Neznáša masový turizmus, no vlastní cestovku: Slovákov berie do Talianska na miesta, kam by sa inak nedostali

Ľubomír Švorca nie je typickým zakladateľom cestovnej kancelárie. Otvorene hovorí, že turizmus nemá rád – a predsa stojí na čele značky Belpaese, ktorá sa špecializuje na zážitkové cestovanie do Talianska. Nie ako na dovolenkovú destináciu, ale ako na spôsob života, myslenia a návratu k sebe samému. Teológ, italianista a podnikateľ v jednom vníma Taliansko cez ľudí, ticho, malé dediny a vzťahy, ktoré sa nedajú kúpiť ani naplánovať.

Jeho podnikanie nevzniklo z biznisového plánu, ale z dlhoročného osobného vzťahu ku krajine, kde sa naučil spomaliť, počúvať a žiť bez pózy. Postupne sa k nemu pridávali ľudia, ktorí nehľadali katalógový zájazd, ale autentickú skúsenosť. Belpaese dnes prepája cestovanie, jazyk, kultúru aj vzdelávanie a zároveň ukazuje, že podnikanie môže rásť potichu, bez tlaku a s hlbokým zmyslom. V rozhovore hovorí o začiatkoch, pochybnostiach, Taliansku bez nánosu klišé aj o tom, prečo skutočný luxus nemá nič spoločné s pozlátkom.

• Ako dokáže cestovka zaujať, ak sa sústredí len na jeden región či krajinu?
• Prečo je Taliansko marketingovo zneužívané?
• Aké sú hlavné rozdiely medzi podnikaním v turizme na Slovensku a v Taliansku?
• Ktoré metódy Ľubomír využíva, aby dokázal svojich študentov učiť taliančinu autenticky?
• Bolo jednoduché sa infiltrovať do sféry výučby jazykov na Slovensku?

Ľubomír, vaša cestovka Belpaese sa špecializuje na zážitkové cestovanie do Talianska. Ako ste prišli na tento podnikateľský nápad?

Bolo to prirodzené. Nemusel som nič vymýšľať – a práve v tom je ten paradox.

Turizmus neznášam, a predsa mám cestovku. Nikdy to nebol plán, pretože Taliansko som neobjavoval ako destináciu, ale ako stav mysle. Každý región bol inou časťou mojej duše. Práve tam som sa cítil autenticky – bez pózy, bez hluku.

Učil som sa tam žiť pomalšie a prijímať veci, ktoré neviem ovplyvniť. Do Talianska som unikal, aby som sa nadýchol vnútornej slobody. Hľadal som miesta, ktoré turizmus ešte nestihol pomenovať – malé dediny, tiché ulice. Keď pri vinárstve vidím parkovacie miesto pre autobus, nejdem tam.

Pýtal som sa, kto robí najlepšie víno, kto najlepší syr. A popritom som spoznával ľudí, napríklad nonnu (babičku – pozn. red.), ktorá si dodnes miesi vlastnú pastu podľa receptu, ktorý je starší ako ona.

Postupne sa ľudia začali pridávať sami – najprv priatelia, potom priatelia priateľov. Až jedného dňa som si uvedomil, že mám cestovku bez toho, aby som ju plánoval.

zdroj: Archív Ľubomír

Aké boli vaše začiatky pri zakladaní cestovnej kancelárie?

V cestovnom ruchu som začal podnikať už ako 24-ročný – bez kapitálu a bez podnikateľských skúseností. Už samotný vstup do odvetvia bol náročný. Cestovná kancelária je viazaná živnosť, vyžaduje odborné vzdelanie aj prax. Hoci som mal silné akademické zázemie, zákonné podmienky na prax som vtedy ešte nespĺňal, a tak som dva roky musel zamestnávať zodpovedného zástupcu, aby som vôbec mohol legálne fungovať.

K tomu sa pridalo povinné poistenie proti insolventnosti – výrazná finančná záťaž najmä na začiatku. Výdavkov bolo veľa, príjmy žiadne a žiadna istota, že sa to vôbec uchytí. Ekonomický tlak bol neustály.

V tom istom období som riešil aj vážne zdravotné problémy. Diagnostikovali mi ťažkú formu cukrovky, inzulín som si pichal niekoľkokrát denne. Vďaka športu sa mi však podarilo schudnúť päťdesiat kilogramov a dostať ochorenie pod kontrolu. Pohyb sa stal súčasťou môjho života – aj počas zájazdov si vždy nájdem čas na beh či cvičenie.

Najväčšou výzvou však paradoxne nebol systém, financie ani zdravie, ale ja sám. Neustále som sa pýtal, či je to dobrý nápad, či to niekoho osloví, či má zmysel pokračovať. Bál som sa neistoty.

Pochádzam z veľmi chudobného prostredia – keď som mal desať rokov, otec si vzal život a ostal som s mamou, ktorá bola takmer slepá na invalidnom dôchodku a s mladšou sestrou.  Neistota bola pre mňa existenčnou skúsenosťou od detstva, nie abstraktným pojmom. O to dlhšie mi trvalo pochopiť, že skutočná neistota je nemať veci vo vlastných rukách. A keď som sa po rokoch zobudil s tým, že mi prestalo záležať na tom, či sa niekto pridá, pretože inak žiť neviem – práve vtedy sa ich pridalo najviac.

Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa rozhodli venovať podnikaniu v oblasti cestovania výlučne do Talianska?

Dlho som hľadal vlastnú cestu, skúšal rôzne smerovania, no vždy som sa vracal k tomu istému. Postupne som pochopil, že nechcem robiť všetko. Túžil som ísť do hĺbky a stať sa skutočným znalcom. Čím viac Taliansko spoznávam, tým silnejšie cítim, že by som dokázal postaviť cestovnú kanceláriu aj na jedinom regióne – pretože každý z nich je samostatný svet s vlastným tempom, pamäťou a chuťami.

Aj preto nesie cestovka názov Belpaese, ktorý som si prepožičal od Danteho – znamená „najkrajšia krajina“. Neviem ponúkať nič viac, ale ani nič menej. Keď raz nájdete spriaznenú dušu, nehľadáte alternatívy. A keby som mal dať svojej duši podobu, mala by podobu Talianska. To, čo mne dalo smer a pokoj, chcem zdieľať s ostatnými.

Z vlastnej skúsenosti viem, že Taliansko nie je únik, ale návrat k sebe samému. Mnohým ľuďom pomohlo spomaliť, získať odstup, znovu sa spojiť. A po návrate domov sa menia drobnosti, ktoré majú veľký význam: víno už nie je len nápoj, ale v pohári čítate príbeh vinára, cestoviny nie sú samozrejmosť, ale ich príprava je rodinný rituál a spolu s tým sa nenápadne mení aj každodenný život.

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Ľubomír Švorca (@artista_della_parola)

Taliansko má veľmi špecifickú kultúru a históriu. Ako vám pomáha váš osobný vzťah k tejto krajine pri podnikaní?

Taliansko je podľa mňa jedna z marketingovo najviac zneužívaných krajín. Často sa s ním pracuje povrchne – stačí názov, pár slov po taliansky, často aj nespisovne a ilúzia „dolce vita“ je na svete. Môj osobný vzťah k Taliansku mi pri podnikaní pomáha práve v tom, že viem, čo Taliansko nie je.

Nestačí ovládať jazyk. Autentické vzťahy sa tam budujú časom, dôverou a schopnosťou čítať kultúrne nuansy. Taliansko nie je len pekná fotografia s proseccom v toskánskej vile. Je to krajina s tvrdým pracovným trhom, sociálnymi výzvami a silnou regionálnou identitou. A práve túto realitu rešpektujem.

Aj preto beriem klientov na miesta, ktoré sú bežne turistom nedostupné. Nie preto, že by boli tajné, ale preto, lebo sú založené na vzťahoch. V Taliansku nemôžete len prísť a brať – najprv musíte ukázať, že viete aj dávať. Až potom zažijete skutočnú vrúcnosť, keď vás kuchár objíme len preto, že ste prišli na obed. Medzi partnermi sa o nás hovorí, že máme „kľúče od Vatikánu“ – aj tam sa prirodzene prepája moja cesta, keďže využívam aj moje teologické štúdiá.

Hoci som mal za sebou štátnice, jazykové certifikáty, licenciát aj doktorát, cítil som potrebu ísť hlbšie. Dokončujem si ďalšiu vysokú školu v Olomouci, kde sa ponáram do dejín, spoločnosti, dialektov, kultúry. Aj preto v každom regióne spolupracujem s lokálnymi odborníkmi, ktorých som spoznal počas svojho pôsobenia v Taliansku.

Svetobežník Martin: Musím cestovať, aby som zarábal. Chcem žiť v karavane a prejsť s ním celý svet

Venujete sa aj výučbe taliančiny. Aké metódy používate, aby ste zaujali svojich študentov?

Približne desať rokov som učil v školách, ešte predtým, než som sa naplno začal venovať podnikaniu. Počas tohto obdobia som sa dostal aj do TOP 30 učiteľských osobností na Slovensku, čo som vždy vnímal skôr ako ocenenie prístupu než výkonu. Pre mňa bolo kľúčové zaujať a dať učeniu zmysel. Keď človek pochopí, prečo sa niečo učí, prestane to byť povinnosťou.

Taliansko a taliančina mi v tom výrazne pomáhajú. Sú samy o sebe živé a autentické, netreba ich umelo „oživovať“. Študenti cítia, že Taliansko úprimne milujem, také aké je – a nadšenie je nákazlivé.

Výučba v mojej jazykovej škole sa preto veľmi prakticky prepája s kultúrou. Neučíme sa len frázy, ale aj kontext: prečo je v Ríme lepšia pinsa a pizza patrí do Neapola, ako sa správať v talianskych podnikoch, ako čítať jemné kultúrne rozdiely. Veľa pracujeme s roleplay – simulujeme reálne situácie, od reštaurácií cez pracovné pohovory až po návštevu lekára. Cieľom je, aby do Talianska neprichádzali ako turisti, ale s pocitom, že prichádzajú domov.

Veľa konverzujeme, no venujeme sa aj gramatike – nie ako drilu, ale ako nástroju, ktorý má zmysel. Často cez piesne, filmy či reálne situácie. Jazyk tak prestáva byť abstraktný a stáva sa živým. Presne takým, aký ho vnímam ja.

Aké najväčšie výzvy ste zaznamenali pri zakladaní jazykovej školy a ako sa vám ich podarilo zvládnuť? 

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory