Predsedníčka Mensy Hana Dojčanová: Inteligentnejší ľudia sa zvyknú trápiť viac

  • Môže sa IQ počas života meniť? Ako vnímajú svet nadpriemerne inteligentní ľudia? A aký je vlastne rozdiel medzi IQ a inteligenciou? Tieto aj iné zaujímavé otázky nám v rozhovore zodpovedala predsedníčka slovenského združenia nadpriemerne inteligentných ľudí Hana Dojčanová.
zdroj: Archív Hany Dojčanovej
  • Môže sa IQ počas života meniť? Ako vnímajú svet nadpriemerne inteligentní ľudia? A aký je vlastne rozdiel medzi IQ a inteligenciou? Tieto aj iné zaujímavé otázky nám v rozhovore zodpovedala predsedníčka slovenského združenia nadpriemerne inteligentných ľudí Hana Dojčanová.

Ste predsedníčkou organizácie Mensa Slovensko, ktorá združuje nadpriemerne inteligentných ľudí. Koľko členov ju v súčasnosti tvorí a čo je jej funkciou?

Mensa Slovensko je súčasťou medzinárodnej organizácie Mensa International, ktorá vznikla v roku 1946 v Oxforde a združuje ľudí s IQ 130+ po celom svete.  Na Slovensku je momentálne vyše 600 členov. Na Gaussovej krivke merania IQ v populácii by IQ 130+ mali mať 2 percentá populácie, takže teoreticky by na Slovensku mohlo byť okolo 100 tisíc členov Mensy 😊

V preambule Mensy sa hovorí, že „Funkciou Mensy je predovšetkým vytváranie stimulujúceho intelektuálneho a spoločenského prostredia pre svojich členov, umožňovanie ich dobrovoľnej sebarealizácie a podpora vzájomných kontaktov. Či už formou rôznych besied, prednášok, diskusií… Mensa ako taká sa však zaoberá iba vytváraním základných podmienok, všetko záleží na osobnej aktivite jednotlivcov. Mensa si kladie za cieľ poskytovať čo najslobodnejší priestor pre sebarealizáciu. Je to spoločenstvo ľudí s rôznymi názormi, ambíciami, ktorí vykonávajú svoju činnosť úplne dobrovoľne.“ Základné dve funkcie sú teda: vzdelávacia (pre členov i pre nečlenov) a sociálna (možnosť stretávať ľudí s rovnakými záujmami).

Akým spôsobom prebiehajú vaše stretnutia?

Napríklad v Bratislave máme tzv. Klubovňu Mensy, kde sa stretávame každé dva týždne na prednáškach či workshopoch na rôzne témy. Ako hostí sme tam privítali mnohé osobnosti vedeckého či kultúrneho života, ktorí zaznamenali úspech i celosvetovo. Takéto klubovne Mensy už začínajú fungovať aj v iných mestách Slovenska, napr. v Žiline a Košiciach. Ale keďže zdravý duch môže byť len v zdravom tele, organizujeme aj rôzne športové či turistické stretnutia. Veď aj názov Mensy, je okrem okrúhleho stola, odvedený aj z „Mens sana in corpore sano“ (V zdravom tele zdravý duch). Dvakrát do roka sa stretávame na celoslovenských stretnutiach, vždy v inom „kúte“ našej vlasti, spoznávame krajinu, kultúru, ale vždy sa dostaneme aj na zaujímavé až unikátne exkurzie.

Tým, že sme súčasťou medzinárodnej organizácie, mávame medzinárodné európske, americké, či ázijské stretnutia. Člen každej národnej Mensy sa môže zúčastňovať akcií inej národnej Mensy a samozrejme tých veľkých medzinárodných. Európske stretnutie Mensy (EMAG) sme pripravili v roku 2013 aj v Bratislave, kde prišlo vyše 400 mensanov z celého sveta. Európske stretnutia sa robia každé leto, a okrem Bratislavy boli napr. v Paríži, Berlíne, Štokholme, Zurichu či Barcelone.

Zobraziť celú galériu (10)
zdroj: Klubovňa Mensy v Bratislave. Foto: Archív Hany Dojčanovej

Klubovňa Mensy v Bratislave. Foto: Archív Hany Dojčanovej

Ako Mensu vnímajú bežní ľudia? Neberú združenie inteligentných ľudí ako „povýšeneckú“ záležitosť?

Prečo by mali? Veď aj v Mense sú „bežní“ ľudia. Veď jediné čo členov spája je IQ 130+, každý má iné vzdelanie, záujmy, či povahu alebo charakter. Tak ako je to naprieč celou populáciou. Aj v Mense sa ľudia združujú podľa svojich záujmov, nie sme všetci rovnakí. Ak by sa niekto chcel náhodou „vyvyšovať“, je to skôr nedostatok ako plus. Namyslení ľudia sa nájdu tiež v každej kategórii populácie 😊 V Mense naozaj nejde o vyvyšovanie sa nad niekým, ale o ponúknutú platformu, kde sa môžu inteligentní ľudia realizovať, či nájsť si spoločnosť s rovnakými záujmami.

Kedy ste zistili vy, že máte IQ vyššie, ako vaši rovesníci?

Od malička som sa pohybovala v inteligentnom a intelektuálnom prostredí v rodine, chodila som na „výberové“ školy, takže to bolo pre mňa prirodzené prostredie. Merali nám aj IQ, aj keď to v čase, keď som chodila na základnú školu a gymnázium, nebolo bežné. Ale meranie IQ je aj tak nepodstatné, človek si odjakživa hľadá spoločnosť „sui generis (svojho rodu)“.

H. Dojčanová v Kanade. Foto: Archív Hany Dojčanovej

Často sa hovorí o tom, že ľuďom „klesá“ IQ. Je možné, že sa IQ zvýši alebo zníži počas života alebo ide o stálu veličinu?

Človek sa rodí s určitým mantinelom a stropom, ktorý môže dosiahnuť. O tom, ako sa jeho IQ rozvíja alebo ako ho využíva rozhoduje prostredie, v ktorom vyrastá. Takže dôležité je sa deťom venovať a dávať im impulzy na rozvíjanie sa prakticky od narodenia. Už to, ako zariadite detskú izbu, či sa dieťa pozerá do bielej steny, alebo má farbené a tvarové podnety stimuluje rozvíjanie synapsií v mozgu, teda spájanie medzi neurónmi. Dôležité je deti viesť k rozmýšľaniu a spájaniu súvislostí.

Aj v dospelom veku si treba mozog trénovať, napomáha tomu kreatívna činnosť, celoživotné vzdelávanie, hľadanie riešení. Naopak človek si môže zabiť IQ nadmerným požívaním alkoholu, či používaním psychotropných látok. Žiaľ, aj nezvratné ochorenia, ako Alzheimerova choroba, či mozgová príhoda ničí IQ a celú osobnosť.

Nevedú sa nejaké štatistiky o tom, či počet vysoko inteligentných ľudí stúpa alebo klesá?

To sú trošku bulvárne témy 😊 Často sa uverejňujú články o tom, že ľudstvo hlúpne alebo naopak, stáva sa inteligentnejším. Nedá sa potvrdiť ani jedno, ani druhé. Ľudstvo sa mení, je čoraz viac závislé na technike, stráca svoju samostatnosť. Na druhej strane, vo vyspelom svete sa majú možnosť schopní ľudia venovať mnohým závažným otázkam, ktoré by mohli ľudstvu pomôcť.

Stretnutie v Calgary. Foto: Archív Hany Dojčanovej

Miera inteligencie záleží od toľkých faktorov, že je asi dosť ťažké určiť jej presnú definíciu. Ako vy charakterizujete inteligenciu? Sú jej ukazovateľom aj získané vedomosti?

IQ je označenie len určitého potenciálu, ktorý človek môže, ale nemusí využiť. Inteligencia je širší pojem. Okrem vrodeného IQ je to aj vzdelanie, schopnosť kritického myslenia, schopnosť hľadať súvislosti. A v neposlednom rade aj životné skúsenosti a charakter. Keď je IQ využité v prospech zla, nepovažujem to za inteligentné. Skutočná inteligencia je konania dobra.

Čo na druhú stranu nadpriemerne inteligentným ľuďom chýba? Zvyknú mať medzery v nejakých konkrétnych oblastiach, napríklad v medziľudských vzťahoch?

To je také klišé, že vysoko inteligentný musí byť „tak trochu cvok“. IQ je len jednou zložkou osobnosti. Samé o sebe nestačí. Aby bol človek úspešný alebo šťastný, musí vedieť svoju inteligenciu aj správne využiť. Medzi ľuďmi s vysokým IQ nájdeme všetky charaktery, talenty, ale i nedostatky, či zlozvyky.

Pretože človek s vysokým IQ môže byť vedec, ktorý vymyslel liek na rakovinu a má šťastnú rodinu, alebo aj zločinec, ktorý iným ubližuje. Môj slogan som použila už viackrát: IQ je dobrý sluha, ale zlý pán. IQ niekedy prispieva aj k tomu, že človek je jediný druh na Zemi, ktorý škodí svojmu druhu. Niekedy prevláda Ego, ktoré nikomu nič dobré neprinesie. Nikto nie je dokonalý, medzi inteligentnými sú podobné neduhy, ako v celom spektre populácie. Keď trpí nejakou obsesiou vysoko inteligentný človek, hneď to ľudia spájajú práve s tou inteligenciou, ale takou istou obsesiou trpia aj priemerne, či podpriemerne inteligentní. Niekedy aj samotní mensania prisudzujú určité vlastnosti alebo nedostatky svojmu IQ. Nemusí to tak byť.

Foto: Archív Hany Dojčanovej

Pri skúmaní IQ sa častokrát zabúda na EQ, emočný kvocient, ktorý bol zadefinovaný len v pomerne nedávnej minulosti. Je medzi nimi nejaká úmernosť? Môže mať vôbec človek oba kvocienty rovnako vysoké?

Pojem EQ, alebo emocionálna inteligencia sa začal používať len od roku 1990. „Škodoradostní“ ľudia hovoria, že ho vymysleli tí, čo im chýba IQ, lenže sú to práve oni, čo im chýba EQ. Takto vzniklo ďalšie klišé. Samozrejme sú ľudia, čo majú jedno vyššie ako druhé, ale aj takí čo majú obe vysoké alebo nízke. EQ je dôležité práve aj na to, aby vedel človek svoje IQ aj použiť. Samotné vysoké IQ bez EQ šťastie neprinesie.

Bežne sa zvykne hovoriť, že „hlúpi ľudia sú šťastnejší“ alebo, že inteligentní ľudia častejšie trpia depresiami. Je pravdou, že mať vysokú inteligenciu môže byť v niektorých prípadoch aj nevýhodou?

Tak toto je, žiaľ, z veľkej časti pravda. Ale len vtedy, keď je ten inteligentný človek citlivý a má aj vysoké EQ. Zamýšľa sa a preciťuje mnoho vecí aj za iných a môže mu to priniesť len trápenie. Chápe mnoho súvislostí, ktoré iným unikajú. Žiaľ, nemôžeme zachrániť celý svet, ale môžeme sa aspoň o to pokúsiť. Šťastnejší sú možno, ani nie hlúpejší, ale menej citliví.

Mensania. Foto: Archív Hany Dojčanovej

Študovali ste žurnalistiku na Slovensku aj vo Washingtone, USA. V čom vidíte najvýraznejšie rozdiely v metódach výučby tohto odboru?

Ja som ešte študovala v čase, keď štúdium žurnalistiky vyžadovalo skutočné vedomosti, znalosti a každý svoj mediálny výstup sme museli komplexne dopracovať. Keď odmyslím politiku, ktorá bola zlá, učili nás tí najlepší, dokonca aj takí, ktorí boli politicky perzekvovaní, ako docent Šefčák. Profesionalitu nás učili profesor Tušer, profesor Horňák a ďalší. Ľudia, ktorí naozaj vedeli. Museli sme mať prehľad o všetkom, už samotné prijímačky boli ťažké.

V USA som študovala  potom a v podstate sme sa učili to isté, naozajstnú profesionalitu. Len to bolo zhutnené na formu, zjednodušené to bolo v tom, že dobrý žurnalista nemusí všetko vedieť, len keď sa venuje nejakej téme, potom ju už musí zvládnuť do detailov. Neučili sme sa bulvárnu žurnalistiku. V USA ešte stále existujú média, kde sa táto profesionalita dodržiava, len nie sú to masovo čítané. Tak ako u nás. Aj u nás sa ešte dá stretnúť s naozajstnou žurnalistikou, ale jej je ako šafránu. Mnohé najmasovejšie médiá sú čisto bulvárne.

Je o vás známe, že ste vášnivá cestovateľka. Čím vás cesty najviac obohatili?

Cestovanie po celom svete by malo patriť k povinnému štúdiu. Viem, že sa to nedá (najmä finančné dôvody), ale čím viac krajín človek navštívi, a nemyslím nejaké uzavreté turistické rezorty, tým získava väčší nadhľad. Veď „najkritickejší“ ľudia ku všetkému bývajú takí, čo okrem vlastnej dediny či mesta, toho veľa nenavštívili. Všetko neznáme je pre nich zlé, alebo naopak nekriticky obdivujú, často veria nezmyslom, čo sa dočítajú v médiách či na internete. Chýba im kritické myslenie, lebo nemajú skúsenosti s čím porovnávať.

Samozrejme nechcem nikoho uraziť, ale určitej kategórii ľudí by pomohlo, keby videli rôzne časti sveta a pochopili, že nič a nikde nie je čiernobiely svet. Dobré aj zlé veci sú všade. Ja som zatiaľ navštívila, už neviem, možno vyše 80 krajín na všetkých kontinentoch a v Európe (čo je jasné), Amerike, Afrike a Ázii som všade žila viac ako rok. A to je najväčšia skúsenosť, keď tam žijete ako domáci.

H. Dojčanová v Japonsku. Foto: Archív Hany Dojčanovej

Istý čas ste pôsobili ako zahraničná korešpondentka v Indii. Aké najzaujímavejšie poznatky ste si z tejto krajiny odniesli?

Je tam veľký rozdiel medzi jednotlivými územiami. V niektorých štátoch, aj keď je to ojedinele, napr. v štáte Meghálaj zas vládne matriarchát. Aj mená sa odvíjajú od matiek. Ako keby sa niekto u nás volal Jano Syn Terezy z domčeka pod vodopádom. Neznamená to, že sú to len nejakí jednoduchí kmeňoví ľudia, stretla som sa tým aj v diplomatickom zbore. Iní zas majú priezviská podľa bývalých kást, takže ak sa niekto volá Gupta, aj keď dnes robí čokoľvek iné, každý vie, že bol z obchodníckeho rodu.

Štát venuje veľa do vzdelania, majú napríklad aj veľmi ťažké maturity, a ak by niekto vyniesol dopredu otázky, je to veľmi vážny kriminálny čin. Ešte stále však existujú žobrácke mafie, ktoré zneužívajú deti a mrzačia ich , len aby viac vyžobrali. India má svoju hlbokú duchovnú stránku, ale aj najpragmatickejšiu materiálnu, kde si musíte veľmi dávať pozor na svoju peňaženku. Majú tam svoj „Silicon valley“, Bolywood, najnovšiu módu, ale nájdete aj pravek.

Mnohí túto krajinu vnímajú z pohľadu najrôznejších stereotypov. Ako by ste ju opísali z vášho pohľadu?

India je nemierne obrovská a rozmanitá krajina. So starou históriou a kultúrou. India je subkontinent, takže sa niekedy ťažko hodnotí ako jedna krajina. Skladá sa z 36 štátov a teritórií, ktoré sú vo federatívnom zväzku. Je tam najväčšie bohatstvo, aj najväčšia chudoba. Nazývajú sa najväčšou demokraciou sveta, ale neoficiálne tam stále funguje kastovníctvo, ktoré bolo legislatívne zrušené v roku 1947. Je to nábožensky sekulárny štát, ale stále tam existujú aj vraždiaci náboženskí fanatici.

Ženy sú v najvyšších štátnych funkciách, ale stále v povedomí ľudí, musí byť prvé dieťa syn a dokonca aj niektoré vzdelanejšie ženy sú ochotné ísť na interupciu, ak sa má narodiť prvé dieťa dievča. V minulosti ich dokonca, najmä na vidieku vraždili. To má za následok, že niektoré indické štáty majú pomer žien k mužom 7:10. A to vedie k ďalšiemu násiliu (znásilňovanie a pod.).

Aká je teda India? Amazing, ako to majú aj vo svojom reklamnom slogane. A každý by ju mal vidieť. Je tam „brána do neba aj do pekla“.

Na záver sa ešte vráťme na Slovensko. Na čo by sa mal v školách podľa vás klásť väčší dôraz pri vzdelávaní mladých ľudí?

Deti by sa mali učiť samostatne myslieť, hľadať súvislosti i samé nachádzať odpovede. Miesto memorovania by sa mali učiť aj praktickej inteligencii. Mali by získavať všeobecný rozhľad. Ale pritom u každého dieťaťa podporiť jeho individuálny talent. Aj technicky a vedecky vzdelaný človek by mal mať prehľad o našej histórii a kultúre a naopak. Najmä na základných a stredných školách by sa mala vychovávať komplexná osobnosť človeka. A do toho patrí aj vedenie, ako sa správať k iným ľuďom. Ideál je vychovať samostatne mysliacu, profesionálne zdatnú individualitu, ale pritom tolerantnú a empatickú k druhým. Každá, aj dokonalá súčiastka funguje len v súčinnosti s inými. A výchova a vzdelanie sú základnými súčiastkami každej spoločnosti.

Najnovšie video