Osobná spoveď Zuzany: „V 35-ke som dala výpoveď a začala od nuly. Moja cesta viedla cez vyhorenie až na psychiatriu“

Zuzana Mračková je slovenská vizážistka a influencerka. Navonok pôsobí ako úspešná žena, ktorá ide za svojím snom. Realita za týmto obrazom však bola dlhé roky oveľa komplikovanejšia.

Úzkosti, pochybnosti, strata kontroly nad bežnými rozhodnutiami. Situácie, ktoré zvonka pôsobia banálne, sa pre ňu stali neprekonateľnou prekážkou. Práve vtedy si začala uvedomovať, že to, čo prežíva, už nie je len únava či stres, ale vážnejší problém.

Zmena kariéry v 35 rokoch

V rozhovore sa vracia k momentom, ktoré ju donútili prehodnotiť celý život – od odchodu z práce až po priznanie si problémov, o ktorých sa stále hovorí len veľmi opatrne. Pracovala ako letuška, neskôr v PR agentúre a aktuálne si plní sen a stala sa vizážistkou. Na sociálnych sieťach otvorene pomenúva aj témy, ktoré mnohí skrývajú: poruchy príjmu potravy, úzkosti či vzťah k alkoholu.

Dnes hovorí nielen o pádoch, ale aj o tom, čo jej pomohlo postaviť sa späť na nohy. Jej príbeh ukazuje, že aj radikálna zmena po tridsiatke má zmysel – a že hovoriť o vlastných problémoch môže byť prvým krokom k ich riešeniu.

• Ako sa u Zuzany prejavovali úzkosti a psychické problémy?
• Čo jej najviac pomáha zvládať úzkosť?
• Aký mýtus o zmene kariéry po tridsiatke musela prekonať?
• Prečo bolo pre ňu najťažšie priznať problém s alkoholom?
• Kde je jej hranica medzi otvorenosťou a ochranou súkromia?

Keď sa dnes pozrieš späť na obdobie vyhorenia – pamätáš si moment, kedy si si prvýkrát priznala, že „toto už nie som ja“?

Prichádzalo to veľmi postupne. Začala som mať strašné úzkosti a myslela som si, že mám srdcovú chybu, lebo som nemohla dýchať. Najsilnejším momentom však bola totálna neschopnosť urobiť banálne rozhodnutie.

Pamätám si, ako som večer chystala deťom tepláky do škôlky a zrazu som sa rozplakala, lebo som nedokázala vybrať, ktoré si majú obliecť. Vtedy som pochopila, že niečo nie je v poriadku. Musela som dať aj výpoveď z práce. 

Ako vyzeral tvoj úplne prvý deň po tom, čo si dala výpoveď – bol viac o úľave alebo o strachu?

Samotný akt výpovede bol pre mňa extrémne náročný, mala som doslova infarktové stavy. Ale keď som to urobila, prišla obrovská úľava. Vtedajšia šéfka v PR agentúre bola našťastie veľmi ústretová. Dohodli sme sa, že nekončím zo dňa na deň kvôli projektom, ale pracovala som len toľko, koľko som zvládala.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Z U Z A N A M R A Č K O V Á (@zuzkamrackova)

Zmeniť kariéru v 35-ke nie je na Slovensku úplne bežné – čo bol najväčší mýtus, ktorý si si o tom musela sama v hlave rozbiť?

Asi ten, že na to ešte mám. Že nie som príliš stará na to, aby som začala robiť to, čo ma skutočne baví. Na Slovensku prevláda pocit, že v 35-ke má byť žena už niekde „zabehnutá“. Ja som sa rozhodla ísť od nuly, akoby som sa vrátila do školy.

Zistila som, že nie som dobrý zamestnanec, neviem sa odovzdať cudzej firme. Ale keď pracujem sama na seba, dokážem ťahať aj 14 hodín denne a vôbec mi to nevadí. Musela som pustiť ten pocit, že musím byť niekde zamestnaná, aby to bola „skutočná“ práca.

Ako reagovalo tvoje okolie, keď si oznámila takú veľkú životnú zmenu?

Najprv som to tajila. Manžel bol prekvapený, pýtal sa, či to v tomto veku myslím vážne. Ostatní boli možno v šoku, ale ja som si žila v takej svojej bubline a úprimne mi bolo jedno, čo si kto myslí. Pre mňa bolo podstatné, že si plním sen z čias vysokej školy, ktorý mi vtedy rodičia nepodporili.

Pochybnosti typu, že to nezvládnem, mám doteraz. Neustále premýšľam, či to naozaj viem, či sú klientky spokojné úprimne, alebo mi len nechcú ublížiť. Stále o sebe pochybujem, je to proces.

AI mení stovky zamestnaní: „Strach je prirodzený, tieto profesie môže úplne nahradiť“ (ROZHOVOR)

Poruchy príjmu potravy, úzkosti a depresie. Čo z toho bolo pre teba najťažšie priznať nahlas?

Najťažšie bolo priznať problém s alkoholom. Strašne som sa za to hanbila – sama pred sebou, ale aj pred psychiatričkou. Dlho som jej klamala, že večer popíjam. Porucha príjmu potravy (PPP) je mojou súčasťou 30 rokov, s tým som sa naučila vyjsť von ľahšie. Odborníčka ma odporučila na psychiatriu do Pezinku, no nechcela som tam ísť. Na Slovensku pre dospelých s PPP nemáme špecializované zariadenie, preto som bola v Prahe. 

Máš pocit, že Slovensko je už pripravené počúvať takéto otvorené príbehy?

Mladšia generácia už áno. No myslím si, že mileniáli sú prvá generácia, ktorá sa snaží tieto témy detabuizovať a vychovávať deti inak. Stále sú tu však staršie ročníky, ktoré to prijímajú ťažko. Ale je to dôležité a som ochotná prijať aj prípadnú negativitu.

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívne príbehy