Profesor Velič o fungovaní Slovenska po vojne: Budeme sa musieť uskromniť, bude to iné (ROZHOVOR)

Ostrieľaný pedagóg, vedec a profesor fyzikálnej chémie – aj tak by sa dal charakterizovať terajší štátny tajomník ministerstva investícií, profesor Dušan Velič. Ako sám hovorí, politika sa s vedou vôbec nedá porovnávať.

„Vo vede analyzujeme podstatu, ideme za ňou a hľadáme vysvetlenia. Máme v tomto smere aj problémy, kazia sa nám prístroje, študentom sa nedaria merania, nemáme dostatok peňazí, no viete, za čím idete,“ vysvetľuje v profilovom rozhovore pre Startitup.

„V politike máte volebný program a keď ho chcete presadiť, musíte sa spájať s partnermi. Tí majú často iný volebný program, a tak sa veľa energie minie na obrusovaní pozícií a o to menej energie ostáva na riešenia. Navyše sú tú tie nástrahy egocentrizmu.“

• Aká je atmosféra v strane po nedávnych personálnych otrasoch?
• Ako profesor vníma odlev mladých talentovaných ľudí zo Slovenska?
• Ako môže konflikt na Ukrajine Slovensko ekonomickým spôsobom ovplyvniť?
• Prednedávnom na Slovensku zarezonovala kauza ohľadom kupovania vysokoškolských titulov. Ako hodnotí kauzy plagiátorstva?
• Profesor Velič spolupracoval s nositeľom Nobelovej ceny Gerhardom Ertlom. Ako na spoluprácu spomína?

Ako sa vedec, ako vy, stane štátnym tajomníkom?

Tá cesta začala tak, že som sa z miesta profesora fyzikálnej chémie dostal do politiky. V mojom prípade to bola celkom logická cesta. Pred 20 rokmi som sa vrátil na Slovensko po tom, čo som pôsobil aj v Amerike či Nemecku.

Vrátil som sa s tým, že chcem pomôcť Slovensku a vzdelávaniu mladých ľudí doma. Venoval som sa tomu 20 rokov, celkom neúnavne, snažil som sa byť najmä dôsledný, aby fungovali princípy a procesy. Celkovo sme sa však dostali do stavu, že univerzity na Slovensku príliš dobre nefungujú.

Nefunguje dobre vzdelávanie a nefunguje najmä podpora kvalitnej vedy. Školstvo je poddimenzované a podfinancované. Vtedy som si povedal, cítiac to ako väčšina z nás, že Slovensko je veľmi politicky podmienená krajina a že ak chce človek niečo zmeniť, hoci aj v školstve, musí ísť do politiky. To bolo v podstate to logické riešenie, ak som chcel tomu celému pomôcť.

Ten postup na štátneho tajomníka za stranu ZA ĽUDÍ bol takisto logický. Predtým som sa venoval vede, výskumu a inováciám, teraz to mám v portfóliu tiež.

Je ťažké presedlať z oblasti vedy a školstva do politiky?

Je to ťažké, ale je to vec motivácie, rovnako ako vo vede. Je to o prekonávaní prekážok a prinášaní riešení. Politika a školstvo sú ale rozdielne svety. Nie je to ľahké. 

Na čo sa na novej politickej pozícii najťažšie zvykalo?

Aj na akademickej pôde, ak to môžem povedať trochu voľne, sú rôzne indivíduá. Treba ale povedať, že v politike je ich omnoho viac. Vo vede a školstve som bol zvyknutý na to, že sme riešili odborné veci a pritom sa prejavovali aj nejaké egocentrické prístupy.

V politike, minimálne v dnešných dňoch, sa často využívajú egocentrické prístupy ako nástroje na riešenia. Navyše, vo vede staviate na tom, v čom sám uspejete, v politike často staviate na tom, v čom neuspel oponent.

Hovoríte o karierizme?

Možno by sa dalo použiť aj iné slovo. V politike sa to točí viac o pozičnej hre ako o obsahu a často je dôležitejší oportunizmus ako výsledok. Karieristi v tomto duchu sú ale aj na univerzitách, ale rukolapné výsledky sa tam ťažšie fabulujú. Vo vede sa pracuje s faktami, v politike často s emóciami a tie viete fabulovať, čo býva nebezpečné.

Ste členom predsedníctva strany Za ľudí, aká je atmosféra v strane po nedávnych personálnych otrasoch?

Nechcem chváliť deň pred večerom, ale atmosféra v strane je super. Pri zakladaní strany do nej všetci vchádzali s určitou víziou a prišli sme na to, že tie vízie boli v niektorých prípadoch nejednoliate, a tak aj nejaká skupina odišla. Istým spôsobom nám odľahlo, pretože teraz môžeme ťahať za jedno lano.

Atmosféra je tak v strane v súčasnosti veľmi dobrá. Viem, že čísla prieskumov to až tak neodzrkadľujú, no som presvedčený, že keď budeme spolu na veciach pracovať, tak porastú aj čísla. 

Vzťahy vo vnútri strany teda už nie sú naštrbené?

Nie. Veď kým by boli? Tí, ktorí vytvárali pnutia, tak pri všetkej úcte, už odišli. 

Ako vy osobne vnímate samotné odchody? Tiež sa vám uľavilo?

Nebral som to osobne. Prichádzal som do strany s Veronikou Remišovou a ona prišla v poslednej vlne, keď pomyselné karty už boli rozdané. Týchto ľudí som nejakým spôsobom veľmi detailne nepoznal, vôbec tak samotné odchody nehodnotím osobne. Pozerám sa na ne ako profesionál a snažil som sa takto komunikovať od začiatku.

Podľa mňa politik, nech to už znamená čokoľvek, by mal mať určité profesionálne parametre. Čo ma ale veľmi prekvapilo, boli trochu sebecké pohľady pri hľadaní riešení. Nevystupovali sme jednotne ako jedna strana a dalo by sa povedať: veľa ľudí, veľa názorov.

Boli to detské choroby mladej strany, ktoré sme museli prekonať. Vždy som bol presvedčený, že strana musí dávať jednoznačné stanoviská. To je podľa mňa filozofia samotnej strany. Vyčistila sa voda a my ideme jednotne ďalej. 

Myslím si, že svet už nebude taký ako doteraz, je to veľký a dramatický vstup do geopolitického usporiadania v Európe.

Už ste to naznačili. No neznervózňujú ľudí v strane práve slabé čísla v prieskumoch?

Myslím si, že neznervózňujú, pracujeme a budujeme tak dôveru občanov. V strane zostalo veľa členov a nedošlo k nejakému masívnemu úbytku. Nezabúdajme hlavne, že sme súčasťou vlády a predstavujeme stranu rozumu a pragmatických riešení.

Nervozita v strane ale nie je. Vieme, že musíme byť trpezliví a musíme pracovať, no určite nie sme nervózni. Veríme, že zasa raz bude rásť hodnota dobrých riešení a nie populizmu.

S Veronikou Remišovou v súčasnosti komunikujete na dennej báze?

Áno, nie vždy sa nám podarí stretnúť sa osobne, ale komunikujeme dennodenne, je to aj potrebné pri práci na ministerstve.

Narodili ste sa dva roky pred vpádom okupačných vojsk v roku 1968 do Československa. Toto obdobie si určite nepamätáte, no v súčasnosti čelí niečomu podobnému Ukrajina…

Trochu si to obdobie po okupácii v 68. roku pamätám, no skôr tak sprostredkovane. Rád by som tu spomenul môjho otca, ktorý bol v tom čase profesionálny vojak. Hovoril totiž, že príchod Sovietov, alebo teda vojsk veľkej časti Varšavskej zmluvy, nebol najšťastnejším riešením, a práve preto ho z armády aj vyhodili. Dosť sa mňa a našej rodiny toto obdobie dotýka. 

Po 68. roku ľudia zrejme žili aj v určitej tiesnivej atmosfére. Pozorujete podobné napätie medzi ľuďmi aj dnes, keď došlo k invázii na Ukrajine?

V 68. roku som bol dieťa, takže som to nevnímal. Nepamätám si ani tanky v uliciach. Ale keďže otca vyhodili z armády, tak sme to ako rodina mali zažité. Nebolo to teda pre mnohých asi najšťastnejšie obdobie, ale viete, ľudia sa prispôsobia. Súčasný konflikt je iný ako v roku 1968, no analógia s ním je úplne identická. Toto teraz je ale úplná katastrofa. 

Môže konflikt na Ukrajine Slovensko určitým ekonomickým spôsobom ovplyvniť? Napríklad, že by mali výrazný problém slovenské automobilky?

Myslím si, že svet už nebude taký ako doteraz, je to veľký a dramatický vstup do geopolitického usporiadania v Európe. Európa je stále veľkým hráčom, takže verím, že automobilky to zvládnu. Američania a Čína sú tiež veľkí hráči.

Aj Rusko chcelo byť veľkým hráčom, no teraz sa silne diskvalifikovalo. Už nechcú byť hráčom na tom spoločensko-ekonomickom poli, ale na vojnovom. A toto je, podľa mňa, úplne cez čiaru, cez veľa hrubých červených čiar.

Neviem, čo sa tam presne stalo, za toto, samozrejme, nemôžu bežní Rusi, systém im však prerástol cez hlavu. Svet už nebude taký, ako sme ho poznali. Nie je rozumné strašiť ľudí tým, že bude zle, bude to iné, budeme sa musieť prispôsobiť, uskromniť, meniť energetickú koncepciu a aj obrannú stratégiu Európy.

Našťastie, my ostávame v slobodnej časti Európy, čo je super, no veľa vecí sa zmení. Bolí to, keď vidíte, ako sa spúšťa nová Železná opona. Naša závislosť na fosílnych palivách z Ruska bude musieť byť výrazne prehodnotená. Určite to urýchli aj nábeh alternatívnych zdrojov energie, ktoré Slovensko doteraz ešte určitým spôsobom nepodchytilo. Samozrejme, jadrová energetika je pre nás veľmi dôležitá.

Presuňme sa na tému školstvo. Ako vnímate v súčasnosti odlev mladých talentovaných ľudí zo Slovenska?

Podľa mňa to je asi najväčšia kapitálová strata, ktorú máme na Slovensku. Ľudí ľahko nenahradíte, za všetkým, čo funguje, sú skrátka šikovní ľudia. Situácia je však zlá. Musíme spraviť všetko preto, aby sa vrátili naspäť.

Kedysi som si pozeral k téme rôzne štatistiky. Sú krajiny, ktoré majú plus-mínus čísla rovnaké. Povedzme 5 % odíde študovať za hranice a 5 % percent príde do krajiny zo zahraničia. Nemecko je pre to typické. Je to stabilizovaná krajina.

Potom sú tu krajiny, ktoré majú vyššie prílivy. Príde k nim študovať povedzme 10 %, 5 % odíde. To sú napríklad Holanďania či Dáni. Potom sú tu krajiny, najmä východného bloku, z ktorých odchádza veľké percento, povedzme 10 %, a iba 5 % prichádza. Neslávnym šampiónom v tomto smere je Slovensko, kde odchádza viac ako 15 %.

Poznám veľa kolegov na univerzite, ktorí sú veľmi demotivovaní. No a keď ste demotivovaní z daného prostredia, tak je veľmi ťažké motivovať niekoho iného a robiť reklamu.

My sme teda hladní po vzdelaní? 

To chcem povedať. Sme, my sme šampiónom v hlade po dobrom vzdelaní, a preto odchádzame. Ale to nie je najhoršia časť príbehu. Na tom, ísť študovať do zahraničia, nie je nič zlé, však ja sám som študoval vonku. Zlé pre krajinu je, keď sa ľudia nevrátia. My musíme pracovať na tom, aby sa mali prečo vrátiť, a to je veľmi dôležité.

K tým našim 15 % chcem povedať ešte jednu vec. Jediná postkomunistická krajina, ktorá má percento ľudí, ktoré k ním príde, väčšie ako odíde, je Česká republika. Vieme prečo. Časť z tých našich 15 % skončí síce v Rakúsku, Holandsku či Dánku, ale obrovské percento z tohto čísla skončí práve v Čechách. Tipujem tak 10 %. My im tak robíme veľmi dobrú bilanciu a Česi z toho profitujú.

Ako by sme mohli ľudí u nás ukotviť, aby neodchádzali napríklad práve k nášmu západnému susedovi?

Podľa mňa sú mladí ľudia vždy progresívne naladení, chcú poznať nové veci. A je super, že idú preč za vzdelaním, to nie je problém. Ja vidím problém v tom, že sa nevracajú, a tu treba urobiť opatrenia. Dôvod, prečo odchádzajú do Čiech, je pomerne jednoduchý a aj pochopiteľný.

Zoberme si to tak, že dnes je pre mladých ľudí svet globálny. Četujú s niekým, rovnako v Los Angeles alebo Brne. Ľudia si povedia, že svet je globálny a chcem za určité peniaze nejakú kvalitu. Česká republika dlhodobo investuje do vedy a vysokého školstva podstatne viac peňazí ako my. Do vedy, techniky a inovácií je taký európsky priemer 2,2 % HDP, Česká republika má približne 1,9 % a Slovensko má 0,8 %.

To znamená, že aj školy a internáty vyzerajú podstatne inak v Česku. Vedecké zariadenia a výstupy vyzerajú tiež inak. Nie je to tak, že nás predbiehajú míľovými krokmi, no ten rozdiel je badateľný. Musíme s tým pracovať, čo znamená, že naša úloha je lepšie financovať vedu, techniku a inovácie, aby sa mladí šikovní ľudia mali kam vrátiť. 

Ste aj popularizátor vedy. Je ťažké predať mladým ľuďom tieto témy?

Myslím si, že nie. Ľudia sa často vyhovárajú, že masám je ťažké vysvetliť, čo je veda. Ja dlhodobo hovorím, že keď rozumiete svojej branži, a môže to byť aj novinárčina či pokojne stolárčina, tak viete pomerne presne vysvetliť, čo robíte.

Keď to je presne a jednoducho vysvetlené a je tam aj potrebné nadšenie pre vec, tak pre ľudí to je lákavé. Nemyslím si, že je to o tom, že nevieme predať vedu. Mám skôr pocit, že peňazí je vo vede málo a ľudia sú demotivovaní.

Veľakrát prevláda aj taký postoj, že človek si povie: keď som nezaplatený, tak nebudem robiť nejakú nadprácu. Poznám veľa kolegov na univerzite, ktorí sú veľmi demotivovaní. No a keď ste demotivovaní z daného prostredia, tak je veľmi ťažké motivovať niekoho iného a robiť reklamu.

Reklamu robia ľudia buď za peniaze, alebo z presvedčenia. Keďže školy nemajú peniaze, aby ste ich zaplatili, tak čakáte na presvedčenie a nadšenie, no to tam často už nie je. Nemyslím si, že vedu je ťažké komunikovať, veda je totiž skvelá vec.

Čo je podľa vás väčší požierač sily či vnútornej energie, veda či politika?

Politika. 

Prečo?

Vo vede analyzujeme podstatu, ideme za ňou a hľadáme vysvetlenia. Máme v tomto smere aj problémy, kazia sa nám prístroje, študentom sa nedaria merania, nemáme dostatok peňazí, no viete, za čím idete.

V politike máte volebný program a keď ho chcete presadiť, musíte sa spájať s partnermi. Tí majú často iný volebný program, a tak sa veľa energie minie na obrusovanie pozícií a o to menej energie ostáva na riešenia. Navyše sú tú tie nástrahy egocentrizmu. 

Čo vám zatiaľ dalo na poste štátneho tajomníka najviac zabrať?

Možno hľadanie rovnováhy medzi tým, čomu môžeme pomôcť, a tým, čo je niekedy márny boj, no na prvý pohľad to tak nevyzerá.

Vo svojom životopise na ministerskom webe spomínate, že ste sa venovali inováciám známych značiek. Môžete trochu rozviesť, o čo išlo?

Poviem vám taký rýchly exkurz k inováciami. Inovácie vládnu svetom a je to budúcnosť, o tom niet pochýb. V krajinách, čo sú si vedomé týchto hodnôt a podporujú znalostnú ekonomiku, to netreba skloňovať. Na Slovensku to ale treba pripomínať.

Je potrebné investovať do inovácií a je treba investovať aj do ľudí, ktorí ich vedia robiť. Taktiež im treba vytvoriť vhodné podmienky. V rámci exkurzu vedy poviem, že výskum sa delí na základný a aplikovaný výskum, teda až inovácie.

V základnom výskume pracujete na niečom, čo je hnané vlastnou zvedavosťou. Je to taká intelektuálna hra. Základná veda je skutočne veda pre veľkých chlapcov a veľké dievčatá.

Nemôže to robiť každý, pretože nemáme zdroje nazvyš a treba na to mať určité schopnosti, preto je nutné adeptov veľmi preosievať. Krásna hra pre dospelých, ktorá sa volá cesta za poznaním. Musí mať ale výsledky ako každá hra. V rámci základného výskumu skúmate podstatu veci a princípy. Sociálne aj technické princípy. Výsledkom sú najmä publikácie.

Potom tu je aj aplikovaná veda, ktorá má veľmi blízko k inováciám. Tu je ten spôsob uvažovania, že svetu rozumieme určitým spôsobom a to chceme pretaviť do niečoho, aby sa nám v ňom lepšie žilo.

Aj veda je v podstate len biznis. Ak neinvestujete, nič z toho nevytečie.

Povedzme environmentálnejšie čistejší svet, čo sa týka napríklad dopravy, a zdravší pre nás v súvislosti s potravinami. Vzťahovo zdravší zase ohľadom sociálnych vecí. V tomto všetkom inovácie zohrávajú veľkú úlohu, keď prinášajú konkrétne produkty a riešenia. Aj môj vedecký tím a moji kolegovia, ktorým sa chcem týmto poďakovať, sme sa to snažili robiť tak, aby základný a aplikovaný výskum boli tak fifty/fifty.

Snažili sme sa robiť aj základný výskum, ktorý je taký základ poznania, a je to zábavné. Uvedomovali sme si tu však aj ďalšiu spoločenskú zodpovednosť a robili sme aj aplikovaný výskum, teda samotné inovácie. Vnímali sme, že je to taký okamžitý „payback“, že nejakým spôsobom tak platíme späť spoločnosti.

Sme platení z daní nás všetkých a nie je úplne fér povedať, že sa môžeme iba hrať, hoci základný výskum je dlhodobo veľmi potrebný. Spoločnosť skrátka musí dostať niečo späť okamžite. A toto sú práve tie inovácie. Jedno naše laboratórium má unikátny hmotnostný spektrometer, ktorý radi predstavujeme ako totálnu chemickú analýzu.

Vie totiž zanalyzovať všetko. Pomerne rýchlo sme tak prenikli do vzťahu s priemyslom, keď nám dávali časť alebo kusy výrobku, a vedeli sme im povedať, z čoho sa chemicky skladajú, ako základ materiálovej analýzy. Sú to trochu také polotajné veci, tak nejdem úplne do detailov, ale pracovali sme pre Continental, Volkswagen, Škodu aj Johns Manville. 

Sme vhodná krajina na vývoj podobných inovácií?

Nejde o to, či sme vhodná krajina, my z nás takú krajinu musíme urobiť. Inak konkurenčne neprežijeme.

Teraz teda nie je vhodná?

To nie je o vhodnosti. Kto neinovuje, neprežije. Je to ako evolúcia: kto inovuje, prežije. Či sa na to hodíme, či sme vhodní, či na to máme peniaze a kvalitných ľudí, takto otázka nestojí. Musíme toto všetko zmanažovať, aby sa tak stalo.

Či sme vhodní? V rámci Európskeho inovačného skóre sme, plus-mínus, na čísle 70, a to posledných desať rokov. To je podpriemerné číslo. Priemer je asi 100, tí lepší majú 120 a hviezdni 140.

Zaspali sme dobu?

Jednoznačne. V momente, keď sme prestali financovať systematicky vysoké školy a vedu v Európskom trende, kde Európa má 2,2 % HDP a Slovensko spomínaných 0,8 % HDP. Tak to znamená, že sme na menej ako na 50 % podpore inovácií v porovnaní s priemerom Európy. Dlhodobo spíme.

Stále sme sa nezobudili?

Rád by som povedal, že už áno. Minimálne táto vláda sa enormne snaží. Robí k tomu organizačné kroky a téma inovácií sa stala témou premiérskou a som veľmi rád, že sa toho pán premiér zhostil. Vytvára sa štruktúra, aby to fungovalo komplexne. Budeme navyšovať investície do vedy, techniky a inovácií.

Plus-mínus to môže byť navyše okolo dva a pol miliardy, čo je približne 250 miliónov eur ročne. Robíme, čo sa dá. Nárast je zatiaľ najväčší, aký vieme poskytnúť, a verím, že bude dostatočne veľký, aby sme veci rozhýbali čo najlepšie.

Aby som povedal kriticky, to číslo, za mňa, stále nie je uspokojivé. Budem veľmi rád, ak ho budeme stále prehodnocovať a navyšovať. Aj veda je v podstate len biznis. Ak neinvestujete, nič z toho nevytečie.

Už sme v tomto smere niekde zabrali v poslednom čase?

Určite áno. Myslím si, že táto vláda, ktorá tu je dva roky, rozbehla vlak, či už Operačný program alebo Plán obnovy. Môžeme dúfať, že to prinesie väčšie plody ako doteraz.

Čo sa týka Slovenska, tak je tu veľa šikovných ľudí, ktorí, keď dostanú šancu, tak ju využijú. Dôležité sú aj procesy, inovácie sú spojené s parametrom TRL – Technology Readiness Level, úroveň technologickej pripravenosti. Ide v podstate o parameter od 1 do 9. Používa to NASA, ESA a dnes aj Európska komisia.

Pri 1, 2, 3 v inováciách hľadáte niečo, čo môže principiálne fungovať. To je relatívne jednoduché. V tomto sme na Slovensku relatívne dobrí, pretože máme šikovných a rozhľadených ľudí. Aj univerzity do istej miery podporujú túto inovačnú výkonnosť.

Potom sú tu čísla 7, 8, 9, a to je už určené pre priemysel. To znamená, že máte už hotový prototyp, zvládnutú technológiu. Vtedy si to už firma berie a vie na to nájsť peniaze, vie si zobrať úvery z banky a rozbehnúť biznis, ktorý už prináša pridanú hodnotu.

Netreba však zabúdať, že sú tu aj čísla 4, 5, 6, a to v rámci TRL je tzv. údolie smrti. Tam sa strácajú aj efektívnejšie krajiny ako Slovensko. Je veľmi dôležité pomôcť inovátorom prekráčať toto údolie. Tu musí byť štát veľmi aktívny, aby inovácia prešla od 3 ku 7. Musíme sem dať veľký objem peňazí, aby mohli rásť ďalej a preklenuli tieto etapy. Najťažšie je, keď máte dobrý nápad a potrebujete ho dostať do funkčnej formy. 

Existujú nejaké polená, ktoré pri realizácii projektov najviac podrážajú nohy?

Asi áno. Najväčšie je to, že nie je dostatok peňazí, čo sme už spomínali. A keď aj je dostatok peňazí, asi nie sú úplne efektívne distribuované. Univerzity neboli dlhé roky trénované a motivované ísť do inovácií, lebo tu bola dlhé roky mantra, že musíte mať vedeckú excelentnosť.

Čo je aj pravda pre istý typ univerzít. Musí sa však hľadieť aj na inovačnú excelentnosť. Znamená to, že univerzity nie sú úplne zorientované a všetky robia akoby všetko. Univerzity na Slovensku potrebujú určite stratifikáciu. Musia si povedať, v čom sú dobré, a mnohé aj sú dobré v inováciách. Veľakrát ich ale zabíja niečo, v čom práve dobré nie sú, a robia to asi aj z dôvodov prežitia.

Ďalším problémom je, že aj priemysel by rád robil inovácie, no často nevie a nemôže investovať do inovačných projektov, pretože zisk našich firiem nie je veľký, z dôvodov nižšej pridanej hodnoty.

Naše firmy majú relatívne nízku pridanú hodnotu a keď máte nízku pridanú hodnotu, neviete investovať do ľudí, nových zariadení. Investovanie do inovácií je pomerne drahé. Takže naše firmy sa boria s tým, kde dostať nejaký kapitál, aby to nejak rozbehli.

Posledné pomyselné poleno je, že priemysel a výskumníci často hovoria trochu odlišnými jazykmi. Treba preto hľadať tlmočníka, aby si začali rozumieť. Veľakrát firmy zaujíma okamžitý profit a vedcov výskumný projekt. Tam sa musí nájsť cesta a začať rozpohybovaním inovačného trojuholníka biznis – veda – univerzity, čo je hlavný tlmočník.

Študovali ste na Slovensku ešte aj za socializmu, no zároveň ste po revolúcii odišli študovať do spojených štátov na Wayne State University, Detroit. Aké bolo vymeniť ten slovenský školský systém za americký?

To bol dramatický krok. 

Neľutujete?

Nie, nie. Práve preto som, kde som, pretože som išiel. Nechcem povedať, že naše školy neboli dobré, boli však iné. Som hrdý absolvent Slovenskej vysokej školy technickej, v rámci tých možností, čo vedela zvládnuť, išlo o super školu. Ťažko sa ale dá porovnávať s tou v Amerike aj preto, lebo som tam išiel na doktorát, nie na klasické štúdium. No každopádne to bol dramatický rozdiel. Najmä v nasadení.

Keďže som študoval počas socializmu, tak prístup, aj nás študentov či pedagógov, bol taký, že sa robili veci často len na oko. Akože trochu vysvetliť, akože trochu rozumieť. Američania to mali naopak. Ich nezaujímalo to akože, ale to, čo naozaj vieš. Len z toho, čo naozaj vieš, môže niečo vzniknúť. Tá logika tam bola celkom iná. 

U nás sú deti od mala trénované v školách neklásť otázky. Nepýtaš sa, nemôžeš nič pokaziť.

V čom sa teda americký študijný systém od slovenského odlišoval najviac?

Ťažko sa obidva systémy porovnávajú. Faktom je, že za vzdelanie v Spojených štátoch sa platia nemalé peniaze. Znamená to, že ľudia, ktorí študujú, sú neuveriteľne motivovaní.

Na Slovensku je vzdelanie zadarmo, čo ale nebráni tomu, aby istá skupina ľudí bola nesmierne motivovaná, rovnako ako v Spojených štátoch. Predsa len, ak dá človek za štúdium peniaze, tak očakáva výkon. Je tam taký zákaznícky prístup. Zaplatil som si a chcem výkon.

U nás je to veľakrát naopak. Je to zadarmo, čo sa budem zbytočne starať. Treba však povedať, že dnes by platené verejné univerzity na Slovensku neboli dobrým nápadom.

Druhým rozdielom je vzťah profesor – študent. U nás, ako istá postsocialistická norma, je, že medzi študentom a profesorom bol a je stále veľký odstup. V Amerike v podstate neexistuje. Oni milujú tú horizontálnu štruktúru, nemajú chuť ísť do tých vertikálnych. My zasa milujeme vertikálnu hierarchiu, profesor, docent, asistent, PhD študent a na konci je niekde študent. Našťastie sa to pomaly zmýva aj na Slovensku. 

Čo vás na americkej škole najviac šokovalo. Možno práve aj tento prístup profesorov?

Nebol to šok, ale potešilo ma to. Keď som bol na Slovensku, tak som mal pocit, že by to tak malo byť. Možno som to mal nakukané z filmov. Nikdy som nevidel dôvod na taký odstup. Toto ma ale nešokovalo, očakával som to a aj to tak bolo.

Čo ma ale šokovalo, bola možno určitým spôsobom tvrdosť vzťahov. Tým, že si platili študenti školné, boli motivovaní, a tak konkurencia na škole bola silná, čo bolo vidieť aj vo vede. Nikto si nič nedaroval ani vo výsledkoch. Predsa len ja som školu vnímal ako európsky model, ako Alma mater, ktorá sa postará o svoje deti.

V čom sa slovenský študent líši od toho amerického?

Myslím, že obidvaja majú chuť študovať. Otázka ale je, aké podmienky sa im utvoria. Myslím si, že mladí ľudia sa od seba vo veľa veciach nelíšia.

V čom sa trocha kultúrne líšia, je, že americkí a aj, povedzme, nemeckí študenti sú ochotní sa profesorov viac pýtať. Majú na to väčšie sebavedomie a profesori sú pripravení odpovedať. U nás na univerzity dostávame našich mladých ľudí dosť pokrivených systémom a rozmýšľajú logikou typu: keď sa nepýtam, tak nemám problémy.

Povedal by som, že tak nechcú zhodiť seba a ani riskovať, že ešte aj vyučujúceho. Americký študent je ten, ktorý sa pýta a potom vie, a preto nemá problémy.

U nás sú deti od mala trénované v školách neklásť otázky. Nepýtaš sa, nemôžeš nič pokaziť. Toto je obrovský rozdiel. Na základných a stredných školách zabíjame u detí hlad po pýtaní sa. Pritom prváci to v sebe majú. Chcú vedieť prečo toto a prečo zase niečo iné. Za 12 rokov základnej a strednej školy dosiahneme, že už nemajú záujem zisťovať prečo a nepýtajú sa nič.

Je to obrovský problém. Je to hra na dve strany. Niekedy je aj pre učiteľov nekomfortné byť tým, koho sa pýtajú, hoci nikto z nás nie je polyhistor, čo vie všetko. Nie je problém povedať neviem, zistím, nabudúce objasním.

Prednedávnom na Slovensku zarezonovala kauza ohľadom kupovania vysokoškolských titulov. Ako hodnotíte niečo podobné?

Vôbec neviem, či sa k tomu mám z mojej pozície vyjadrovať. Nemalo sa to nikdy stať, je to pošliapanie základného princípu akademickej pôdy. Na univerzite nie je miesto pre klamstvo.

Keď sme spomínali americké školy, odpisovať alebo podvádzať by bola verejná blamáž. Viem, že sa to u nás deje, ale nemalo sa to stať. Školy by mali mať nastavené mechanizmy, aby k tomu nedošlo. Naozaj sa to nikdy nemalo stať a je to obrovský biľag na tých školách a ešte väčší biľag na tých ľuďoch. 

Podľa vás je to už vyriešené? Už sa to nemôže stať?

Myslím si, že vo vysokoškolskom zákone bude nejaká dikcia, že sa niečo podobné dá vyhodnocovať aj spätne a ten titul sa dá odobrať. Ale nemyslím si, že je taká spoločenská objednávka.

Už len to, že samotní politici to prežili, ukazuje, že to ľudí až tak netrápi a nie je to úplne téma dňa. Ak aj samotné univerzity vidia, že na to nie je spoločenská objednávka, tak ani pre nich to nie je dôležité. Napriek tomu, je to principiálna aj hodnotová vec a z tohto by sme nemali ustúpiť.

Keď som sa vracal na Slovensko, tak som chcel pretaviť tieto skúsenosti do niečoho väčšieho. Nešlo to, nebolo dosť peňazí, nebolo dosť podpory.

Je podľa vás možné, že sa nejaká slovenská škola niekedy dostane do top stovky najlepších škôl na svete?

To je podobná otázka ako s Nobelovou cenou. Myslím, že kvalitná a stará Viedenská univerzita je v prvej dvestovke pre porovnanie. A za koľko rokov by sa tak malo stať?

Tisíc napríklad…

Tak to áno. Je to otázka motivácie. Mám jeden príbeh. Prišiel Leland a manželka Jane Stanfordovci, čo založili Stanfordskú univerzitu, za prezidentom Harvardu. To už bola staršia a etablovaná univerzita.

Stanford prišiel za prezidentom a ako klasický Kalifornčan sa, podľa mňa, tak typicky rozvalil v kresle a spýtal sa, čo treba, aby bola taká škola aj v Kalifornii. Prezident Harvardu povedal, že tak sto miliónov dolárov. Stanford sa pozrel na manželku a povedal: Veď to máme. Keď už vychádzali z kancelárie, prezident Harvardu ešte lakonicky dodal: …a ešte sto rokov.

Nie je to nemožné, keď investujete. Treba byť skrátka trpezlivý. Je to skutočne aj o peniazoch, pretože veda a aj vzdelávanie je v podstate biznis. Viete tak prilákať kvalitných učiteľov, a to najmä zo zahraničia, rovnako aj študentov. Musíte byť internacionálny, lebo takúto kvalitu Slovensko nevie v súčasnosti pokryť z vlastných radov.

Osobne si myslím, že ak by to pre túto krajinu bolo cieľom, tak to je realistické spraviť, takže 1 miliarda a 100 rokov. Dobrým príkladom je najstaršia technická univerzita na svete založená v roku 1762, a to práve u nás, v Banskej Štiavnici, Bergakademie.

Spolupracovali ste s nositeľom Nobelovej ceny Gerhardom Ertlom. Ide naozaj o zaujímavú časť vašej kariéry, ako si spomínate na obdobie tejto spolupráce?

Po vedeckej stránke to bolo to najlepšie, čo som zažil. Keď som sa vracal na Slovensko, tak som chcel pretaviť tieto skúsenosti do niečoho väčšieho. Nešlo to, nebolo dosť peňazí, nebolo dosť podpory.

Nemyslíte si, že to je škoda?

Je to škoda, ale realita bola taká, ale napriek tomu sa nám podarilo vytvoriť veľa dobrých projektov. Poviem vám jeden príbeh. Keď som pracoval v Nemecku, tak som zarábal asi 4-tisíc mariek. Čo bolo asi 80-tisíc korún. Rozhodol som sa ale vrátiť na Slovensko na Univerzitu Komenského.

Neľutujem to, no z večera do rána som išiel z 80-tisíc korún na 8-tisíc korún mesačne. Neviem, koľko ľudí by bolo aj dnes ochotných 10-násobne znížiť životnú úroveň pre nejakú víziu. Dodnes som neoľutoval.

A ešte jeden príbeh, doniesol som si so sebou aj vedeckú aparatúru, ktorú mi profesor Ertl daroval. V hodnote možno aj 50-tisíc eur, vtedy to bolo v markách. Prišiel som na Slovensko, požiadal si o prvý grant a bol som celý nadšený, pretože som ho aj získal. Pamätám si to ako dnes.

Bolo to 27-tisíc korún na tri roky, dnes tak asi 900 eur. Za to som si dokázal kúpiť jeden spojovací kábel na tú aparatúru. Viete, ak donesiete aparatúru za 50-tisíc eur a príspevok od štátu je 900 eur, je veľmi ťažké s tým niečo konkurencieschopné robiť.

Ak by chcel ísť pán Ertl na Slovensko, tak koľko by mu dali?

Tak on je Nobelista, 900 eur by to snáď nebolo.

No zaujíma ma, či by náš štát tiež podobným spôsobom podporil aj pána Ertla, napriek tomu, že je Nobelista…

To je zaujímavá otázka a jedna historka. Keď som u neho pôsobil, tak som poznal tú jeho kvalitu, a bol som veľmi vďačný, že mi vôbec dal takúto šancu. Ešte v USA som ho vyhľadal na konferencii a poprosil, či by som mohol ísť k nemu do tímu.

On je a bol veľkorysý, a tak mi úsmevne povedal, že ak som sa dostal zo Slovenska do USA, tak je jeho európskou povinnosťou ma dostať naspäť z Ameriky do Európy.

U nich v inštitúte som dostal veľkorysé štipendium, po dvoch rokoch som sa ako-tak etabloval a nasledoval návrat do Bratislavy. Jeho výsledky boli vždy fantastické a bol som šťastný, že mi dal šancu tak rásť. Boli to totiž naozaj moje vrcholné vedecké roky.

A tu je ten príbeh, po rokoch som ho zavolal na náš Zjazd chemikov v roku 2007. Na oficiálnom vystúpení som aj spomenul, že profesor Ertl je horúci kandidát na Nobelovu cenu a mnohí sa pousmiali, že to sa hovorí o každom.

Nie je veľa ľudí, ktorí sú extrémne ľudskí a aj extrémne odborne erudovaní. Takých som veľa nestretol, no jednoznačne je ním profesor Ertl. 

Na nemenovanej univerzite som aj žiadal, aby mu udelili nejakú medailu, keďže prišiel človek veľkého kalibru. Jeden nemenovaný docent mi ale rýchlo vysvetlil, že ako by to bolo, keby sme každému takému dávali medailu. 

To bolo niekedy začiatkom septembra 2007. Pred odprezentovaním prednášky sa ma ešte profesor Ertl pýtal, aká to má byť téma, tak som mu povedal, že nech to je tá Štokholmská prednáška, ktorú by mal pripravenú v prípade, že by dostal Nobelovu cenu. Niežeby sa jej nejako nevedel dočkať, ale jeho portfólio bolo skrátka nobelistické.

No a o mesiac, začiatkom októbra 2007, Nobelovku naozaj dostal. A ten nemenovaný docent okamžite urgoval vedenie, že predsa len by sme mu mali dať nejakú medailu. Osobne si myslím, že podobných typov docentov na univerzitách nie je málo a možno, že ani Ertlovi by nedali nakoniec viac peňazí bez Nobelovky – že ako by to bolo, keby sme každému takému dávali podporu.

V minulosti ste opísali pána Ertla ako človeka, v ktorom sa skĺbila ľudská dobrota s vedeckou múdrosťou. Je u vedca ťažké si zachovať aj tú ľudskú prirodzenú stránku?

Podľa mňa to nie je ťažké, keď to máte v sebe. Ja som ale tiež dlho žil v ilúzii, že intelektuálne zdatní ľudia, musia byť aj dobrí ľudia. Žiaľ, to nie je pravda. Tieto veci nekorelujú.

Poznám napríklad pár ľudí, ktorí sú veľmi bystrí, no v tom humanistickom pohľade na svet nie sú skrátka dobrí ľudia. Nie je veľa ľudí, ktorí sú extrémne ľudskí a aj extrémne odborne erudovaní. Takých som veľa nestretol, no jednoznačne je ním profesor Ertl.