň si vyberá, ktoré spojenia posilní, ktoré oslabí a ktoré vymaže,“ vysvetľuje Kilgard. Tieto mikrozmeny určujú, ako vnímame svet aj ako sa z neho učíme. Nie je to výsada detstva, ale základný princíp života.

Prirodzené prostredie, rozmanitosť a pokoj

Kilgard v diskusii zdôrazňuje, že najmä detský mozog je extrémne citlivý na kvalitu podnetov. „Pasívne prijímanie bohatých zmyslových vnemov, ako je vtáčí spev alebo kontakt s ľuďmi, je pre vývoj mozgu nenahraditeľné.“

Kontrastom k tomu sú dnešné umelé stimuly – prehnané kontrasty na hračkách, neustále blikajúce displeje či digitálne „pozlátka“, ktoré síce upútajú pozornosť, ale mozgu neposkytujú potrebné zmyslové štruktúry. Rodičov však upokojuje: jedna nevhodná skúsenosť nedefinuje dieťa. Rozhoduje pestrá paleta zážitkov. Kilgard preto apeluje na vyvážené detstvo plné reality, nie digitálneho chaosu.

Tri piliere zmeny

Neurovedec Michael Kilgard opisuje jeden z najväčších prelomov v chápaní učenia ako „triádu plus spánok“ – ide o kombináciu troch základných prvkov, ktoré musia byť prítomné, aby sa mozog skutočne zmenil: sústredenie, námaha a reflexia. A až kvalitný spánok celý proces uzatvára a spečaťuje.

Učenie totiž nie je pasívny proces, pri ktorom stačí informáciu počuť alebo vidieť. Mozog si neuloží všetko, čo zaznamená. Potrebuje najprv cítiť, že daný podnet je dôležitý – a túto dôležitosť mu dávame cez aktívnu pozornosť.

Ak sa na niečo naozaj sústredíme, ako napríklad keď sa učíme nové slovo v cudzom jazyku alebo keď precízne trénujeme nový pohyb v športe, mozog to vyhodnotí ako relevantné a začne s procesom zmeny. No pozornosť sama nestačí. Kľúčová je aj námaha – Kilgard hovorí o tzv. „kognitívnom trení“, teda momentoch, keď veci nejdú hladko.

Práve frustrácia, opakovanie, pokusy a omyly – či už pri učení sa hry na hudobný nástroj, alebo zvládaní zložitej situácie – vytvárajú biologický impulz na skutočné prepájanie neurónov. Tieto „ťažké chvíle“ často vedú k slávnemu „aha“ momentu, ktorý nie je len psychologický, ale doslova fyzicky mení štruktúru mozgu.

Dôležitú úlohu však zohráva aj reflexia – teda schopnosť zastaviť sa, premyslieť si, čo sme práve prežili alebo sa naučili, a zaradiť to do širšieho kontextu. Mozog tým dostáva priestor vytvárať súvislosti a upevniť nové poznatky.

No to všetko by zostalo len dočasným zábleskom bez kvalitného spánku. Práve počas REM fázy a hlbokého spánku mozog všetko spracováva, triedi a premieňa dočasné impulzy na trvalé nervové spojenia.

Ak spánok chýba alebo je nekvalitný, mozog jednoducho nemá čas ani priestor dokončiť proces učenia. Bez tejto nočnej fázy ostáva všetko, čo sme sa cez deň snažili naučiť, doslova „na vode“ – rozpadne sa, kým stihne zapustiť korene.

Keď sú podnety príliš rýchle a príliš lacné, mozog sa neorientuje

Michael Kilgard spolu s neurovedcom Andrewom Hubermanom upozorňujú na fenomén, ktorý nazývajú senzorické obžerstvo – stav, keď sme zaplavení podnetmi, no bez skutočnej výživy pre mozog.

Sociálne siete, krátke videá a rýchle preklikávanie obsahu síce neustále stimulujú naše zmysly, no ich štruktúra je plytká, nekomplexná a často odtrhnutá od reality. Výsledkom je, že mozog reaguje chaoticky: neuromodulátory, ktoré majú inak riadiť dôležité zmeny v mozgu, sa spúšťajú neprimerane, v nesprávny čas a pri banálnych podnetoch.

Takéto „falošné poplachy“ môžu viesť k nesprávnemu predrátovaniu mozgových spojení, čo sa neskôr prejavuje ako zvýšená úzkosť, depresívne stavy alebo problémy so sústredením.

Riešením nie je úplný únik od technológií, ale vedomé obmedzenie a návrat k podnetom, ktoré sú zmysluplné, bohaté a reálne. Čas strávený vonku, v prírode, v rozhovore z očí do očí alebo pri tvorivej činnosti vytvára prostredie, v ktorom sa mozog cíti „doma“ – pretože na takýchto podnetoch sa vyvíjal milióny rokov. Práve tam sa môže jeho plastickosť rozvíjať zdravo, prirodzene a bez rizika preťaženia.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking