Nový pohľad vedcov na ADHD: Gény a traumy z detstva formujú poruchu v dospelosti

Fascinujúca štúdia brazílskych vedcov odkrýva komplexné pozadie poruchy pozornosti s hyperaktivitou (ADHD), ktorá komplikuje život mnohým ľuďom.

Predstav si, že tvoje gény aj tvoje zážitky z detstva môžu nezávisle od seba formovať tvoju schopnosť sústrediť sa, kontrolovať impulzy či zvládať hyperaktivitu v dospelosti. Práve túto pozoruhodnú súvislosť potvrdil nedávny výskum publikovaný v prestížnom časopise Molecular Psychiatry. Informuje o tom web psypost.

Prelomové objavy z Brazílie

Výskumníci sa rozhodli preskúmať, do akej miery ovplyvňujú genetické faktory a traumatické zážitky z detstva výskyt príznakov ADHD v dospelom veku. Ich zistenia prekonali očakávania. Nielenže oba faktory samostatne zvyšujú riziko ADHD, ale objavili aj nečakanú súvislosť medzi génmi a prostredím.

„Naše zistenia naznačujú, že genetické faktory zvyšujúce riziko ADHD môžu tiež nepriamo zvýšiť pravdepodobnosť, že dieťa zažije zlé zaobchádzanie,“ vysvetľuje hlavná autorka štúdie Luciana Tovo-Rodrigues.

„Je to ako začarovaný kruh, kde genetické predispozície nielen priamo ovplyvňujú vývin mozgu, ale môžu tiež nepriamo formovať životné skúsenosti.“

Pozoruhodné je, že deti s vyššou genetickou predispozíciou k ADHD vykazovali viac príznakov tejto poruchy už v ranom veku. Čo následne mohlo vyprovokovať negatívne reakcie zo strany rodičov alebo opatrovateľov.

Jedinečný pohľad do vývoja ADHD

Na rozdiel od mnohých predchádzajúcich štúdií, ktoré sa zameriavali prevažne na vysoko príjmové krajiny, brazílski vedci priniesli cenný pohľad z prostredia, kde je výskyt zlého zaobchádzania s deťmi často vyšší. Výskumníci využili údaje z takzvanej 2004 Pelotas birth cohort, dlhodobej štúdie.

Tá sledovala vývoj takmer všetkých detí narodených v roku 2004 v meste Pelotas. Keď účastníci dosiahli 18 rokov, vyplnili dotazníky zamerané na príznaky ADHD. Podobné hodnotenie poskytli aj ich matky.

„Kombinácia sebahodnotenia aj hodnotenia od matiek nám poskytla oveľa komplexnejší obraz o príznakoch ADHD,“ vysvetľuje spoluautorka štúdie Laísa Camerini. „Oba pohľady sa vzájomne doplňujú a potvrdzujú naše zistenia.“

Na posúdenie genetickej predispozície využili vedci vzorky slín odobraté v šiestom roku života účastníkov. Z nich vypočítali takzvané polygénne skóre, ktoré odráža kombinovaný efekt mnohých bežných genetických variácií spojených s ADHD.

Odhalenie znepokojivých súvislostí

Štatistická analýza priniesla tri kľúčové zistenia. Po prvé, vyššie genetické skóre výrazne zvyšovalo príznaky ADHD v 18 rokoch. Po druhé, zlé zaobchádzanie v detstve, vrátane psychologického a fyzického násilia, tiež významne zvyšovalo riziko ADHD v dospelosti.

Najprekvapivejšie zistenie však odhalilo, že genetické skóre ADHD priamo súvisí so skóre zlého zaobchádzania v detstve. Deti s vyššou genetickou predispozíciou k ADHD častejšie zažívali zlé zaobchádzanie.

„Naše analýzy ukazujú, že príznaky ADHD v šiestich rokoch sprostredkúvajú vzťah medzi genetickou predispozíciou a neskorším zlým zaobchádzaním,“ vysvetľuje výskumníčka Thais Martins-Silva.

„Deti s vyšším genetickým rizikom ADHD prejavujú viac príznakov tejto poruchy už v ranom veku, čo môže vyprovokovať negatívne reakcie rodičov alebo opatrovateľov.“

Dôsledky pre pochopenie a liečbu ADHD

Hoci štúdia má určité obmedzenia – niektorí účastníci sa stratili zo sledovania a meranie zlého zaobchádzania sa čerpalo len zo správ matiek, jej silnou stránkou zostáva dlhodobý prospektívny dizajn s validovanými metodologickými postupmi.

„Musíme si uvedomiť, že ADHD nepochádza len z genetickej predispozície ani len z prostredia,“ zdôrazňuje profesor Luis Augusto Rohde, spoluautor štúdie. „Predstavuje komplexnú interakciu oboch faktorov, kde včasné príznaky ADHD vytvárajú prostredie ďalej zhoršujúce stav dieťaťa.“

Z praktického hľadiska účinná intervencia musí zahŕňať nielen liečbu samotného dieťaťa, ale aj podporu a vzdelávanie rodičov v efektívnych reakciách na správanie detí s ADHD. Prevencia a včasná intervencia môžu prerušiť začarovaný kruh, kde genetické predispozície vedú k problémovému správaniu vyvolávajúcemu negatívne reakcie okolia.

„Lepšie pochopenie týchto mechanizmov vedie k efektívnejším preventívnym stratégiám,“ dodáva Alicia Matijasevich, ďalšia autorka štúdie. „Identifikácia detí s vysokým genetickým rizikom ADHD a poskytnutie cielenej podpory ich rodinám môže významne znížiť negatívne dôsledky tejto poruchy.“

Táto prelomová štúdia prehlbuje vedecké poznatky o ADHD a prináša praktické dôsledky pre rodičov, učiteľov a odborníkov pracujúcich s deťmi s touto diagnózou. Pomáha nám pochopiť, že za ťažkosťami detí s ADHD sa skrýva zložitejší príbeh než sme doteraz mysleli – príbeh, kde gény a prostredie hrajú spoločnú, no nezávislú úlohu pri formovaní budúcnosti našich detí.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti