Psychológ odhaľuje, čo sa deje v hlavách politikov túžiacich po moci. Ich myslenie sa mení viac, než tušíš

Čo sa odohráva v mysliach tých, ktorí túžia vládnuť? Na túto otázku nám odpovedal Mgr. Jakub Mihalo, PhD., skúsený klinický psychológ, ktorého odborné názory tvoria základ tohto článku.

Sledoval si niekedy správanie politikov a premýšľal, čo ich skutočne motivuje? Prečo niektorí z nich tak túžia po moci a aké mechanizmy v ich mysliach fungujú?

Nahliadneme spolu do psychologických aspektov politickej moci, osobnostných čŕt ľudí, ktorí sa o ňu uchádzajú, a procesov, ktoré postupne menia ich myslenie a správanie. Jakub odpovedá na aspekty osobnostných čŕt, vrodenej, deštruktívnej a konštruktívnej túžbe po moci. Rozlišuje dôležité zmeny v psychike pri procese zmeny aj mechanizmy obrany. 

Osobnostné črty ľudí hladných po politickej moci

U ľudí, ktorí intenzívne túžia po politickej moci, si často všimneš výraznú motiváciu dosahovať výsledky a presadzovať vlastné predstavy. Títo jedinci vynikajú cieľavedomosťou a ochotou investovať množstvo času a energie do budovania svojho vplyvu. Aktívne vyhľadávajú príležitosti, kde môžu uplatniť svoje organizačné a rečnícke schopnosti. Charakterizuje ich tiež výnimočná vytrvalosť – nezastrašia ich prekážky a dokážu dlhodobo pracovať na kampaniach a stratégiách, ktoré im pomôžu dostať sa k moci.

Popri týchto vlastnostiach sa však často vyskytuje aj silná potreba uznania či dokonca obdivu. Mnohí politici si vytvárajú veľmi pozitívny sebaobraz zahŕňajúci presvedčenie, že práve oni sú tí vyvolení, ktorí dokážu priniesť dôležitú zmenu. Takíto ľudia zvyčajne disponujú výbornými rečníckymi schopnosťami, no súčasne môžu prejavovať narcistické sklony – túžia po tom, aby ich spoločnosť vnímala ako osobnosti s výnimočnými schopnosťami.

Neznamená to automaticky, že ide o patologické prejavy osobnosti. V politickom prostredí, kde každodenný boj o pozície tvorí bežnú súčasť reality, sa však tieto povahové črty často prejavujú nápadnejšie než v iných oblastiach života.

Vrodená túžba po moci alebo produkt výchovy

Premýšľal si niekedy, či sa s túžbou po moci rodíme, alebo sa v nás rozvíja vplyvom prostredia? Pravda leží niekde uprostred. Túžba po moci skutočne vychádza z biologických daností každého človeka – z prirodzenej potreby sebarealizácie a spoločenského uznania. Zároveň ju však výrazne formuje prostredie, v ktorom vyrastáme.

Už u malých detí môžeš pozorovať, že niektoré prirodzene inklinujú k väčšej dominancii a asertivite. Čiastočne to súvisí s genetickými predpokladmi, temperamentom a celkovým nastavením nervovej sústavy. Spôsob, akým sa tieto vrodené črty ďalej rozvíjajú, však vo veľkej miere závisí od výchovy a spoločenského kontextu.

Keď dieťa vyrastá v prostredí, kde rodina a okolie oceňujú ambície a schopnosť viesť druhých, postupne v ňom narastá presvedčenie, že získanie moci predstavuje prirodzený spôsob dosiahnutia uznania a statusu. Na druhej strane v rodinách a školách, kde sa zdôrazňujú spolupráca, ohľaduplnosť a schopnosť počúvať druhých, sa prirodzená túžba presadiť sa môže formovať do podoby konštruktívneho vedenia alebo iniciatívnej pomoci.

V dospelosti zohráva významnú úlohu aj širšie spoločenské prostredie. Ak spoločnosť výrazne propaguje individualizmus a meria úspech schopnosťou „presadiť sa nad ostatnými“, ľudia s vrodeným sklonom k asertivite a súťaživosti môžu pociťovať zvýšenú motiváciu usilovať o mocenské pozície.

Konštruktívna vs. deštruktívna túžba po moci – kde je hranica

Všetci politici túžia po moci, no spôsoby, akými s ňou nakladajú, sa zásadne líšia. Ako rozlíšiš konštruktívnu túžbu po vplyve od tej deštruktívnej?

Konštruktívna túžba po vplyve vychádza z úprimnej snahy dosiahnuť pozitívne spoločenské zmeny a zlepšiť podmienky pre ostatných. Takíto ľudia sa usilujú o moc predovšetkým preto, aby mohli presadiť prospešné projekty, a zároveň cítia zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Zvyčajne ide o osobnosti, ktoré prijímajú kritiku, dokážu sa obklopiť kvalifikovanými poradcami a aktívne hľadajú kompromisy prospešné pre spoločnosť.

Na druhej strane deštruktívna túžba po moci sa spája s dominanciou a potrebou neustáleho uisťovania sa o vlastnej nadradenosti. Ľudia s takýmto prístupom často manipulujú ostatnými, potláčajú opozíciu a neberú ohľad na dlhodobé následky svojich činov. Typicky odmietajú pripustiť chyby alebo prijať kritiku a záujmy spoločnosti podriaďujú vlastnému úspechu.

Ako ich od seba odlíšiš? Všímaj si, či sa politik skutočne zaujíma o reálne potreby ľudí, do akej miery komunikuje transparentne a či preberá zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Zjednodušene povedané – ide o rozdiel medzi túžbou slúžiť spoločnému dobru a túžbou upevňovať si vlastnú pozíciu bez ohľadu na dôsledky.

Ako moc postupne mení psychiku a rozhodovanie politikov

Dlhodobé zotrvávanie v mocenských pozíciách dokáže postupne zmeniť nielen spôsob, akým politik rozmýšľa a rozhoduje, ale aj jeho vnímanie vlastnej identity a vzťahu k okoliu. Pri dlhodobom vystavení moci sa u niektorých ľudí prejavuje takzvaný „efekt odtrhnutia od reality“ – vzďaľujú sa bežným starostiam a s každým úspechom či ústupkom okolia narastá ich presvedčenie o vlastnej neomylnosti. Politik tak postupne stráca nielen kritický pohľad na svoje rozhodnutia, ale aj schopnosť vnímať skutočné potreby ľudí, ktorých zastupuje.

Psychologicky sa to môže prejaviť väčšou tendenciou k rizikovým rozhodnutiam. Prečo? Pretože líder v mocenskej pozícii začína pociťovať menšiu zodpovednosť za dôsledky vlastných krokov – jeho okolie totiž často nereaguje otvorenou kritikou. Ďalším typickým znakom je narastajúca potreba uznania, ktorá sa pre politika stáva dôležitejšia než reálne výsledky jeho práce. V takom prostredí potom viac rezonujú lichotenie a lojalita než odborné argumenty.

V extrémnych prípadoch vzniká tzv. „izolácia vo veži“ – politik sa obklopí výhradne ľuďmi, ktorí mu povedia len to, čo chce počuť, a úplne stratí kontakt s realitou. Takéto odtrhnutie následne vedie k rozhodnutiam, ktoré môžu spoločnosti dokonca škodiť, hoci samotný líder zostáva presvedčený o ich správnosti.

Psychologické mechanizmy brániace priznaniu chýb

Určite si si všimol, ako ťažko politici priznávajú chyby alebo ustupujú zo svojich pozícií, aj keď by to bolo v záujme spoločnosti. Prečo sa tak správajú? Za týmto fenoménom stojí niekoľko silných psychologických mechanizmov.

Jedným z najvýraznejších je „kognitívna disonancia“ – stav, keď človek hľadá spôsoby, ako zladiť svoje predchádzajúce rozhodnutia s presvedčením, že nekonal chybne. Pre politika, ktorý investoval množstvo energie do určitej stratégie, býva mimoriadne ťažké priznať si omyl, pretože by to ohrozilo jeho sebaobraz a spoločenskú reputáciu.

Podobne funguje aj efekt „utopených nákladov“ – ak už politik vložil do niečoho čas, peniaze alebo svoju povesť, často je ochotný pokračovať v nevýhodnom projekte len preto, aby nevznikol dojem, že všetko úsilie vyšlo nazmar.

Ďalším významným faktorom je túžba udržať si moc. Tu sa prejavuje strach zo straty pozície alebo výhod, ktoré s ňou súvisia. Ľudia vo vedúcich funkciách často zápasia s obavami, že priznanie chyby oslabí ich autoritu. Okrem toho sa v okolí lídrov často vyskytuje prehnaná snaha vyhovieť im, pri ktorej sa akékoľvek nesúhlasné názory dostávajú do úzadia.

Výsledkom je prostredie, v ktorom politik jednoduchšie trvá na pôvodnom, aj keď chybnom rozhodnutí, než aby urobil razantný krok späť a riskoval kritiku či dokonca výsmech. Takéto správanie však v konečnom dôsledku môže poškodiť nielen jeho samotného, ale predovšetkým spoločnosť, ktorú má zastupovať.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti