Olympijské hry patria k finančne najrizikovejším megaprojektom. V Miláne štartujú už o pár dní

Už 6. februára 2026 odštartujú v talianskych mestách Miláno a Cortina d’Ampezzo zimné olympijské hry. Milióny divákov po celom svete budú sledovať výkony športovcov, otvárací ceremoniál a pompéznu prezentáciu krajiny.

No za leskom olympijských kruhov sa skrýva menej oslnivá realita. Podľa odborníkov ide o ekonomicky jeden z najrizikovejších typov megaprojektov na svete, ktorý zriedkakedy prináša návratnosť, akú sľubujú organizátori.

Náklady rastú, návratnosť kolíše

Zimné olympijské hry patria k finančne najnáročnejším športovým podujatiam. V porovnaní s letnou verziou sú špecializovanejšie, technologicky náročnejšie a vyžadujú infraštruktúru, ktorá je po skončení hier ťažko využiteľná. Skokanské mostíky, bobové dráhy, zasnežovacie systémy či areály na biatlon a zjazdové lyžovanie si vyžadujú obrovské investície.

„Dôvodom je najmä charakter športovej infraštruktúry, ktorá je vysoko špecializovaná a po skončení hier len ťažko využiteľná,“ upozorňuje Marek Malina, analytik investičnej platformy Portu. „Prevádzka a údržba týchto zariadení navyše generujú ďalšie náklady, ktoré zaťažujú verejné rozpočty ešte dlhé roky po skončení hier.“

Problémom nie sú len samotné výdavky, ale aj to, ako systematicky prekračujú pôvodné odhady. Podľa analýzy Oxfordskej univerzity sa pri zimných olympijských hrách po očistení od inflácie pôvodné náklady zvýšia v priemere o 132 %. Tento nárast sa opakuje pri každom podujatí, nezávisle od krajiny, organizátora či podmienok.

Soči ako odstrašujúci príklad

Najextrémnejší prípad predstavuje olympiáda v ruskom Soči v roku 2014. Oficiálny rozpočet činil 12 miliárd dolárov, no po započítaní výdavkov na infraštruktúru, bezpečnostné opatrenia a nepriame náklady sa suma vyšplhala na viac než 50 miliárd dolárov – teda približne 45 miliárd eur. To predstavuje prekročenie pôvodného rozpočtu o 289 %.

Podobná situácia nastala aj v Pekingu v roku 2022. Organizátori síce prezentovali prevádzkový prebytok, no nezávislé analýzy ukazujú, že reálne náklady boli oveľa vyššie. Lepšie dopadol juhokórejský Pjongčang v roku 2018, kde sa rozpočet navýšil len o 2 %. Ide však o výnimku v inak nepriaznivom trende.

„Kľúčovým problémom nie je len samotná výška nákladov, ale aj spôsob ich vykazovania,“ upozorňuje Malina. „Oficiálne rozpočty zvyčajne zahŕňajú len prevádzkové náklady a priame investície do športovísk, zatiaľ čo rozsiahle výdavky na dopravu, urbanistické projekty či bezpečnosť sú vedené mimo olympijského účtovníctva.“

Miláno a Cortina: Očakáva sa ďalšie predraženie

Nadchádzajúce olympijské hry v Miláne a Cortine d’Ampezzo nebudú výnimkou. Odhad Oxfordskej univerzity predpokladá prekročenie nákladov o 78 % v reálnych cenách. Hoci organizátori zdôrazňujú využívanie existujúcich športovísk a udržateľnosť, skúsenosti z minulosti naznačujú, že kontrolovať rozpočet je mimoriadne náročné.

Dôležitou premennou je aj geografická poloha. Hry sa konajú v alpskom prostredí, kde je potrebné vybudovať či rozšíriť dopravnú a turistickú infraštruktúru. Tá síce môže regiónu priniesť určitý rozvoj, no často ide o investície s nízkou ekonomickou efektivitou, ktoré boli realizované len pre krátkodobú potrebu hier.

Mýty o ekonomickom prínose

Zástancovia hier často argumentujú tvorbou pracovných miest, zvýšenou spotrebou a prílevom turistov. Realita je však zložitejšia. Empirický výskum opakovane ukazuje, že pozitívne efekty sú dočasné a zároveň sprevádzané negatívnymi javmi, ako je vytláčanie bežnej ekonomickej aktivity.

„Mnohí turisti sa hostiteľským regiónom v čase hier vyhýbajú pre vyššie ceny, bezpečnostné obmedzenia a preplnenosť,“ vysvetľuje Malina. „Čistý prínos cestovného ruchu tak býva v lepšom prípade nulový.“

Ešte väčší problém nastáva po skončení hier. Športoviská, ktoré si vyžiadali miliardové investície, často nemajú ďalšie využitie. Náklady na ich údržbu zostávajú, no prínos sa nenaplní. Olympiáda má byť impulzom pre regionálny rozvoj, no vo viacerých prípadoch sa očakávané zmeny nedostavili – a verejné rozpočty zostali zaťažené dlhmi.

Kto skutočne profituje?

Zatiaľ čo verejný sektor znáša väčšinu nákladov, súkromné firmy ťažia z olympijského marketingu. Medzinárodný olympijský výbor síce funguje ako nezisková organizácia, no najväčšie príjmy pochádzajú od sponzorov a z predaja vysielacích práv.

Hlavnými partnermi zimnej olympiády 2026 sú globálne značky ako Visa, Samsung, Alibaba, Procter & Gamble či Coca-Cola. Tieto firmy využívajú olympiádu ako marketingový kanál s celosvetovým dosahom, čím posilňujú svoju značku a budujú dôveru investorov.

„Práve z tohto dôvodu sa akcie hlavných olympijských partnerov oplatí v súvislosti s konaním hier aspoň krátkodobo sledovať, nie však automaticky považovať za investičnú príležitosť samy o sebe,“ upozorňuje Malina. Väčšina týchto firiem je verejne obchodovaná a ich angažovanosť odráža kombináciu prestíže a strategickej reputačnej pozície.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa The Olympic Games (@olympics)

Systémová chyba olympiád

Olympijské hry sú z projektového hľadiska výnimočné v tom, že majú pevne stanovený termín začiatku a striktne definovaný rozsah. To znamená, že organizátori nemôžu meniť harmonogram ani znižovať očakávania – no rozpočet sa pritom často neudrží. Výsledkom je, že každá dodatočná cena padá na plecia hostiteľskej krajiny.

Analýzy ukazujú, že priemerné prekročenie nákladov hier dosahuje 159 % v reálnych cenách. To je druhý najvyšší výsledok spomedzi všetkých megaprojektov – horšie dopadli len jadrové úložiská. Aj tam však existujú prípady, ktoré rozpočet dodržali. Pri olympiádach taká výnimka neexistuje.

Olympiáda v zajatí prestíže

Napriek týmto faktom sa mestá a štáty o zimné olympijské hry stále uchádzajú. Motiváciou nie je ekonomická racionalita, ale prestíž, politický kapitál a túžba po medzinárodnej viditeľnosti. Finančné riziká pritom nesie verejný sektor, zatiaľ čo výnosy si odnášajú súkromní partneri.

Medzinárodný olympijský výbor síce deklaruje záujem o reformu – podporuje využívanie existujúcich športovísk, dočasné riešenia a znižovanie rozsahu hier – no mnohí ekonómovia tvrdia, že bez zásadnej zmeny formátu zostane súčasný model neudržateľný. Hovorí sa o zavedení stálych hostiteľských miest, ako aj o výraznom zoštíhlení programu.

Nákladná tradícia s neistým ziskom

Zimné olympijské hry predstavujú typický príklad megaprojektu s negatívnou očakávanou ekonomickou hodnotou. Prínosy sú neisté, ťažko kvantifikovateľné a často nadhodnocované. Náklady sú naopak vysoké, konkrétne a dlhodobo zaťažujú verejné financie.

Z ekonomického hľadiska majú zmysel iba v prípade, že hostiteľský región už disponuje potrebnou infraštruktúrou a hry sú zasadené do realistickej rozvojovej stratégie. Vo všetkých ostatných prípadoch ide predovšetkým o symbol prestíže a účet zaň zostáva na stole daňových poplatníkov.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy