(Originals) Slovák na Oxforde: Naša krajina stratila cieľ, za ktorým chce kráčať. Potrebujeme nový národný príbeh

Rozhovory o krajine, v ktorej sme vyrástli, nás často nútia pýtať sa otázky, ktoré si v bežný deň radšej ani nekladieme. Zvlášť, ak ich položí niekto zvonku, kto v našich očiach nepozná celý kontext, naše výhovorky, ani to, aké ťažké je niečo zmeniť.

Adrián Staňo sa počas štúdia na Oxfordskej univerzite stretol práve s takou otázkou, jednoduchou, ale pichľavou a nezabudol na ňu dodnes.

Nepokúsil sa ju vyvrátiť, ale nechal ju v sebe dozrieť. Aj preto dnes nehovorí len ako akademik či bývalý úradník, ale ako niekto, kto stále verí, že Slovensko má na viac.

Za sebou má roky práce pre štát, ktoré ho formovali, ale aj sklamali. Zblízka videl, ako sa odbornosť najskôr oceňuje, potom znevažuje a napokon odstraňuje.

Viedol tímy, ktorým sa darilo ťahať Slovensko k lepším výsledkom, no jedným politickým rozhodnutím sa ich práca vymazala. Dnes študuje verejnú politiku na Oxforde a učí sa, ako funguje dobré vládnutie inde, a to nielen z kníh, ale od ľudí, ktorí menili svoje krajiny v časoch krízy.

Zhovárali sme sa o strate nádeje aj o jej znovunachádzaní, o hanbe, ktorá môže byť zdravšia než falošná hrdosť a o tom, čo Slovensko premrhalo. Hovorili sme aj o tom, čo by mohlo dostať túto krajinu späť do pohybu a prečo sa o to stále oplatí snažiť.

• Čo dokáže spôsobiť obyčajná otázka od cudzieho človeka?
• Prečo hanba niekedy vedie k zmene viac než hrdosť?
• Ako sa človek vyrovná s tým, že pravda už nie je vítaná?
• Čo sa stane, keď odborníci začnú byť v štáte prekážkou?
• Čo sa o Slovensku dozvieš, keď ho vidíš z Oxfordu?
• Prečo mladí ľudia strácajú vieru, že sa niečo dá zmeniť?
• Má Slovensko ešte ambíciu posunúť sa dopredu?
• Ako znie odkaz niekoho, kto ešte nechce rezignovať?
• Dá sa vôbec ešte veriť v návrat dôvery a odvahy?

Vo vašom blogu opisujete moment, keď sa vás zahraničná študentka opýta: „To je naozaj na tom tvoja krajina až tak zle?“ a vo vás to vyvolá hanbu namiesto obrany. V čom bola tá otázka taká silná, že ste sa rozhodli z nej spraviť verejnú výpoveď? A prečo je podľa vás hanba niekedy silnejšia motivácia než hrdosť?

Tá otázka bola silná, lebo nastavila zrkadlo, nie nevyhnutne presné či úplné, ale také, aké sa o Slovensku vytvára zvonka. Nie to, čo si o Slovensku nahovárame my, ale ako nás vidí svet.

Predo mnou stál človek z opačného konca planéty, ktorý už o našej krajine niečo počul: premiér blízky Putinovi, vražda novinára, krívajúci právny štát. V tej chvíli som necítil hrdosť, ale triezvy obraz krajiny, ktorá stratila smer. To ma prinútilo pýtať sa: kde sme to ako krajina pokazili a čo s tým ešte vieme urobiť?

Uvedomil som si, že ak budem predstierať, že je všetko v poriadku, nič sa nezmení.  Už som nechcel zostať úradníkom za zatvorenými dverami. Chcel som vystúpiť ako občan a pomenovať, čo nefunguje.

Hrdosť vie niekedy zakryť realitu. Hanba pichne presne tam, kde to najviac bolí. A paradoxne práve to, že som cítil hanbu, bol dôkaz, že mi na Slovensku záleží. Keby mi to bolo jedno, necítil by som nič.

Dlhé roky ste pracovali vo verejnej správe. Verili ste v možnosť meniť veci zvnútra. Kedy ste si prvýkrát začali pripúšťať, že odbornosť v štáte už nie je výhoda, ale prekážka? A ako sa s tým vyrovná človek, ktorý celý život veril, že služba štátu má zmysel?

Dlhodobo si myslím, že problémom Slovenska sú slabé verejné inštitúcie. Po roku 2020 som mal prvýkrát pocit, že sa veci začali hýbať: vznikali analytické tímy, implementačné jednotky, autority zodpovedné za implementáciu plánu obnovy. Verejné inštitúcie začali do svojich radov lákať šikovných ľudí. 

Zlom prišiel po voľbách 2023. Dnešná politická reprezentácia do úradov priniesla svojich ľudí a zašlo to až do bodu, keď sa zo šoférov začali stávať riaditelia odborov – nie metaforicky, ale naozaj. Sám som to videl na úrade, na ktorom som predtým pracoval. 

Prišla kultúra strachu a politizácie. Ľudia, ktorí trvali na odbornej práci sa stali problémom. Môj tím zrušili za pár dní a bez vysvetlenia, tehotnú kolegyňu donútili podpísať vlastnú výpoveď a miliónový rozpočet presunuli pod politické vedenie. Keby to robili práve kvôli týmto peniazom, nevyzeralo by to inak. Dnes už niektoré kauzy okolo podpredsedu Kmeca a jeho štátnej tajomníčky vyplávali na povrch. 

Bola to strata ilúzie o tom, čo je služba štátu a čo je férová krajina. Uvedomil som si však, že ak by som sa nadobro Slovensku otočil chrbtom, zradil by som samého seba. Slovensko nie je projekt na jedno volebné obdobie. Možno dnes neviem pracovať pre štát zvnútra, ale môžem sa učiť, budovať si výbavu a raz sa vrátiť silnejší. Odbornosť je dnes prekážka, ale raz bude znovu nevyhnutná a na ten moment sa pripravujem.

zdroj: Adrián Staňo

Odišli ste na Oxford, ale nie preto, že by ste chceli zo Slovenska utiecť. Práve naopak, aby ste raz vedeli lepšie pochopiť, ako sa buduje funkčný štát. Čo je zatiaľ najcennejšie poznanie, ktoré ste si z Oxfordu odniesli a nie je z učebníc?

Že funkčný štát nevyrastie len zo zákonov, ale aj z kultúry práce a hodnôt. Z toho, ako sa rozhoduje, komunikuje a spolupracuje. Inštitúcia nie je organizačná schéma, ale je to étos ľudí, ktorí v nej pracujú. Ak má Slovensko napredovať, musíme investovať do ľudí: prilákať talent, chrániť odborníkov pred politickými zásahmi a budovať tímy, ktoré dokážu krajinu posúvať dopredu.

Druhá vec je dôraz na doručovanie výsledkov. V Oxforde nám neustále kladú jednu otázku: Ako zabezpečíte, že sa to aj naozaj stane? Slovensko roky zápasí so slabou implementáciou a chýba mu schopnosť dotiahnuť veci do konca.

Spomínate príbehy študentov z Pakistanu, Indie, Brazílie či Bangladéša, ktorí denne riskujú život, aby bránili základné hodnoty. V ich kontexte ste napísali, že Slovensko ešte stále má slobodu, mier aj občiansku spoločnosť. Ako podľa vás Slováci premrhávajú svoje privilégium?

Ľahostajnosťou a krátkou pamäťou. Máme slobodu, mier, možnosť cestovať, združovať sa, a  predsa sa u nás nájde veľká časť populácie, ktorá spomína na komunizmus s nostalgiou a podporuje ruskú agresiu na Ukrajine.

Keď vidím kolegov z krajín, kde za obranu hodnôt riskujú život, rýchlo si uvedomím, čo my doma prehliadame. Demokracia je krehká. Ak tolerujeme nenávisť, extrémizmus a rozklad inštitúcií, sami oslabujeme to, čo iní bránia vlastným životom. 

Dokonca si volíme ľudí, ktorí tieto javy živia. Ak zostaneme pasívni, ak rezignujeme alebo relativizujeme hrozby, otvárame dvere tým, ktorí slobodu berú ako prekážku a nie ako hodnotu.

Keď sa vrátime k vášmu pôsobeniu na úradoch, od Zastúpenia Európskej komisie po Plán obnovy, čo bola najťažšia situácia, ktorú ste museli ako úradník zvládnuť? A čo vás vtedy podržalo, čo naštvalo, prípadne čo upokojilo? 

Najťažšia bola bezradnosť, keď sa po voľbách začali čistky a naša dovtedajšia práca sa v priebehu pár dní rozpadla. Budovali sme novú inštitúciu, tím talentovaných ľudí, ktorí verili, že robia niečo užitočné pre krajinu, často ďaleko nad rámec povinností.

Zo dňa na deň sa roky práce stratili a tím schopných ľudí sa rozpadol. Boli to kolegovia aj priatelia a zároveň som videl, ako si štát strelil do vlastnej nohy. Najviac ma zasiahlo úplne ignorantské správanie nového vedenia.

Nezaujímalo ich, čo máme rozpracované, aké riziká hrozia, kde sú kritické procesy. Jednoducho prišli, vymenili ľudí podľa straníckeho trička či osobnej lojality a tým to pre nich skončilo.

V takej chvíli človeka podrží len málo vecí: vedomie, že ste svoju prácu robili čestne, kolegovia, ktorí sa navzájom podržia, aj keď už každý mieri inam, a blízki, ktorí pripomenú, že napriek nespravodlivosti majú vaša práca a hodnoty zmysel.

Plán obnovy ste opísali ako historickú šancu investovať do budúcnosti Slovenska. Myslíte si, že sme túto šancu ako krajina reálne využili? V akom štádiu čerpania sa dnes nachádzame, koľko prostriedkov sa už vyčerpalo, koľko ešte môžeme zachrániť a aké konkrétne oblasti podľa vás Slovensko premárnilo?

Plán obnovy bol konečne projekt, v ktorom Slovensko patrilo medzi lídrov. Po rokoch sme mohli ukázať, že aj Slovensko vie byť príkladom: úradníci z Česka k nám chodili po inšpiráciu a Európska komisia pravidelne oceňovala náš progres.

Začala sa kurikulárna reforma, protikorupčné opatrenia, investície do nemocníc, škôl či výskumu. Predchádzajúce vlády dokázali splniť míľniky štyroch žiadostí o platbu v hodnote 3 miliárd eur zo 6 miliardového balíka. To si zaslúži férové uznanie.

Potom prišlo pozastavenie Plánu obnovy kvôli novele trestného zákona, politizácia a chaos. Zostáva 9 mesiacov a 2,8 miliardy eur visí stále vo vzduchu. Je jasné, že na konci prídeme o stovky miliónov, hoci vláda predstiera, že všetko ide podľa plánu. Nejde. 

Najväčšou škodou však nie sú len prepadnuté peniaze, ale exodus profesionálov z verejnej správy. A to sa bude len ťažko naprávať.

zdroj: Adrián Staňo

Často hovoríte o tom, že Slovensko stratilo svoju ambíciu. Čo to podľa vás konkrétne znamená? Ako sa prejavuje krajina bez jasného cieľa? Nie je problém v tom, že sa dnes sústreďujeme na krátkodobé alebo nesprávne priority namiesto toho, aby sme išli za naozaj odvážnymi víziami? A čo sa musí stať, aby sme túto ambíciu ako spoločnosť znovu našli?

Slovensko stratilo cieľ, za ktorým chce kráčať. Kedysi sme ho mali – vstup do EÚ a NATO, trhová ekonomika či euro. To boli veľké projekty, ktoré nás posúvali dopredu.

Dnes nič podobné nemáme. Krajina bez cieľa pôsobí unavene a potáca sa od problému k problému. Nemáme ambíciu mať špičkové školstvo, zdravotníctvo ani inovácie. Reagujeme, neplánujeme.

Potrebujeme nový národný príbeh, ktorý nás zjednotí a nastaví smer. Nájdeme ho len vtedy, keď si úprimne povieme, kde chceme byť o 20 rokov a rozmeníme to na kroky. A musí to byť spoločenská objednávka, vízia má zmysel len vtedy, keď ju chcú ľudia.

Ste jedným z mála ľudí, ktorí odišli do zahraničia nie preto, aby zostali, ale aby sa raz vedeli vrátiť. Ako dnes uvažujete o návrate? Od čoho závisí, či človek ako vy bude ešte chcieť pracovať pre štát?

Neodišiel som zo Slovenska preto, aby som si hľadal lepší život inde. Odišiel som preto, aby som sa raz mohol vrátiť lepšie pripravený, s odstupom a nadhľadom. Návrat však musí dávať zmysel. Ako presne a kedy sa vrátim, ešte neviem. Viem však, že ak vznikne prostredie, kde sa odborná práca cení a kde má zmysel usilovať sa o dobré veci, budem pripravený vrátiť sa a prispieť.

V sedemnástich ste odišli do Talianska, neskôr ste študovali na univerzitách v Litve, Rusku, Maďarsku aj na Oxfordskej univerzite. Absolvovali ste stáže na ministerstvách, ambasádach aj v Bruseli. Čo z tejto cesty vás najviac naučilo pokore?

Boli to situácie, v ktorých som musel začínať od nuly v cudzej krajine, v inom jazyku a medzi ľuďmi, ktorí boli v mnohom ďalej než ja. Lekciu mi dali aj príbehy kolegov na Oxforde, ktorí vyrastali v chudobe alebo vo vojne a napriek tomu sa dostali až sem. Pri takých ľuďoch si rýchlo uvedomím, aké malicherné sú mnohé naše obavy. Pokora pre mňa neznamená nedostatok sebavedomia, ale vedomie vlastných limitov a to, že nikto z nás nie je neomylný.

Ako sa podľa vás líši štátna správa na Slovensku od tej, ktorú pozorujete v iných krajinách? Je to o legislatíve, o kultúre, o lídroch, alebo o niečom hlbšom?

Je to predovšetkým v kultúre a mentalite. Niekde má štátna služba lepšie podmienky aj platy, no rozhodujúci je postoj ľudí k práci a prostredie, ktoré vytvára vedenie. V Británii je služba štátu prestížnou kariérou. Úradníci cítia hrdosť, ich odbornosť sa rešpektuje a politický cyklus neznamená výmenu celých tímov. Kontinuita je prirodzená súčasť fungovania inštitúcie.

Na Slovensku sa politické nominácie tlačia hlboko do štruktúr, neraz až na úroveň radových referentov. To ničí morálku aj stabilitu. A v úplnom jadre problému je nízka dôvera. Ľudia u nás neveria štátu, štát neverí ľuďom, úradník neverí systému a občan neverí úradníkovi. Kým tento kruh neprerušíme, ani lepšia legislatíva ani nové reformy nebudú fungovať tak, ako by mali.

V texte píšete, že „kultúra rešpektu, ochota hovoriť pravdu a viera v službu verejnosti nie je naivita, ale najvyššia forma vlastenectva. Kedy ste sa naposledy stretli s niekým, kto tieto hodnoty aj napriek systému ešte stále žije?

Naposledy som tieto hodnoty najjasnejšie videl u Jacindy Ardern, bývalej novozélandskej premiérky, ktorá je dnes súčasťou našej školy na Oxforde. Je to líderka, ktorá žila kultúru rešpektu, pravdivosť a službu verejnosti aj pod veľkým tlakom.

Viedla krajinu počas teroristického útoku v Christchurchi aj počas pandémie, a pritom mala malé dieťa, ktoré brávala so sebou na rokovania. Napriek politickým konfliktom a krízam si dokázala zachovať ľudskosť, otvorenosť a odvahu hovoriť pravdu.

Keď po útoku nestála na pódiu, ale medzi ľuďmi v hidžábe a objímala pozostalých, ukázala, že rešpekt a súcit môžu byť formou líderstva. A keď následne presadila reformu zbraní, ukázala, že empatia a rozhodnosť sa nevylučujú.

Diskusia s ňou ma utvrdila, že tieto hodnoty nie sú naivita, ale základ verejnej služby a že aj v zložitom systéme sa dá zostať pravdivý, ľudský a konať v prospech ľudí.

zdroj: Adrián Staňo

Máte diplomy z renomovaných univerzít, skúsenosti z Európy, výborný profil na to, aby ste sa uchytili kdekoľvek. Čo je ten najosobnejší dôvod, prečo vám stále záleží na Slovensku?

Že stále verím v jeho potenciál. Nie ako frázu, ale ako hlboké presvedčenie. Keď vidím iné malé krajiny, ktoré dokázali urobiť veľké reformy, vybudovať kvalitné školy či moderné inštitúcie, vždy si položím tú istú otázku: prečo by to nedokázalo aj Slovensko?

Táto krajina má talent, energiu aj schopnosti, len ich nevyužíva. Verím, že Slovensko môže byť lepším miestom, než aké dnes vidíme v správach. A záleží mi na ňom aj preto, že to nie je abstraktný bod na mape. Je to priestor plný ľudí, ktorí sú pre mňa dôležití a na ktorých mi záleží.

Mladí ľudia často strácajú vieru, že sa dá niečo zmeniť. Čo by ste im dnes odkázali, ak by sedeli oproti vám a pýtali sa: „Má ešte zmysel snažiť sa?“ A ako si udržať tú vieru aj po rokoch vyčerpania?

Rozumiem tým otázkam, ale dejiny nám ukazujú, že aj to, čo sa zdá neotrasiteľné, sa môže zmeniť. V 80. rokoch nikto neveril, že totalita padne. A predsa prišiel ’89, lebo ľudia sa nevzdali. Veľké zmeny sa často začínajú nenápadne. Aj mávnutie motýlích krídel dokáže na konci sveta vyvolať búrku. Aj malé kroky majú silu, najmä keď ich robia tisíce ľudí naraz.

Nádej máme v mladých. V tom, ako sa neboja povedať svoj názor,  aj keď je to len kriedou na asfalt. A netreba hneď meniť celý štát. Chcete čistejšie mesto? Zorganizujte komunitu. Hnevá vás školstvo? Staňte sa učiteľom. Každý malý krok sa počíta a v súčte môže významne posunúť krajinu. A napokon: nenechajte si vziať ideály len preto, že starší sú unavení alebo cynickí. Svet patrí vám. A Slovensko o pár rokov bude presne také, aké si ho vy sami vytvoríte.

Vo vašom texte nie je hnev, ale skôr smútok. Hovoríte o morálnej únave krajiny. Dá sa podľa vás ešte vrátiť energia a nádej tam, kde už dlhodobo prevažuje cynizmus?

Vracať energiu a nádej do cynickej spoločnosti je pomalý, ale možný proces. Morálna únava je reálna – roky škandálov a prázdnych sľubov zanechali ľudí vyčerpaných. No aj unavená krajina sa vie znova rozbehnúť, už sa to v minulosti stalo.

Ľudia potrebujú vidieť, že snaha má výsledok a že slovo a čin môžu byť v súlade. Cynizmus nelámu veľké prejavy, ale konkrétne momenty, ktoré ukážu, že zmena je reálna. Jedna lastovička jar nerobí, ale stačí na to, aby sme vedeli, že jar sa blíži.

Keď som písal ten text, bol v ňom smútok, ale aj viera, že pod povrchom je stále túžba znovu veriť.

Ak by ste mohli dnes navrhnúť jednu konkrétnu zmenu, ktorá by mala symbolický aj praktický vplyv, niečo, čo by mohlo pomôcť vrátiť dôveru ľudí vo verejné veci, čo by to bolo?

Ak by som mal navrhnúť jednu zmenu, bola by to možno práve táto: prestať hľadať jednu zmenu. Neexistuje jeden všeliek, ktorý vylieči všetky problémy krajiny. Dôvera sa nevracia jedným zákonom, jedným gestom ani jedným lídrom. Dôvera sa buduje tak, ako sa buduje most, kameň po kameni. Je to o empatii, rešpekte a prijatí v našich rodinách a priateľstvách.

Kde beriete silu a motiváciu pokračovať nielen ako profesionál, ale ako občan? Čo je pre vás dnes zdroj vnútornej rovnováhy a nádeje?

Silu mi dávajú ľudia, ktorí napriek sklamaniam nerezignovali. Kolegovia, ktorí si zachovali tvár a zostali pevne stáť aj v ťažkých chvíľach. Motiváciu mi dáva aj obyčajná skúsenosť, že nádej sa často rodí v tichu. V práci, ktorú nikto nevidí. V rozhovoroch, ktoré zmenia uhol pohľadu. V komunitách, ktoré držia pokope, aj keď štát zlyháva. V tom, keď stretávam ľudí, ktorí veria v hodnoty služby, hoci ich systém sklamal.

Slovensko je domov a domov sa neopúšťa len preto, že má svoje slabé stránky. Nechcem sa zmieriť s tým, že „to tak bude navždy“. Preto sa učím, premýšľam, zbieram skúsenosti a pripravujem sa na moment, keď ich bude možné vrátiť späť do krajiny. To, čo ma drží, je viera, že každá spoločnosť má svoj cyklus únavy, ale aj svoj cyklus prebudenia. A že keď príde ten náš, chcem byť pri tom.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy