Nobelova cena za ekonómiu v roku 2025 mieri k vedcom, ktorí odhalili, čo poháňa pokrok

Kráľovská švédska akadémia vied dnes oznámila, že tohtoročná Nobelova cena za ekonómiu putuje trom výnimočným ekonómom, ktorí zásadne prispeli k nášmu porozumeniu, prečo a ako vôbec dochádza k trvalému hospodárskemu rastu.

Cenu získali Joel Mokyr, Philippe Aghion a Peter Howitt za vysvetlenie toho, ako inovácie poháňajú dlhodobý ekonomický rast a prečo sa práve vďaka nim svet za posledné dve storočia tak dramaticky zmenil.

Prvá polovica ocenenia bola udelená historikovi a ekonómovi Joelovi Mokyrovi „za identifikovanie predpokladov trvalého rastu prostredníctvom technologického pokroku“. Druhá polovica ceny putovala Philippovi Aghionovi a Peterovi Howittovi „za teóriu trvalého rastu prostredníctvom kreatívnej deštrukcie“.

Rast, ktorý nie je samozrejmosťou

Výbor Nobelovej ceny pripomína, že trvalý ekonomický rast nie je v histórii ľudstva bežný jav. Po tisícročia sa ekonomiky vyznačovali stagnáciou – krátkodobé zlepšenia sa vždy vrátili do pôvodného stavu. To sa zmenilo až v období priemyselnej revolúcie. Prvýkrát v dejinách začala životná úroveň rásť stabilne a systematicky, čo umožnilo miliónom ľudí uniknúť z chudoby a zabezpečilo základy blahobytu, z ktorého ťažíme dodnes.

Práve na otázku – prečo sa to stalo a prečo sa rast stal „novým normálom“, hľadali odpoveď tohtoroční laureáti.

Joel Mokyr: Keď nestačí vedieť, že niečo funguje

Mokyr, emeritný profesor na Northwestern University, prepojil historické pramene s ekonomickou analýzou. Tvrdí, že kľúčom k reťazeniu inovácií je nielen praktická skúsenosť, ale aj vedecké pochopenie, prečo veci fungujú. Pred priemyselnou revolúciou často chýbalo systematické vysvetlenie nových objavov, čo brzdilo ich rozvoj a šírenie.

Zároveň zdôraznil, že dôležitú úlohu zohráva spoločenské prostredie, konkrétne to, či je spoločnosť otvorená novým myšlienkam a či umožňuje zmenu. Bez tejto otvorenosti by sa technický pokrok neudržal, nehovoriac o jeho globálnom rozšírení.

Aghion a Howitt: Inovácie ako motor aj ničiteľ

Dvojica Aghion – Howitt svojím priekopníckym článkom z roku 1992 vniesla nový pohľad do makroekonómie. Zaviedli pojem „kreatívna deštrukcia“, ktorý nadväzuje na koncept známy z práce Josepha Schumpetera. Podľa ich matematického modelu rast vzniká tak, že nové produkty a technológie nahrádzajú tie staré – inovácia je teda zároveň tvorivá aj deštruktívna.

Ich prístup ukazuje, že súťaž a zmena sú nevyhnutnými podmienkami rastu, no zároveň prinášajú konflikty. Ak totiž inovácie vytláčajú existujúce firmy, tie sa môžu brániť a blokovať pokrok prostredníctvom lobbingu či regulácií. Rovnováha medzi ochranou inovácií a udržiavaním férovej súťaže je tak zásadnou výzvou pre moderné ekonomiky.

Nové technológie menia svet, ale nie samy od seba

Tohtoroční laureáti ukazujú, že technologický pokrok nie je len o „geniálnych nápadoch“, ale o celom ekosystéme, ktorý umožňuje, aby sa nové objavy nielen zrodili, ale aj rozvíjali a prinášali úžitok spoločnosti. Joel Mokyr tento proces nazýva „samogenerujúci rast“ – teda taký, kde jedna inovácia vedie k ďalšej, a celý systém sa rozbieha ako perpetuum mobile pokroku.

Aby však takýto rast vôbec mohol vzniknúť, musia byť splnené dve kľúčové podmienky:

1. Musíme vedieť, čo funguje (prax) – napríklad ako vyrobiť stroj.

2. Musíme chápať, prečo to funguje (teória) – teda mať vedecké vysvetlenie.

Pred priemyselnou revolúciou mali ľudia často len praktické návody – niečo ako „recept“. Napríklad vedeli, že keď sa železo zahrieva a ochladzuje, stvrdne. Ale nerozumeli, čo sa deje na úrovni molekúl. Mokyr ukázal, že práve spojenie vedeckého poznania s remeselnou zručnosťou bolo to, čo rozbehlo moderný rast. Vďaka tomu sa už inovácie nezastavili po pár rokoch, ale vytvorili lavínu pokroku.

Prečo aj veda potrebuje trh (a férové pravidlá)

Model Aghiona a Howitta ide ešte ďalej, vysvetľuje, čo sa deje vo vnútri ekonomiky, keď nové nápady nahrádzajú tie staré. Nazvali to kreatívnou deštrukciou. Laicky povedané: keď príde niekto s lepším produktom alebo službou, stará verzia prestáva byť potrebná. Napríklad smartfóny nahradili klasické mobily, tie zase pevné linky. VHS prehrávače skončili, keď prišli DVD, a tie zase ustúpili streamovacím platformám.

Tento kolobeh je tvorivý, prináša nové pracovné miesta, technológie a možnosti. Zároveň je však aj deštruktívny, niekto iný prichádza o biznis, zamestnanie či zisk. Preto je podľa ekonómov dôležité, aby štáty a inštitúcie chránili inováciu, ale aj pomáhali tým, ktorí sú ňou zasiahnutí.

Z ich modelu vyplýva, že ekonomiky, ktoré nebránia zmenám, ale ich dokážu „ustrážiť“ – napríklad systémom podpory pre ľudí, ktorí prídu o prácu, rastú rýchlejšie a stabilnejšie. Tento prístup sa v politike označuje ako „flexikurita“ – teda kombinácia flexibility a bezpečia. Nechránime pracovné miesta, ale pracovníkov. Aby sa vedeli rýchlo zamestnať inde.

Vedecký model, ktorý zmenil výskum aj politiku

Aghion a Howitt v roku 1992 vytvorili prvý ekonomický model, ktorý ukázal, ako sa dá rast vysvetliť ako dôsledok súťaže a inovácií. Ich výpočty ukázali, že rast závisí od toho, koľko peňazí ekonomika investuje do výskumu a vývoja (tzv. R&D).

Zaujímavé je, že niekedy je investícií do inovácií málo a vtedy ich treba podporiť dotáciami alebo daňovými úľavami. Ale inokedy ich je až príliš a vzniká tlak na rýchle inovácie bez spoločenského prínosu. Príkladom môžu byť mobilné telefóny, ktoré pribúdajú každý rok, no už len s minimálnymi zmenami. Aj preto musí mať štát jasné pravidlá a regulácie, aby rast nebol len rýchly, ale aj zmysluplný.

Ich model tiež prepojil vývoj technológií so správaním spotrebiteľov, trhom práce a úsporami domácností. Výsledkom je takzvaný model všeobecnej rovnováhy – nástroj, ktorý dnes používajú centrálne banky aj ministerstvá na hodnotenie vplyvov politík na ekonomiku.

Riešenia pre budúcnosť

Z výskumov laureátov vyplýva jasná správa: rast nie je samozrejmosť. Ak spoločnosť zablokuje inovácie, napríklad kvôli monopolom, neprístupnosti vzdelania alebo odporu voči zmene – začne stagnovať. A stagnácia znamená, že sa nebudú zvyšovať platy, nevzniknú nové pracovné miesta a zníži sa kvalita života.

Joel Mokyr dodáva, že dnes máme obrovskú príležitosť vďaka umelej inteligencii, ktorá môže ešte viac prepojiť teóriu a prax. No varuje aj pred negatívnymi dôsledkami, ako sú znečistenie, klimatické zmeny či sociálne rozdiely. Rast musí byť nielen trvalý, ale aj udržateľný. A to si vyžaduje múdru politiku, ktorá sa nebojí technológií, ale rozumie im.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy