Petra a Matej za 35 dní precestovali 48 štátov USA a minuli 7 500 eur: „Komfort nás oberá o slobodu“

Keď sa Petra Paukovičová a Matej Lacena posadili nad mapu Spojených štátov, ešte netušili, že čoskoro vstúpia do Slovenskej knihy rekordov. Počas 35 dní precestovali 48 štátov USA, pešo prešli cez Dúhový most do Kanady a svoju púť zakončili v Londýne. Na prvý pohľad cestovateľský rekord, v skutočnosti však niečo oveľa osobnejšie – výprava za zmenou myslenia.

Spali najmä v aute, v hoteli boli len trikrát. Jedlo si varili sami, často v daždi a bez signálu. V horúčavách nad 47 stupňov Celzia zažívali nielen dobrodružstvo, ale aj extrémy, ktoré preverili ich fyzickú aj psychickú odolnosť. Nešlo im o komfort, ale o návrat k jednoduchosti. „Chceli sme si dokázať a možno aj iným ukázať, že to, čo v každodennom živote považujeme za samozrejmosť, vôbec nepotrebujeme,“ hovoria.

V tomto rozhovore prezrádzajú, čo ich k ceste motivovalo, ako zvládli nebezpečné situácie bez záchranného plánu, koľko ich výprava stála a prečo by niečo podobné odporučili aj „obyčajným ľuďom“ bez známostí, sponzorov a veľkých peňazí.

• Čo človeka prinúti opustiť svoj komfort a odísť do neznáma?
• Dá sa precestovať Amerika bez veľkého rozpočtu?
• Ako chutí život mimo siete a pohodlia?
• Môže byť strach kompasom?
• Ako sa dá prežiť, keď plán zlyhá a ostane len intuícia?
• Čo všetko sa dá zmeniť jednou cestou po USA?

Precestovať 48 štátov USA za 35 dní je výkon, na ktorý si väčšina ľudí netrúfne ani pomyslieť. Kedy sa z nápadu „čo keby“ stala skutočná výprava s mapou, rozpočtom a cieľom?

Každý z nás mal vždy túžbu precestovať USA, ba dokonca celý svet, ale ani jeden z nás si na to nikdy netrúfol. Takže nápad bol len iskrou – takou, akú má každý z nás, keď si povie „možno raz“. Rozdiel bol v tom, že sme tú iskru nenechali vyhasnúť. A tak sme si povedali: TERAZ alebo NIKDY? V tej chvíli sa sen začal meniť na mapu, rozpočet a ciele.

Slovenská kniha rekordov váš výkon oficiálne uznala, no čo bol pre vás ten skutočný dôvod, prečo ste sa na to dali?

Nešlo nám o rekord. Vlastne, ani nám to nenapadlo. To, čo sme hľadali, bolo viac než kilometre a čísla, chceli sme dokázať sami sebe, že odvaha sa nerodí v pohodlí. Každý z nás má túžbu po slobode a zmysluplnom prežití dní. Toto bola naša cesta, ako si pripomenúť, že život je dar, ktorý nemá byť odkladaný a že extrémne zážitky mimo komfortu môžu byť krásnym dúškom odvahy.

Amerika bez filtrov – 48 štátov, 35 dní a jeden playlist

GALÉRIA+ 11

V akej fáze príprav prišlo to vnútorné „ideme do toho“ – bez sponzorov, médií a záchranných plánov? A čo bola vaša najväčšia obava pred štartom?

Prišlo to vo chvíli, keď sme si uvedomili, že ideálny čas nikdy nepríde. Žiadni sponzori, žiadna istota, len my dvaja, o niečo starší a so zdravotnými problémami na krku, a jedno jediné rozhodnutie. Najväčšou obavou nebola únava, ale bezpečnosť – tornáda, prírodné katastrofy, výstrahy, a, samozrejme, ľudia. Predsa len, sme cudzinci a nie každý ich má rád…

Koľko vás vyšla vaša cesta v reálnych číslach? A teda palivo, prenájom auta, vstupy, jedlo a základná výbava. A aký rozpočet by ste odporučili niekomu, kto chce niečo podobné absolvovať bez luxusu, ale ani nie na hrane prežitia?

Cesta nás vyšla približne na 8 000 dolárov (v prepočte okolo 7 500 eur). Dá sa to zvládnuť oveľa skromnejšie a lacnejšie, za úplne inú sumu. Nakoniec vždy záleží na tom, ako si človek nastaví vlastné predstavy o komforte, ten je totiž často len v hlave.

Ak by sme mali odporučiť nejaký realistický rozpočet pre dvoch, rátali by sme aspoň so sumou 4 000 dolárov (približne 3 750 eur). Tá by mala pokryť letenky, prenájom auta, benzín, základné potraviny a vybavenie na spanie v aute, teda všetko, čo stačí na dôstojné, no jednoduché prežitie.

Nám to napokon vyšlo nad rámec pôvodného plánu, pretože sme si chceli užiť rôzne zážitky, trochu adrenalínu, miestne jedlá aj aktivity, ktoré sa len tak nezabúdajú.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa highwaycoconuts 🥥 (@highwaycoconuts)

Spávali ste najmä v aute, varili si sami, len trikrát za celý mesiac ste boli v hoteli. Ako vás tento režim ovplyvnil po psychickej aj fyzickej stránke? Čo sa človek naučí o sebe, keď je tak dlho mimo komfortu?

Ako sme spomenuli už v popise rekordu, chceli sme si dokázať – a možno aj iným ukázať –, že to, čo v každodennom živote považujeme za samozrejmosť, vôbec nepotrebujeme. Za komfort totiž často platíme zbytočne – peniazmi, časom, aj vlastnou slobodou.

Boli situácie, keď sme nemali v okolí žiadny obchod s jedlom. A keďže vonku neskutočne lialo, nemali sme si kde navariť. Tak sme si zvyšné navarené jedlo delili na malé porcie počas niekoľkých hodín.

Bola to škola trpezlivosti. Keď sme sa vrátili, nevedeli sme opísať, či to bol krok vpred alebo vzad, ale jedno vieme s istotou. Táto výprava bola návratom k jednoduchosti. A zároveň aj k neskutočne dlhým a nezabudnuteľným príbehom.

Spomínali ste extrémne počasie, výpadky signálu, stratenie sa v lese aj varovania pred tornádami. Ktorý moment bol najnáročnejší a čo rozhodlo o tom, že ste ho zvládli?

Strach mal každý z nás iný, bol veľmi individuálny. Najnáročnejšie boli naozaj tie chvíle, keď sa spustili varovania pred tornádami a my sme boli práve na ceste. Je niečo iné vidieť to v televízii a niečo iné byť v tom a nevedieť, aká je šanca na prežitie.

Rovnako náročné boli noci bez signálu, chvíle, keď sme blúdili, alebo extrémne horúčavy nad 47 stupňov. Ale vždy zvíťazilo jedno, že sme na to neboli sami. Že vždy tam bol niekto, kto ťa podrží. A to je výhra, ktorú si nevezme ani tornádo.

Ako ste si medzi sebou delili úlohy? Kto mal pod palcom logistiku, kto šoféroval, kto riešil techniku a kto ťahal náladu, keď energie ubúdalo?

Bola to tímová práca, ale keď išlo o techniku, tú mal jednoznačne pod palcom Matej. „Šéf logistiky“ bol vždy ten, kto sedel práve na mieste spolujazdca a mal v rukách mapu. Navigácia bola dôležitá, keďže sme často fungovali mimo signálu.

No a náladu ťahal ten, kto mal po ruke čokoládu (to som bola väčšinou ja). Smiech a dobrá nálada boli kľúčové. Bez nich by sme toľké kilometre nikdy nezvládli.

Dominik vybudoval z nápadu na Erasme ukážkový startup: Máme globálne ambície, slovenský trh je len odrazový mostík

Čo vám počas cesty najviac chýbalo, nie materiálne, ale psychicky? A čo vám naopak vôbec nechýbalo, hoci v každodennom živote to považujeme za samozrejmosť?

Najviac nám chýbal kontakt s blízkymi a možnosť objať rodinu, byť s priateľmi, jednoducho cítiť ich prítomnosť. Naopak, vôbec nám nechýbali sociálne siete. A práve to bolo fascinujúce – uvedomiť si, koľko „nevyhnutností“ je v skutočnosti zbytočných. A zároveň, ako veľmi zrazu potrebujeme tých, na ktorých v bežnom živote nemáme čas.

Hovoríte o návrate k jednoduchosti a o tom, že ste sa oslobodili od vecí, ktoré v bežnom živote považujeme za nevyhnutné. Čo konkrétne dnes robíte inak než pred touto cestou?

Po návrate sme si začali oveľa viac vážiť obyčajné veci, napríklad pohár vody, čistý uterák, to, že si môžeme ľahnúť do čistej postele mimo hluku a špiny, chvíľku ticha. Prestali sme sa tak veľmi hnať za materiálnym a oveľa častejšie si kladieme jednoduchú otázku: oberá ma to o čas?

Ak by ste mali pomenovať najväčšie riziko tejto výpravy, či už finančné, bezpečnostné alebo vzťahové, čo by to bolo?

Tých rizík bolo viac, ale najväčšie bolo, že by sme napokon ani nevycestovali. Predstava, že by sme si to nechali ujsť len preto, že sme sa báli, nás desila.

Z bezpečnostného hľadiska to boli rôzne situácie, ktoré nás prekvapili. Natrafili sme napríklad na gangy, kde mali ľudia zbraň za opaskom. Občas nás prenasledoval pocit neistoty: zvládneme to? Vrátime sa vôbec domov?

Čo by ste odkázali niekomu, kto má pocit, že uviazol v rutine a neverí, že „obyčajný človek“ zo Slovenska môže zažiť niečo výnimočné bez známostí a veľkých peňazí?

Nebojte sa. Naozaj. Nie je pravda, že obyčajný človek nemôže zažiť výnimočné veci. My sme obyčajní – nemáme známosti, nechceli sme pomoc, nemali sme milióny. Rozhodli sme sa. A to je ten rozdiel.

Stačí urobiť prvý krok. Nemusí to byť Amerika. Môže to byť víkend v horách, stan na záhrade, čokoľvek, čo ťa posunie z miesta a mimo tvoj komfort.

Cestu ste dokumentovali na YouTube. Vidíte v tom dnes niečo viac než len záznam? Máte víziu prednášok, e-booku, komunity alebo dokonca ďalších expedícií?

YouTube pre nás nie je len archív, ale pozvánka. Chceme, aby ľudia videli, že to ide, že to dokáže aj niekto „obyčajný“. Vidíme v tom začiatok niečoho väčšieho, možno komunity, možno prednášok, možno e-booku, možno ďalších expedícií.

Ale hlavne príbehov, ktoré inšpirujú konať. Dokonca plánujeme menší dokument, aby sa zážitky mohli posunúť ďalej.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa highwaycoconuts 🥥 (@highwaycoconuts)

Kam sa chystáte najbližšie, prečo práve tam a s akým zámerom?

Naša ďalšia cesta? Ak bude všetko v poriadku, v roku 2026 plánujeme podrobnejšie preskúmať juhozápadnú časť USA, ktorá nás nesmierne fascinovala.

Chceme pokračovať na Havaj a Aljašku a tým skompletizovať mozaiku všetkých 50 štátov Spojených štátov. Dôležité je, aby cesta mala zmysel, pre nás aj pre tých, ktorých tým môžeme povzbudiť.

Veríme, že človek sa najčastejšie chystá tam, kde ešte niečo potrebuje dokončiť. A naším zámerom je naplniť každú cestu nielen miestami, ale aj významom tak, aby si sa vrátil iný, ako si odchádzal.

Čítaj viac z kategórie: Cestovanie