Petrov život v opustenej budove sledujú tisíce Slovákov: „Život na ulici ma formuje k lepšiemu, nechcem to meniť“

Squatting, teda obsadenie opustenej budovy bez súhlasu jej majiteľa – či už z dôvodu núdze, protestu, alebo osobného rozhodnutia –, sa často spája s bezdomovectvom alebo aktivistickými komunitami. V skutočnosti však môže mať aj osobný a hlboko introspektívny rozmer.

Študent vysokej školy Peter Hlad sa rozhodol dobrovoľne opustiť komfort domova a presťahovať sa do opustenej budovy. Squatting preňho nie je akt zúfalstva, ale cesta k slobode, k odpojeniu od minulosti a osobnému rastu – v prostredí, kde nie je isté ani teplo, ani bezpečie. 

Ako squatting upravuje slovenská legislatíva a v akých prípadoch sa môže považovať za trestný čin?

Život v squatte: Peter sa rozhodol pre nekomfort, aby sa oslobodil od minulosti 

Peter Hlad momentálne squattuje v Poľsku. Nie je to však akt zúfalstva ani nedostatku možností. Rozhodol sa opustiť komfortný život a dobrovoľne vstúpiť do nekomfortu – v snahe zbaviť sa pripútanosti k minulosti. 

„Bola to moja voľba, nie nevyhnutnosť,“ hovorí pre Startitup Peter. „Doma na Slovensku mám stabilné bývanie, rodinu, ktorá ma skutočne rešpektuje a aj to, čo robím,“ dodáva. Jeho dôvody na život mimo bežných štandardov boli predovšetkým osobné.

„Potreboval som sa dostať do úplného nekomfortu, pretože som stále myslel na svoju bývalú partnerku a bol som na ňu nadmerne naviazaný,“ vysvetľuje. 

Z pohodlia, ktoré poskytuje pravidelný prísun potravy či strecha nad hlavou, sa podľa neho ľahko upadá do nekonečného premýšľania. „Keď sa dostaneš do nekomfortu, až do takého, ktorý ťa núti rozmýšľať nad tým, čo budeš jesť, kde budeš spať, vtedy riešiš život a nič iné,“ dodáva. 

Squatting nie je problém, ale riešenie 

K squattingu sa Peter stavia pragmaticky, nevidí ho ako problém, ale ako možnú odpoveď na prázdne a nevyužívané priestory v mestách. „Z môjho pohľadu squatting nie je problém, ale riešenie,“ tvrdí. Zároveň zdôrazňuje, že sa nepovažuje za súčasť komunity squatterov.

„Mám s tým iba trojmesačnú skúsenosť. Vôbec sa nepovažujem za človeka, ktorý by žil v reálnom squatte, kde žije komunita ľudí,“ hovorí. 

Opisuje, že reakcie ľudí na squatting môžu byť veľmi odlišné. „Stretávam sa s rôznorodými názormi,“ priznáva. Niektorí ľudia situáciu chápu a pristupujú k nej s empatiou, najmä ak vidia, že squatter sa správa zodpovedne. 

Ako príklad uvádza vlastnú skúsenosť so susedmi z ulice, kde momentálne žije: „Ponúkli mi pomoc, či chcem vodu alebo jedlo, lebo videli, že miestnosť mám pekne zariadenú a že ju upratujem.“ Podľa neho hrá veľkú rolu aj to, ako sa človek správa k svojmu okoliu. 

„Videli, že nie som niekto, kto tam robí párty,“ dodáva. Aj keď ho občas navštívili priatelia, snažil sa vždy udržiavať poriadok, rešpekt a ticho. „Dbal som na čistotu a rešpekt voči susedom,“ dodáva. Vďaka tomu si u nich získal rešpekt a podporu. 

Človek bez domova? Možno na pohľad 

„Niekto ma považuje za človeka bez domova, ktorý nemá rodinu. Chápem to, pretože na prvý pohľad tak určite pôsobím,“ vysvetľuje Peter. Napriek tomu dodáva, že reakcie sú prevažne pozitívne.

„Zatiaľ sa stretávam viac-menej len s pochopením. Keď sa aj stretnem s nepochopením, tak je rešpektujúce. Človek ma nechápe, ale rešpektuje to, pretože v konečnom dôsledku nikomu neubližujem,“ dodáva. 

Každodenné výzvy a stratégie prežitia 

Život v squatte prináša podľa jeho slov množstvo praktických výziev – od hygieny cez nabíjanie elektroniky až po počasie. „Najväčšími výzvami sú hygiena a elektrina,“ hovorí. Nabíjať telefón chodí do miestneho nákupného centra alebo do McDonald’s. Tam využíva jednoduchý trik: „Keď si zoberieš nejaký prázdny pohár z koša, položíš si ho vedľa seba a tváriš sa, že tam máš kávu, tak ťa odtiaľ nikto nevyhodí.“ 

Veľkým problémom je pre neho aj chlad a počasie. Budova, kde momentálne býva, má poškodenú statiku. „Niektoré steny vyzerajú, že sa čoskoro prepadnú,“ opisuje Peter. Vníma to ako reálne riziko úrazu pri nečakaných situáciách. 

Zároveň dodáva, že chlad je pre ľudí bez domova nebezpečný najmä v spojení s alkoholom. „Ja nepijem, ale myslím si, že pre ľudí, ktorí žijú na ulici, je to hlavný problém. Keď sa opiješ, zaspíš a zamrzneš,“ hovorí.  

Naopak, jedla sa nebojí – má naň peniaze a podľa neho je spoločnosť v tomto smere ochotná pomôcť. „Spoločnosť ťa jednoducho podrží,“ tvrdí. Ako najdôležitejšie však vníma nastavenie mysle: „Nebáť sa. Strach nás brzdí a je dobré ho prekonávať.“

Voda podľa neho patrí medzi tie menšie prekážky: „To sú len drobnosti, ktoré ti znepríjemňujú život. Vodu vždy získaš, len to chvíľu trvá,“ vysvetľuje. 

Peter dnes hovorí, že život v nekomforte ho mení k lepšiemu. „Život na ulici ma formuje na lepšieho človeka a cítim na sebe, že som takto šťastný. A momentálne to nechcem meniť,“ uzatvára.

Squatting je podľa zákona na Slovensku považovaný za protiprávnu činnosť

Právnik JUDr. Robert Goral vysvetľuje, že podľa zákona je squatting na Slovensku považovaný za protiprávnu činnosť: „Ide o protiprávnu činnosť z hľadiska trestného práva, kedy dochádza k neoprávnenému vstupu na pozemok a do stavby iného. Toto konanie napĺňa znaky trestného činu porušovania domovej slobody.“ 

Podľa právneho výkladu môže toto konanie zároveň napĺňať aj znaky poškodzovania cudzej veci.

„Neexistuje vyviňujúci sa dôvod, napríklad núdza,“ vysvetľuje právnik s tým, že výnimkou by mohla byť len živelná pohroma, pri ktorej by človek dočasne využil cudzie priestory ako útočisko. „Pri squattingu je účel vstupu iný. V prípade spôsobenej škody ide o všeobecnú zodpovednosť za škodu toho, kto ju spôsobil,“ uzatvára.

Opustený neznamená nikoho – aj prázdna nehnuteľnosť má svojho majiteľa, hovorí advokát

Na Slovensku neexistuje právny základ, ktorý by umožňoval obsadenie opustenej veci len preto, že sa javí ako „nikoho“. Ako vysvetľuje pre Startitup advokát JUDr. Vojtech Milošovič: „Náš právny poriadok nepozná inštitút tzv. res nullius (teda veci, ktorá nepatrí nikomu), a preto je vždy potrebné pamätať na to, že v rámci takéhoto konania tzv. squatter užíva a obýva cudziu vec (teda vec, ktorá niekomu patrí, aj keď ide o neznámeho vlastníka).“ 

To platí najmä pri nehnuteľnostiach, ktorých vlastníctvo je zaznamenané v katastri. „Uvedené platí obzvlášť pri nehnuteľnostiach, vlastníctvo ku ktorým je evidované vo verejnej dostupnom katastri nehnuteľností,“ dodáva Milošovič. 

Zároveň upozorňuje, že každý prevod vlastníctva musí byť zapísaný, čo umožňuje jasne určiť vlastníka aj v prípade dlhodobo neobývaných budov. „Prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je navyše viazaný aj na zápis v katastri, a preto je takmer vždy známe, koho vec squatter užíva,“ vysvetľuje. 

Ak teda niekto užíva nehnuteľnosť bez vedomia a súhlasu jej vlastníka, podľa zákona porušuje jeho práva. „V prípade užívania cudzej veci bez súhlasu jej vlastníka tak squatter zasahuje do práv vlastníka veci, a teda koná protiprávne,“ upozorňuje právnik s tým, že v každom konkrétnom prípade môže byť vec posúdená inak.

Ani dlhodobý nezáujem vlastníka nedáva squatterom legálne právo na bývanie

Squatting je z právneho hľadiska problémový bez ohľadu na motiváciu. Aj keď niekto obsadí opustenú budovu z núdze, právna kvalifikácia sa tým nemení. „Bez ohľadu na dôvod squattingu pôjde v prípade užívania cudzej veci bez súhlasu jej vlastníka v rámci squattingu vždy o protiprávne konanie,“ vysvetľuje advokát Vojtech Milošovič. Dodáva však, že takáto situácia môže mať viacero rozmerov.

Aj keď squatter nemá na vec zákonný nárok, samotným faktom, že ju užíva, sa stáva jej držiteľom – hoci neoprávneným. „Napríklad aj protiprávnym konaním môžu vzniknúť squatterovi určité práva, pretože jeho faktickým užívaním cudzej veci vzniká držba tejto veci, hoci neoprávnená,“ objasňuje.

Zároveň však platí, že takýto držiteľ má povinnosť vrátiť vec jej vlastníkovi a nevzniká mu tým žiadny nárok na vlastníctvo – ani po čase. „Vlastníctvo sa neoprávnenou držbou (bez ohľadu na jej dĺžku) nadobudnúť nedá (ani iný užívací titul, napríklad nájom),“ dodáva.

Zaujímavosťou je, že aj neoprávnený držiteľ má napríklad nárok na úhradu nákladov na údržbu a prevádzku cudzej veci od jej vlastníka (ak sa o vec stará a podobne).

Otázka vlastníctva môže byť ešte komplikovanejšia v prípade, ak vlastník svoju vec „opustí“. Milošovič vysvetľuje, že „v danej rovine je možné uvažovať aj o tzv. opustení veci (kedy vlastník môže svoju vec dobrovoľným právnym úkonom opustiť, a vzdať sa tak svojho vlastníckeho práva) a jej prípadnom následnom nadobudnutí iným vlastníkom, napríklad štátom“.

Tento inštitút však podľa neho nie je v slovenskom práve dostatočne rozpracovaný. Téme sa venoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 194/2017, v ktorom pripustil, že sa vlastník môže vzdať svojho vlastníctva, ale musí splniť presne určené podmienky. „Prípadný dlhodobý nezáujem vlastníka o svoju vec sem nespadá,“ zdôrazňuje.

Môže však vzniknúť situácia, keď sa vlastník o obsadení nehnuteľnosti dozvie, no nijako nereaguje. Podľa Milošoviča vtedy možno za istých okolností uvažovať o tzv. konkludentnom (tichom) súhlase. „Je možné uvažovať aj o tzv. konkludentnom (teda faktickom) vyjadrení súhlasu vlastníka veci s jej užívaním treťou osobou,“ vraví. V takom prípade by mohlo dôjsť k vzniku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke, a to aj bez písomnej dohody. Zároveň však upozorňuje, že každý prípad je potrebné posúdiť individuálne a vzhľadom na jeho konkrétne okolnosti.

Na záver zdôrazňuje, že ani súcit s človekom v núdzi nemôže ospravedlniť obsadenie cudzej nehnuteľnosti. „Dlhodobá nečinnosť vlastníka nie je dôvodom, ktorý by mohol ospravedlniť užívanie cudzej veci squatterom, hoci môže ísť o človeka v núdzi,“ uzatvára advokát.

Ochrana vlastníctva je zakotvená v ústave a squatting nemôže byť len tak legalizovaný

Právo na ochranu vlastníctva a jeho nedotknuteľnosť upravuje Ústava SR a je základným ľudským právom. „Prípadná legislatívna zmena v tejto oblasti by musela byť komplexná a vykonaná tak, aby splnila predpísané ústavné podmienky,“ vysvetľuje advokát Milošovič.

Podľa aktuálne platnej právnej úpravy je totiž vlastnícke právo možné obmedziť alebo vyvlastniť iba na základe zákona, „v nevyhnutnej miere, za primeranú náhradu a vo verejnom záujme“.

Otázne podľa neho je, či by sa verejný záujem mohol vzťahovať na prípad individuálneho squattera, i keď môže ísť o človeka v núdzi. Milošovič tiež upozorňuje, že hoci vlastník má určité povinnosti týkajúce sa ochrany svojho vlastníctva tak, aby neohrozoval ostatných, využívanie jeho veci je predovšetkým jeho právom, nie povinnosťou. „Preto nie je možné vlastníka vo všeobecnosti nútiť, aby svoju vec užíval,“ vysvetľuje.

Zároveň konštatuje, že dlhodobé chátranie budov je nežiaducim javom, ktorý si vyžaduje riešenie. „Podľa môjho názoru nie je možné v dohľadnej dobe očakávať, že by bol tento problém legislatívne vyriešený legalizovaním squattingu pre ľudí v núdzi,“ uzatvára.

Slovenské právo ho stále považuje za zásah do ústavou chráneného vlastníctva

Squatting, ako forma dočasného užívania opustených nehnuteľností, prináša do popredia zložité otázky týkajúce sa práva na vlastníctvo, spoločenskej solidarity a ľudskej dôstojnosti. Príbeh Petra Hlada ukazuje, že squatting nemusí byť len výrazom núdze, ale aj dobrovoľnou voľbou hľadať slobodu a vnútorný pokoj mimo konvenčných spoločenských štandardov.

Napriek tomu slovenská legislatíva jasne stanovuje, že neoprávnené užívanie cudzej nehnuteľnosti je protiprávne a vlastnícke práva sú chránené ako základné ľudské právo zakotvené v Ústave SR.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti