Patrik Lenghart: A čo je zlé na tom, že sme slniečkárske a liberálne decká? (KOMENTÁR)

Autor je publicista a vysokoškolský pedagóg.

A čo je zlé na tom, že sme slniečkárske a liberálne decká?

Už ani neviem zrátať, koľko ľudí sa za tento rok rozhodlo mi napísať, aby ma mohli uraziť.

Niekedy vulgárne a nechutne, často s dôrazom na pohlavné orgány a ich ochlpenie. Niekedy s dôrazom na to, odkiaľ pochádzam, aká je asi moja matka, keď porodila takéhoto „nie dobrého“ syna. Niekedy som sa dozvedel, že som zrejme postihnutý homosexuálny pedofil, a preto patrím na psychiatriu aj do väzenia. 

Niekedy mi zasa tvorcovia našej ľudovej slovesnosti chceli povedať len to, že som celkom určite neschopný učiteľ, celkom určite som neschopný lektor, celkom isto nič o ničom neviem a my, „liberálne slniečkárske decká“, zničíme Slovensko.

A ja tak premýšľam nad tým, čo kedy moja práca zničila.

Pár detí som naučil čítať, pár detí som naučil anglicky, zopár študentom som pomohol dostať sa k vytúženému titulu. 

Svojim malým žiakom i dospelým študentom dávam možnosť, aby so mnou nesúhlasili, aby sa ma vypytovali a aby si z mojich hodín nič nezobrali, ak si to vyberú. Pretože do práce nechodím na to, aby som im rozkazoval, ale na to, aby som im slúžil.

Je pre mňa obrovská česť, že mi každý deň desiatky žiakov a študentov venujú svoju pozornosť a čakajú na to, čo im môžem dať. Je obrovská česť, že si vážia práve mňa, a preto je pre mňa bytostne dôležité, aby som ich nesklamal, aby som ich neokradol, aby som im vždy vedel dať niečo dôležité, aj keby to mala byť len úcta.

A keďže som hnusné, liberálne a slniečkárske decko, robím veľa vecí len preto, že ich považujem za správne.

Možno preto som už medzi mojimi deťmi plnohodnotný Cigán, ako mi zvyknú hovoriť. Možno preto boli ich rodičia prekvapení, keď som im prišiel podať ruku a pýtal sa ich na to, aké sú ich deti a čo na ne zaberá. Možno preto, že ich chodím navštevovať do ich osady, kam sa väčšina gádžov bojí prísť, že sa tam dnes môžem cítiť ako medzi svojimi. Pretože som liberálne slniečkárske decko, ktoré vidí zmysel v takýchto maličkostiach.

A tak premýšľam nad tým, čoho sa tí všetci, ktorí mi píšu také „zamilované listy“, boja. Čo asi takéto liberálne slniečkárske decká ako ja môžu pokaziť?

Neviem, pretože nerozumiem rozmýšľaniu týchto ľudí. Ale som si celkom istý, že ani títo ľudia, títo praví národniari a praví Slováci, nás vôbec nepoznajú. Nič o nás nevedia.

A tak by som nás chcel trošku predstaviť, nás, slniečkárske liberálne decká.

V prvom rade sme riadni frajeri.

Teraz to vidím, keď sa pozerám na svojich kolegov, ktorí načas nechali svoje vynikajúce kariéry ako vedci, ako právnici, ako maliari, ako žurnalisti, ako tlmočníci… aby mohli prísť slúžiť deťom.

Nikto z nich neabsolvoval povinnú vojenskú službu, žiadne dva roky, ktoré by z nich spravili „pravých chlapov!“ a „silné ženy!“.

Miesto toho prijali výzvu ísť na dva roky k deťom a k mládeži, čeliť negramotnosti, rasizmu, drogám a diskriminácii priamo v teréne. Každý deň. Za minimálne finančné ocenenie.

Tieto liberálne, slniečkárske decká, o ktorých tu píšem, sú tí najväčší chlapi a tie najsilnejšie ženy na Slovensku. Sú zo železa a nervy majú z ocele. Nepotrebujú zdvíhať činky, pretože na chrbtoch nosia osudy desiatok detí. Nepotrebujú strieľať zo samopalov a hádzať granáty, pretože žijú v celkom inom hluku a pod celkom iným tlakom, ktorému sa žiadna vojenčina nikdy ani len nepriblíži.

A tak končím svoje dnešné zamyslenie: Nám sa chcete vysmievať, že sme slabí? Nám, slniečkárskym liberálnym deckám?

Keby ste videli moje drobné, päťdesiatkilové kolegyne, ktoré samy so vztýčenou hlavou prechádzajú rómskymi osadami a neboja sa nikoho a ničoho na svete, až vtedy by ste videli, čo je to naozajstná odvaha. Pretože naše dievčiny sa bez strachu a v pekných šatách vyberajú samy tam, kam stodvadsaťkiloví holohlaví chlapci musia chodiť v skupinkách, aby nepustili do gatí.

Vy sa nám vysmievate, že sme málo mužní?

Keby ste videli mojich kolegov, ako sú obkolesení desiatkami deciek, ktoré ich očividne milujú a čakajú na ich pozornosť, až vtedy by ste videli, ako vyzerá skutočný chlap.

Pretože to, že sme „slniečkárske liberálne deti“, nie je žiadna urážka. Je to úžasná česť.

A naozaj si želám, aby sme prestali z našich detí vychovávať hrdých národniarov, hrdých Slovákov a pravých chlapov.

Pokojne by sme z našich potomkov mohli vychovávať slniečkárske liberálne decká.

…keby sa nám to podarilo, možno by sme sa už nemuseli báť ísť na futbal.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Čítaj viac z kategórie: Názory a komentáre