Pavol Bul­ka: “Nie je han­ba pove­dať, že nie­čo nevie­te”

Martin Bohunický / 13. apríla 2016 / Rozhovory

Aké je to pra­co­vať v jed­nej z najús­peš­nej­ších slo­ven­ských firiem? Čo člo­vek potre­bu­je, aby sa mohol stať súčas­ťou Sygi­cu? Aká je atmo­sfé­ra bež­né­ho dňa v spo­loč­nos­ti, kto­rej pro­duk­ty využí­va celý svet? Aj o tých­to témach sme si poke­ca­li s Pav­lom Bul­kom, cha­la­nom, kto­rý to v Sygi­cu v prie­be­hu nie­koľ­kých rokov z juni­or deve­lo­pe­ra dotia­hol na ria­di­te­ľa R&D. Dnes má na odde­le­ní oko­lo 60 ľudí, no ako sám tvr­dí, v tíme sú si všet­ci rov­ní.

Pali, síce si vekom stá­le mla­dý, ale vo fir­me si už sta­rý har­cov­ník. Ako dlho si už v Sygi­cu?

Čosko­ro to bude už 5 rokov. Nie je to zas tak veľa, ale dosť na to, že som do Sygi­cu pri­šiel v pod­sta­te náho­dou.

Čo to zna­me­ná? Nepoz­nal si Sygic pred­tým? 

Sygic som síce poznal, ale počas štú­dia v Brne som prá­cu aktív­ne nehľa­dal. Večer pred štát­ni­ca­mi mi doš­lo, že štu­dent­ské časy sa kon­čia, a že by asi bolo dob­ré poslať si nie­kde CV. Tak som ho zave­sil na web a o dva dni sa mi ozva­la pani z per­so­nál­ky, vraj či nech­cem ísť pra­co­vať do Bra­ti­sla­vy. Ale ja som straš­ne chcel zostať v Brne. Tak som si pove­dal, že to vyskú­šam na mesiac — dva a potom sa vrá­tim do Brna.

S tým­to vnú­tor­ným nasta­ve­ním som pri­šiel na poho­vor a zrej­me prá­ve pre­to, že som pôso­bil uvoľ­ne­ne, ma vza­li. Ako ply­nu­li mesia­ce, uve­do­mil si, že to tu vôbec nie je také zlé ☺.

Vyze­rá to tak, že ti tu je cel­kom dob­re. Čím si to vysvet­ľu­ješ?

V prvom rade je tu super atmo­sfé­ra. Mno­hé fir­my, kto­ré sa usi­lu­jú o pria­teľ­skú pra­cov­nú atmo­sfé­ru, zave­dú vše­obec­né tyka­nie. Čas­to je to ale skôr stro­je­né a núte­né a vša­de cítiť, že si kaž­dý nie­čo doka­zu­je skrz svo­je posta­ve­nie. V Sygi­cu to tak nie je. Samoz­rej­me, neja­ká štruk­tú­ra musí byť, ale necí­tiť, že by tu bol nie­kto nie­čo viac. Spo­lu­pra­cu­je­me na kama­rát­skej báze a to je asi to, čo si na Sygi­cu naj­viac cením.

Snímka obrazovky 2016-04-12 o 22.02.46

Opíš nám teda, ako u Vás pre­bie­ha spo­lu­prá­ca v tíme? 

Keď nie­čo potre­bu­jem od chlap­cov, prí­dem a nor­mál­ne ich požia­dam. Ale neprí­dem za nimi s tým, že “cha­la­ni, toto sprav­te!” Je to skôr o dia­ló­gu. Vysvet­lím im, že “to a to potre­bu­je­me uro­biť, lebo…” a oni pocho­pia. Pokiaľ prá­ve v tej chví­li potre­bu­jú dokon­čiť nie­čo iné, dohod­ne­me sa na pri­ori­tách a dead­li­noch. Je tu uvoľ­ne­ná atmo­sfé­ra, čo ale nezna­me­ná, že sa tu nema­ká.

Sedí­te v open spa­ce. Mys­líš si, že je to výho­da ale­bo nevý­ho­da?

Je to prob­lém, ak člo­vek potre­bu­je ticho na sústre­de­nie, keď­že naprí­klad v čase obe­da je šum tro­cha väč­ší, ale toto vyrie­ši­me s pre­sťa­ho­va­ním do nových pries­to­rov. (pozn. red. Sygic sa čosko­ro bude sťa­ho­vať do nových pries­to­rov)

Má to ale aj svo­je výho­dy. Jed­nou z nich je, že keď sa rie­ši neja­ký prob­lém, hocik­to sa môže zapo­jiť do dis­ku­sie, aj keď nepra­cu­je na rov­na­kom pro­duk­te. Pris­pe­je svo­jím názo­rom a nad­hľa­dom a občas prá­ve tak­to vzni­ka­jú naj­lep­šie nápa­dy. Tak­že sme všet­ci neus­tá­le v kon­tak­te, okrem iné­ho aj vďa­ka kuchyn­ke a pla­y­ro­omu.

Tak­že tu stá­le máte taký star­tu­po­vý “drajv”?

Áno.

Čím si to vysvet­ľu­ješ?

Dôvo­dov je urči­te via­ce­ro, ale mini­mál­ne pre­to, že sa tu nikto neh­rá na pozí­cie.

Máte pev­ne sta­no­ve­ný pra­cov­ný čas?

Nie, máme fle­xi­bil­nú pra­cov­nú dobu. Kaž­dý tím má pri­bliž­ne sta­no­ve­ný čas, kedy by mal byť kaž­dý k dis­po­zí­cii pre kole­gov kvô­li nevy­hnut­nej synch­ro­ni­zá­cii. Prá­ca deve­lo­pe­ra si vyža­du­je kre­a­ti­vi­tu, kto­rá sa nie cel­kom dá nača­so­vať, tak­že pokiaľ zrov­na nie­kto nemá svoj deň, nemu­sí tu sedieť len pre­to, aby napl­nil neja­kú den­nú kvó­tu.

Čo sú pre teba naj­väč­šie bene­fi­ty, kto­ré máš vo svo­jej prá­ci? 

Pre mňa osob­ne je naj­väč­šou pri­da­nou hod­no­tou prá­ve už spo­mí­na­ná atmo­sfé­ra. Ani v začiat­koch, keď som bol ešte juni­or, som nemu­sel robiť stá­le to isté. V iných fir­mách sa pra­cu­je na pro­jek­te, naprí­klad sa „nabú­ši“ neja­ký web, dokon­čí sa a robí sa ďal­ší web. Pri­da­jú sa pou­ží­va­te­lia, admi­ni, uro­bia sa šab­ló­ny a ide sa odzno­va. Keď sa robí Andro­id apli­ká­cia, spra­ví sa základ, neja­ké menu a zbo­hom.

Ale v Sygi­cu je to kaž­dý deň o nie­čom úpl­ne inom. Raz sa rie­ši GPS a pohyb vozid­la, potom sen­zo­ry, kom­pas, pres­nos­ti, ale­bo počí­ta­nie tra­sy. Nikdy som nepri­šiel do prá­ce so slo­va­mi “zase toto?”.

Začal si doslo­va “from the bot­tom” ako juni­or deve­lo­per. Aký bol tvoj postup, ako to pre­bie­ha­lo?

Viem ako sa to sta­lo, ale neviem pre­čo (smiech). Asi môžem vďa­čiť svoj­mu ini­cia­tív­ne­mu prí­stu­pu. Aj keď som ako juni­or nie­čo nemu­sel robiť, ochot­ne som sa toho chy­til. Jed­no­du­cho ma bavia nové výzvy.

Neskôr som pre­šiel do Andro­ido­vé­ho tímu a keď­že na Slo­ven­sku nebol dosta­tok deve­lo­pe­rov, fir­ma sa roz­hod­la, že si svo­jich ľudí vyško­lí sama. A tam bol ove­ľa väč­ší pries­tor uká­zať sa aj na tých „nepo­pu­lár­nych“ veciach.

Naozaj to bolo také dob­ro­voľ­né?

Nebol to úmy­sel, mal som čas. Keď som nie­čo začal, vždy som to chcel dokon­čiť. A potom som len poze­ral, že už je večer, že sa mi už vlast­ne ani neo­pla­tí ísť domov (smiech).

Po čase mala apli­ká­cia vyjsť na trh. A bolo tre­ba nie­ko­ho, kto by to “draj­vo­val”. A na zákla­de toho všet­ké­ho nejak vyply­nu­lo, že som to začal robiť ja.

Potom pri­šiel šéf so slo­va­mi: “Potre­bu­jem si oddých­nuť, som tu už 12 rokov a mám neja­ké ces­to­va­teľ­ské plá­ny”. Tak hovo­rím že: “Okej, na koho sa môže­me tešiť?“

A on pove­dal: “Ostat­ní sa môžu, ale ty sa nemô­žeš”. A tak som sa stal ria­di­te­ľom R&D.

Snímka obrazovky 2016-04-12 o 22.04.01 copy

Prej­di­me k tvo­jim povin­nos­tiam šéfa. Urči­te sa podie­ľaš aj na výbe­re nových kole­gov, aké sú pre teba dôle­ži­té cha­rak­te­ro­vé črty? Čo by mal nový zamest­na­nec mať? Samoz­rej­me okrem odbor­ných zna­los­tí…

Cením si hlav­ne taký ten „nor­mál­ny“ prí­stup na poho­vo­re. Nie­kto prí­de, tvá­ri sa ako maj­ster sve­ta, ale v sku­toč­nos­ti nič nevie. Ja mám z takých ľudí pocit, ako keby bola han­ba pove­dať, že neviem. Keď člo­vek povie “neviem” ale­bo “počkaj­te, poroz­mýš­ľam”, tak to na neho vrhá úpl­ne iné svet­lo, ako keď sa chví­ľu tvá­ri múd­ro a potom povie hlú­posť. Už na tom vid­no vzor­ce sprá­va­nia, ako by daný člo­vek rea­go­val v reál­nych situ­áciách.

Máš rad­šej ambi­ci­óz­nej­šie, ale­bo sub­mi­sív­nej­šie typy?

Pod­ľa mňa kaž­dá fir­ma potre­bu­je aj takých, aj takých. Musíš mať tých ambi­ci­óz­nej­ších, kto­rí fir­mu ťaha­jú dopre­du a tiež takých, kto­rí pove­dia že daj­te mi toto, ja to uro­bím.

Koľ­ko je na tvo­jom odde­le­ní ľudí?

Oko­lo 60.

Ako to zvlá­daš per­so­nál­ne? Pred­sa len, 60 je dosť. Okej, ste tu všet­ci kama­rá­ti, ale čo keď nie­kto nie­čo nespl­ní? 

Jed­na vec je byť pria­te­lia, ale dru­há vec je dodr­žia­vať to, na čom sme sa dohod­li. Tre­ba to odde­liť. Môže­me spo­lu cho­diť na pivo, ale člo­vek musí mať seba­ref­le­xiu. A keď nie­čo nestih­ne ale­bo nez­vlád­ne a sú za tým objek­tív­ne prí­či­ny, dá sa to pocho­piť. Ak to však nestih­ne zo sub­jek­tív­nych prí­čin, tak to tomu člo­ve­ku tre­ba pove­dať, a naj­lep­šie naro­vi­nu.

Keď prí­dem za nie­kým a spý­tam sa, pre­čo nie­čo nespra­vil a on začne s výho­vor­ka­mi, tak vlast­ne len jeden dru­hé­ho “pre­ka­bá­ti­me”; nevie­me si pomôcť ani sa navzá­jom posu­núť vpred.

Aké bolo naj­ťaž­šie roz­hod­nu­tie, čo si tu musel robiť?

Také asi ešte nepriš­lo a dúfam, že ani neprí­de.

Vo voľ­nom čase vraj rád kodíš. Máš vôbec neja­ký voľ­ný čas? A čo v ňom robíš?

Mám. Teraz robím tak pomi­mo nie­čo do navi­gá­cie. Mám stá­le v hla­ve neja­ké nápa­dy. Chcem sa ešte pohrať s wea­rab­les, kto­ré otvá­ra­jú nové mož­nos­ti nie­len v kon­tex­te navi­gá­cie. Keď je čas, tak je vždy čo kódiť.

Skôr som si mys­lel, že povieš nie­čo ako „cho­dím rád s man­žel­kou do lesa“. :)

Cho­dím aj do lesa (smiech). Ale teraz nie je toľ­ko času, sta­via­me dom. Keď bude dokon­če­ný urči­te si náj­dem čas aj na pre­chádz­ku v lese ale­bo dob­rú kni­hu.

Pridať komentár (0)