Peter sa po rokoch v NASA a na Harvarde vrátil domov. Hovorí o tlaku v americkej vede aj slabinách Slovenska

Nie každý, kto sa presadí vo svetovej vede, sa rozhodne vrátiť späť domov. O to zaujímavejšie je, keď sa tak stane po rokoch práce v prostredí, ktoré patrí k absolútnej špičke.

RNDr. Peter Vereš, PhD., pôsobil takmer desať rokov v Centre malých planét pri Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics. Pracoval na výpočtoch dráh asteroidov aj projektoch prepojených s NASA. Po pätnástich rokoch v USA sa však rozhodol vrátiť na Slovensko.

V rozhovore vysvetľuje, čo stálo za týmto rozhodnutím, ako dnes funguje americká veda zvnútra a prečo sa podľa neho nedá hovoriť len o talente, ale najmä o prostredí, ktoré formuje vedcov. Otvorene hovorí aj o tlakoch v americkom akademickom prostredí, o slabinách slovenského systému a o tom, čo by sa dalo zmeniť bez miliardových investícií.

• Prečo sa úspešný vedec rozhodne odísť zo špičkového pracoviska?
• Čo všetko stojí za návratom zo zahraničia domov?
• Ako vyzerá zákulisie práce v americkej vede?
• Čo sa v akademickom prostredí mení a prečo to cítiť?
• V čom sa Slovensko a USA reálne líšia?
• Prečo na úspech vo vede nestačí len samotný talent?
• Ako funguje svet, ktorý sleduje hrozby z vesmíru?
• Kto rozhoduje v krízových situáciách?
• Čo brzdí slovenskú vedu viac ako peniaze?
• Má návrat zo zahraničia vôbec zmysel?

Po pätnástich rokoch v USA ste sa vrátili na Slovensko. Ktorý moment rozhodol? Bol to osobný život, únava z Ameriky alebo konkrétna udalosť, ktorá vám ukázala, že je čas?

Okolností bolo viac. Dlhší čas som cítil, že sa v kariére na danom pracovisku už nemám kam výraznejšie posunúť, pôsobil som tam takmer desať rokov. Návrat na Slovensko som mal v hlave vždy ako jednu z možností. Niekoľkokrát som si vyskúšal pracovať na diaľku zo Slovenska a veľmi mi to vyhovovalo. Politická situácia v USA, ktorá sa priamo dotýkala aj môjho pracoviska, rozhodnutie urýchlila.

V rozhovoroch zaznieva, že vás ovplyvnili aj kroky Trumpovej administratívy a že v krajine cítiť strach. Keď poviete „strach“, čo tým myslíte úplne konkrétne – v práci, na univerzitách, medzi vedcami?

Administratíva bezdôvodne útočí na niekoľko vybraných špičkových univerzít vrátane môjho Harvardu. Verejne sa vyhráža, že im odoberie federálne financovanie, dokonca aj granty, ktoré už boli riadne vysúťažené a pridelené.

Zároveň obmedzuje víza zahraničným študentom a vedcom, súčasným aj budúcim. Zásahy sa dotkli aj federálnych inštitúcií. Patril som pod Smithsonian. Zrušila sa práca na diaľku, hybridný režim, prepúšťali sa ľudia.

Objavil sa aj návrh znížiť rozpočet NASA na polovicu, čo by bolo pre agentúru likvidačné. Kongres to síce zastavil, no samotný fakt, že sa o tom vážne uvažovalo, veľa vypovedá. Strach je citeľný. Ľudia sa obávajú otvorene protestovať, aby neprišli o prácu alebo neboli označení za extrémistov.

Z Michaloviec až do San Diega: Michaela v USA vyvíja nanotechnológie v boji proti rakovine

Cudzinci majú obavy z deportácie či dlhého zadržania bez jasného právneho procesu. Žiadatelia o víza alebo ESTA musia poskytovať prístup k svojim sociálnym sieťam, na hraniciach môžu byť vyzvaní na sprístupnenie mobilného telefónu.

Takéto zásahy do akademického a verejného priestoru boli ešte donedávna nepredstaviteľné. Inštitúcie, ktoré fungovali stabilne a profesionálne, sa dostali pod politický tlak. Výsledkom je neistota, chaos a oslabovanie dôvery. Bežný Američan sa lepšie nemá a je otázne, aký to bude mať vplyv aj na turizmus či medzinárodné podujatia, keďže USA sú krajinou krásnych národných parkov, veľkých miest a čoskoro aj hostiteľom majstrovstiev sveta vo futbale.

Ak máte obavy z vývoja v USA, neobávate sa vývoja na Slovensku? Ak áno, tak čoho konkrétne?

Na Slovensku nemáme masové streľby na školách, uliciach alebo situácie, že vás počas kontroly auta zastrelí policajt či federálny agent. Vnímam, že Slovensko má veľké problémy s korupciou, kolabujúcimi inštitúciami a štátom či otvorenou vojnou v susednom štáte.

Slovensko je v reálnom riziku krachu kvôli katastrofálnemu stavu verejných financií a riadeniu štátu, vysokým daniam, no zároveň vysokým výdavkom. Keby aspoň tie financie išli na niečo užitočné alebo sa investovali do budúcnosti, ľudí, najmä mladých a rodín.

Samozrejme, aj o vývoj Slovenska mám obavy, ale stále je to moja rodná krajina s krásnou prírodou, históriou, šikovnými a inteligentnými ľuďmi. Stále patrí medzi tie vyspelejšie krajiny sveta, kde nám z vodovodu tečie pitná voda, máme doma teplo, internet a elektrickú energiu, moderné autá a plné obchody tovarov a služieb.

Toto všetko nie je samozrejmosť pre väčšiu časť sveta. Bolo by mi veľmi ľúto, keby Slovensko padalo nadol a nie sa posúvalo dopredu.

Povedali ste, že v niektorých základných veciach sa má priemerný Slovák lepšie. Ktoré tri by ste vypichli, keby ste to mali pomenovať vecne, len ako porovnanie systémov?

Sociálny a zdravotný systém, silný zákonník práce, možno až príliš, dostupnosť vzdelania a bezpečnosť. V USA je zdravotníctvo najdrahšie na svete a desiatky miliónov ľudí k nemu nemajú prístup. Ale keď je človek bohatý, má tú najlepšiu starostlivosť na svete. Na dôchodok si však každý musí sporiť sám, zo štátneho dôchodku sa prežiť nedá. Je smutné vidieť ledva stojaceho 80-ročného starčeka za pokladňou, pretože musí pracovať. V práci môžu zamestnanca vyhodiť zo dňa na deň a vo väčšine prípadov nemá nárok na podporu v nezamestnanosti a okamžite stratí zdravotné poistenie.

Keď hovoríme o vede, ľudia si často myslia, že rozhoduje len talent. Vy však hovoríte aj o prostredí. Čo je jedna vec, ktorú americké vedecké pracoviská robia systematicky lepšie než my a dala by sa preniesť aj bez miliardových rozpočtov?

USA vždy prilákali najlepších odborníkov a vedcov, vedia ich dobre zaplatiť a granty sú financované zo štátnych aj súkromných zdrojov. Konkurencia je obrovská, rovnako aj tlak na výsledky. Viac ako o talente je to podľa mňa o tvrdej práci, ale aj o šťastí.

Bez financií, podpory inštitúcií a silného prostredia to nepôjde nikam. Ja som mal šťastie na skvelé miesta, kde som žil a pracoval. Astronomický inštitút na Havaji je jeden z najlepších na svete a život na Havaji je snom pre mnohých. Caltech v Pasadene je jedna z najlepších univerzít na svete, a kto by nechcel pracovať v NASA. A desať rokov na Harvarde tiež nie je na zahodenie. Je inšpirujúce, keď sú všetci kolegovia skvelí, inteligentní, vedia inšpirovať a veľa naučiť.

zdroj: archív Peter Vereš

Pracovali ste na Pan-STARRS a potom v prostredí NASA/JPL a Harvard-Smithsonian. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň a čo z toho by laikov najviac prekvapilo?

Môj bežný pracovný deň dnes vyzerá menej romanticky, ako by si mnohí predstavovali. Už dávno to nie je o nočných pozorovaniach na observatóriu. Väčšinu času trávim programovaním, analýzou veľkých dát, výpočtami dráh asteroidov, písaním vedeckých článkov a grantov či komunikáciou s kolegami: e-maily, mítingy, konferencie, hodnotenia projektov. Laikov často prekvapí, že moderná astronómia je dnes predovšetkým o dátach, algoritmoch a čoraz viac aj o využívaní umelej inteligencie.

Rád však spomínam na začiatky. Ako mladý doktorand som na observatóriu Univerzity Komenského v Malých Karpatoch pri Modre trávil noci pozorovaním oblohy, meral pozičné údaje asteroidov a posielal ich do centra, v ktorom som o desať rokov neskôr sám pracoval v USA.

Otváral a zatváral som mohutnú kupolu ďalekohľadu, po tme schádzal po schodoch do meteorickej búdky vymeniť fotografické platne či čistiť falošné detekcie v systéme AMOS. V tichu noci ma občas vyrušil lomoz spod skál. Verím, že to bola len vysoká zver.

Akú škodu môže napáchať rizikový asteroid, respektíve aké prípady z minulosti by ste mohli pre ilustráciu spomenúť?

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy