Rodáka z Popradu prijali na Oxford: „Ak by Slovensko vystúpilo z EÚ, stane sa rozvojovou krajinou“

Aymen Al Mandalawi ešte pred pár rokmi nemal jasný cieľ. Strednú školu zvládal skôr zo zotrvačnosti, nerozumel sám sebe a jeho známky ani zďaleka nenaznačovali, že by raz mohol uspieť na jednej z najprestížnejších univerzít sveta. Zlom nastal až po tom, ako ho počas ročného štúdia filozofie v Kolégiu Antona Neuwirtha začala hlboko fascinovať ľudská psychológia.

Dnes má pred sebou odbor Philosophy and Psychology na Oxfordskej univerzite – škole, kde ročné školné pre zahraničných študentov presahuje 36-tisíc eur. „Uvedomujem si, aký je to luxus, ísť študovať za drahé peniaze, a preto chcem túto možnosť zúročiť pre spoločné dobro na Slovensku.“

Odchod na Oxford nepovažuje za cieľ, ale za začiatok. Chce prispieť k reforme psychologického myslenia, hľadaniu jednotnej teórie duševného zdravia a raz sa vrátiť na Slovensko, kde podľa neho chýbajú nielen kvalitné mentálne služby, ale aj dôvera v ich zmysel.

Aby mohol študovať na Oxforde bez nutnosti zadlžiť sa na dlhé roky, spustil verejnú kampaň na Donio, kde ho aktuálne môžeš podporiť aj ty. 

V rozhovore otvorene hovorí o tom, prečo podľa neho moderná psychológia zlyháva v ponuke jednotnej vízie dobrého života, ako mu jeho arabské meno paradoxne pomohlo vybudovať sebavedomie a čo si myslí o umelej inteligencii v terapii.

Vysvetľuje aj to, prečo by Slovensko bez Európskej únie mohlo skončiť ako rozvojová krajina a čo považuje za najväčšiu výzvu v oblasti duševného zdravia mladých ľudí.

• Čo urobil, keď nemal žiadne ambície?
• Prečo mu Oxford neprišiel ako reálna voľba?
• Kedy prišiel zásadný zlom v jeho živote?
• Ako môže filozofia zmeniť smerovanie človeka?
• Čo si myslí o psychológii na Slovensku?
• Prečo neverí, že AI nahradí terapeuta?
• Aký má názor na Európsku úniu?

Čo ťa viedlo k tomu, že si si ako študent z Popradu s arabským menom, ktoré máš po otcovi – emigrantovi z Iraku – podal prihlášku na jednu z najprestížnejších univerzít sveta?

Z Popradu pochádza moja mama a ja som sa tam narodil, no väčšinu života som prežil a chodil do školy v Bratislave. Dlho som ako tínedžer netušil, čo vlastne chcem. Keďže som nemal žiadny zmysluplný cieľ, nemal som ani smer, ambície ani motiváciu sa o niečo usilovať.

O Oxforde som, samozrejme, počul už ako dieťa a vždy ma priťahovala predstava študovať v prostredí, kde ľudia berú vzdelanie vážne. No zároveň som si myslel, že pre človeka bez jasného smerovania tam niet miesta, a tak som túto ideu rýchlo zavrhol. Nemyslím si, že moje arabské meno ma v tomto konkrétnom uvažovaní nejako ovplyvnilo.

Veci sa začali meniť po gymnáziu, keď som v akademickom roku 2022/2023 absolvoval jednoročné štúdium filozofie. Práve vďaka nemu som si uvedomil, že ma neuveriteľne fascinuje ľudská psychológia. Prvýkrát som našiel niečo, čo vo mne prebudilo úprimný a hlboký záujem. V tom čase sa vo mne začala formovať túžba pôsobiť v tejto oblasti.

24-ročná Slovenka si vybudovala rešpekt v Dubaji: „Prvý kontrakt s 300 miliónovou firmou som podpísala v 18 rokoch“

Keďže som konečne objavil smer, ktorý mi dával zmysel, rozhodol som sa, že ak sa niečomu chcem seriózne venovať, musím byť v tom naozaj dobrý — a na to potrebujem kvalitné vzdelanie. Zároveň som sa v tom čase stretol s viacerými ľuďmi, ktorí už študovali na Oxbridge, a obdivoval som ich schopnosť premýšľať, analyzovať a dochádzať k solídnym záverom.

Pri hľadaní vhodnej školy som narazil na Oxford, ktorý sa opäť objavoval na popredných priečkach rebríčkov. Bol pre mňa stále veľmi atraktívny, no vedel som, že so svojím gymnaziálnym vysvedčením to bude prakticky nemožné. Na strednej škole som ako nihilista s existenčnou krízou všetko flákal, a dobré známky sú pri prihláške úplný základ.

No tentoraz som už nebol bezcieľnym človekom a túžba po najlepšom možnom vzdelaní vo mne zostala žiť. Vďaka výberovým skúškam som sa napokon dostal na univerzitu v Amsterdame, kde ma prijali na bakalárske štúdium. Tam som robil všetko pre to, aby som si vybudoval šancu dostať sa na Oxford.

Na Oxforde ťa prijali na odbor filozofie psychológie, čo je mimoriadne špecifická a u nás prakticky neznáma kombinácia. Prečo práve tento odbor považuješ za kľúčový pre budúcnosť duševného zdravia?

Dobrá otázka! Na úvod — pod pojmom filozofia psychológie môžeme rozumieť teoretickú psychológiu.

Predstav si, že sa ti pokazí motor v aute a chceš si ho opraviť. Kde začneš? Najprv si predsa naštuduješ teóriu toho, ako motor funguje, identifikuješ príčiny a ich dôsledky – a až potom vieš posúdiť, čo sa pokazilo a ako to treba opraviť.

Teraz si predstav, že pri štúdiu narazíš na tri či štyri rôzne teórie o tom, ako motor funguje, a každá tvrdí, že práve ona má pravdu. Ako zistíš, ktorá je tá správna? A čo ak každá z nich pomôže len čiastočne, ale žiadna ti neumožní motor opraviť úplne? V takom prípade je potrebné tieto teórie porovnať a posúdiť na teoretickej, nielen praktickej (experimentálnej) úrovni.

Podobne je to dnes v psychológii. Aby sme u človeka vedeli identifikovať problém, potrebujeme dobrú teóriu. Problém je, že tých teórií je v súčasnosti obrovské množstvo – ako po výbuchu konfiet. Navyše, žiadna z nich nedosahuje skutočne vynikajúce terapeutické výsledky. Napríklad, úspešnosť pri liečbe depresie najpoužívanejšími terapiami sa pohybuje len medzi 38 až 43 %. To je síce lepšie než nerobiť nič, ale stále je to ďaleko od ideálu.

Mechanika, ktorý má priemernú úspešnosť opráv motorov len okolo 40 %, by sme asi tiež nebrali ako veľmi spoľahlivého. A predsa práve takto to dnes funguje v psychológii. Momentálne nemáme žiadnu jednotnú teóriu, ktorá by poskytovala spoločný rámec – ako je to vo fyzike (napríklad kvantová mechanika a teória relativity) alebo v biológii (teória evolúcie).

Ak chceme, aby sme dokázali človeka „opraviť“ komplexne, potrebujeme vytvoriť jednotnú a konzistentnú teóriu psychológie. A práve preto považujem tento odbor za absolútne kľúčový.

V kampani na podporu tvojho štúdia píšeš, že moderná psychológia nedokáže ponúknuť jednotnú víziu dobrého života. Čo presne podľa teba chýba súčasnej psychoterapii a aké zmeny by si chcel priniesť?

Čo presne má byť obsahom tej jednotnej teórie, ktorú som spomínal predtým, zatiaľ neviem – práve to by som rád zistil počas štúdia. Ale isté hypotézy už mám. Za problematické považujem napríklad to, že niektoré bežné prúdy popierajú slobodnú vôľu – napríklad behavioristi alebo klasickí freudiáni. Alebo predpokladajú redukovateľný materializmus, teda že človek je v podstate len „kus mäsa“ alebo „chodiaci mozog“.

Tento pohľad vedie k silnejšej orientácii na farmakologickú liečbu, čo je podľa mňa slepá ulička, ktorá zatiaľ neprináša očakávané výsledky. Psychoterapia sa často zameriava len na zmierňovanie symptómov, namiesto toho, aby kládla zásadné otázky: Čo je dobrý život? Aký má človek potenciál? Čo je vôbec zmyslom života?

Mnohým smerom chýba filozofický základ a hlbšia integrita. Rád by som k tejto debate prispel a pomohol formovať takú psychológiu, ktorá nebude len reaktívna, ale skutočne komplexná a zmysluplná.

Ročné školné na Oxforde po brexite dosahuje vyše 36-tisíc eur. Aké sú reálne finančné náklady na život a štúdium pre zahraničného študenta na takejto univerzite?

Náklady na život, teda najmä jedlo a bývanie, sa popri školnom pohybujú okolo 10- až 12-tisíc eur ročne. S týmito výdavkami mi pomáha rodina, za čo som nesmierne vďačný.

Školné, ktoré po brexite pre študentov z EÚ vzrástlo, aktuálne dosahuje vyše 36-tisíc eur. V tejto oblasti mi pomáhajú aj veľmi štedrí ľudia prostredníctvom darcovskej kampane na Donio. Vďaka ich podpore budem pod menším finančným tlakom, ak sa rozhodnem ísť do študentského dlhu. Každému, kto ma podporil, patrí obrovské ďakujem.

zdroj: Aymen Al Mandalawi

Ako vnímaš slovenský školský systém v porovnaní so skúsenosťou z Amsterdamskej univerzity a pripravovaným štúdiom na Oxforde?

Porovnáva sa mi to trochu ťažko, pretože som na Slovensku neštudoval na akreditovanej vysokej škole. Ale z rozprávania kamarátov, ktorí zostali na slovenských univerzitách, viem, že v Amsterdame sa nemusím trápiť s nezmyselnou byrokraciou. A prednášky tam majú skutočnú pridanú hodnotu – nie sú to len monotónne čítania zo skrípt.

Príprava na Oxford je však ešte o niečom úplne inom. Celé štúdium tam bude postavené na samostatnom čítaní náročnej literatúry, písaní argumentačných esejí a následných individuálnych konzultáciách s akademikom. Ten bude v diskusii do detailu analyzovať moje argumenty, pýtať sa na súvislosti, vyzývať ma k premýšľaniu do hĺbky.

Zároveň budem môcť navštevovať akékoľvek prednášky od top svetových odborníkov. Príde mi to osobnejšie, poctivejšie a kvalitnejšie. Namiesto toho, aby sa študent učil čo si má myslieť, učí sa ako myslieť, a to považujem za najdôležitejšie.

Stretnutie so Slovákmi v cudzine prináša špecifické väzby a perspektívy. Našiel si počas štúdia v Amsterdame podporu alebo spätnú väzbu od iných Slovákov – a čo o Slovensku hovoria?

V Amsterdame som sa pohyboval skôr v medzinárodných kruhoch a Slovákov, ktorí tam študovali, som už poznal ešte pred odchodom. Väčšina z nich je zo situácie na Slovensku sklamaná, no zároveň v sebe nosia túžbu niečo zmeniť. Práve to mi dodáva nádej. Vidieť mladých ľudí, ktorí nezanevreli na krajinu, ale chcú prispieť k jej zlepšeniu, je pre mňa veľmi povzbudivé.

V tvojom príbehu opakovane zaznieva túžba vrátiť sa na Slovensko a podieľať sa na reforme psychologickej praxe. Čo ti dáva vieru, že je u nás možné zaviesť systémové zmeny?

Pomôžem si odpoveďou, ktorú mi raz dal blízky priateľ. Poznáš tú scénu z Pána prsteňov, kde sa Aragorn a Gandalf s malou armádou vyberú do otvoreného boja proti obrovskému Mordoru, hoci netušia, či Frodo ešte žije a či ich úsilie vôbec má zmysel? Asi podobne vnímam reformy na Slovensku.

Možno nestačí, že mladí šikovní Slováci zostanú doma, ale určite je to nevyhnutná podmienka. Ak všetci odídu – ak by Aragorn nebojoval – je to prehra vopred. Zároveň poznám komunitu aktívnych, bystrých, ambicióznych a hlavne dobrých ľudí. Či už zo štúdia filozofie v Kolégiu Antona Neuwirtha, alebo z iniciatív ako Nexteria či Comenius College.

Mnohí z nich chcú pôsobiť vo verejnom priestore – a to mi dáva vieru, že systémové zmeny sú možné. Len potrebujeme mať pripravených ľudí, ktorí ich budú vedieť urobiť odborne a s integritou.

zdroj: Aymen Al Mandalawi

Ako ovplyvnilo tvoju identitu a sebavedomie to, že si na Slovensku vyrastal s irackými koreňmi a arabským menom?

Od malička som vedel, že som iný. Vždy, keď som sa niekomu predstavil, nasledovala reakcia typu: „Aymen? To nie je slovenské meno, odkiaľ si?“ Väčšinou som odpovedal, že mám iracké korene, ale inak som Slovák ako ropa. Doma sme mali inú kultúru než tú, ktorú som zažíval v spoločnosti, a preto som sa necítil ani ako plnohodnotný Slovák, ani ako skutočný Iračan. Až v dospelosti som si uvedomil, že som v skutočnosti špecifický Slovák.

So sebavedomím som však problémy nemal. Práve naopak. To, že som bol kvôli svojmu menu často stredobodom pozornosti – či už medzi dospelými, alebo medzi rovesníkmi – ma dostávalo do mnohých interakcií, ktoré som ako dieťa musel zvládať. To ma naučilo reagovať, vynájsť sa, a tým si posilniť sebadôveru.

Zrejme mi pomohlo aj to, že som sa v Bratislave nestretol s očividnou diskrimináciou, ani s ponižovaním zo strany učiteľov – za čo som vďačný. Spolužiaci si zo mňa síce často robili žarty typu „terorista“, no väčšinou som sa k tým vtipom pridal, a tak som si ich získal. Vďaka tomu som im mohol aj viac porozprávať o otcovej kultúre, čo ich často zaujímalo. Nepamätám si, že by tie vtipy bývali zlomyselné – možno raz či dvakrát.

zdroj: Aymen Al Mandalawi

Čoraz viac mladých ľudí prežíva úzkosti, vyhorenie alebo duševnú nepohodu, no odborníkov je málo. Čo považuješ za najväčšiu výzvu v oblasti mentálneho zdravia mladých Slovákov?

Je pravda, že sa od mladých očakáva vysoký výkon, čo na nich prirodzene vytvára tlak. Na druhej strane, všetky generácie si v určitom bode museli prejsť obdobím, keď od nich spoločnosť vyžadovala, aby „podávali výkon“. Myslím si však, že dnes čelíme viacerým novým faktorom, ktoré spolu interagujú.

Po prvé, človek, ktorý je pod tlakom, dokáže byť omnoho odolnejší, ak v tej činnosti vidí zmysel. Mám pocit, že mnoho mladých ľudí ani poriadne nevie, prečo by sa mali snažiť. Chýba im „prečo“ – a práve to im musíme pomôcť nájsť.

Po druhé, v súčasnosti je u rodičov čoraz častejší trend prehnaného strachu o deti. Výsledkom je výchova, ktorá deti chráni pred všetkým rizikom. To však znamená, že sa deti nedostávajú do stresových alebo rizikových situácií, ktoré by ich naučili zvládať emócie. Práve kontakt s rizikom – v primeranej miere – formuje odolnosť, zdravé sebavedomie a vnútornú silu. V Dánsku už tento fenomén rozpoznali a stavajú detské ihriská, kde sú deti úmyselne vystavené primeranému riziku. To je podľa mňa krok správnym smerom.

Po tretie, technológie a sociálne siete nám síce poskytujú množstvo mentálnych únikov, ale tie zďaleka nie sú skutočným oddychom. Mladí ľudia môžu mať dojem, že voľný čas trávia „relaxačne“, no v skutočnosti sa len neustále zahlcujú novými informáciami, ktoré musia mentálne spracovávať. A to ich paradoxne ešte viac vyčerpáva.

Výsledkom týchto faktorov je kumulovaný vnútorný tlak, teda chronický stres – a ten vedie k úzkostiam, duševnej nepohode, či dokonca k vyhoreniu.

zdroj: Holandský Inštitút Psychológov

Psychológia sa čoraz viac digitalizuje. Ako sa pozeráš na fenomén online terapií, psychologických aplikácií či využívania umelej inteligencie v oblasti duševného zdravia?

Som skeptický k myšlienke úplného nahradenia psychológov umelou inteligenciou. Jeden z najsilnejších transterapeutických faktorov – teda faktorov, ktoré presahujú jednotlivé terapeutické školy – je kvalita vzťahu medzi pacientom a terapeutom. Ten vzťah je osobný. Je to kontakt medzi dvoma ľuďmi, v ktorom jeden cíti dôveru, prijatie, záujem a pomocnú ruku druhého.

Umelá inteligencia týmto spôsobom nedokáže pôsobiť. Nie je to osoba, nemá vedomie ani vôľu – hoci o tejto téme prebiehajú filozofické debaty. AI je len jazykový model, ktorý generuje každé slovo na základe štatistickej pravdepodobnosti, a výsledný text síce pripomína reč človeka, no stále je to len výpočet.

Napriek tomu dokáže tento výstup mladých ľudí veľmi presvedčivo oklamať. Niektorí sa k AI správajú ako k priateľovi, no už vieme o prípadoch, kde to dopadlo tragicky – napríklad pri údajnom „nabádaní“ k samovražde.

Na druhej strane uznávam, že na trhu je akútny nedostatok terapeutov a AI môže byť v niektorých oblastiach nápomocná – najmä pri urýchlení diagnostiky, vyhodnocovaní dotazníkov, či odľahčení psychológov od byrokratickej záťaže. V takom prípade by mohli efektívnejšie liečiť viac pacientov.

Takýto hybridný model – kombinácia AI a reálneho terapeuta – môže byť zaujímavý. Nezatváram pred ním dvere, ale som veľmi opatrný pri využívaní AI v priamej terapii. Ide totiž o reálne životy ľudí, ktorí potrebujú nielen algoritmus, ale skutočný ľudský vzťah a oporu.

Mnoho mladých Slovákov túži študovať v zahraničí, no obávajú sa, že nemajú dostatok peňazí, odvahy alebo talentu. Aký odkaz by si im chcel z vlastnej skúsenosti odovzdať?

V prvom rade – nájdite si niečo, čo vás baví. Niečo, čo by ste robili aj vtedy, keby vám za to nikto neplatil. Oprite sa do toho naplno. Hľadajte dobrovoľnícke príležitosti, vzdelávajte sa aj mimo školských osnov, robte niečo navyše. Dôležité je, aby ste výberovej komisii ukázali, že máte pre svoju oblasť úprimný, konzistentný zápal a že ste ambiciózni.

Nemusíte byť géniovia. Ak by ste boli, tak by vás rovno zavolali učiť. Ale buďte dôslední – aj na známkach záleží. Výberové komisie si ich všímajú a môžu byť pre vás prekážkou, ak ich zanedbáte.

Čo sa týka financií – áno, je to drahé. Ale ľudia sú štedrejší, než si myslíte. Existuje množstvo štipendií, grantov a podporných programov. A ak to inak nejde, ani študentská pôžička (ak ide o rozumnú sumu) nemusí byť zlým riešením. Ak si veríte, ak viete, že to má zmysel, tak do toho choďte.

zdroj: Aymen Al Mandalawi

Ak by si mal pomenovať jeden konkrétny krok, ktorým by sa Slovensko mohlo priblížiť k modernejšiemu a funkčnejšiemu systému duševnej starostlivosti, čo by to bolo?

Oblasť duševnej starostlivosti si môžeme rozdeliť na dve kategórie: klinickú a výskumnú. V klinickej oblasti máme dlhodobý problém s nedostatkom odborníkov. A tí, ktorí už vysokú školu ukončia, často nie sú po štúdiu pripravení na prax.

Vo výskumnej oblasti zase vnímam problém v tom, že výskumníci neraz dobre nerozumejú experimentálnej a štatistickej metodológii. Výsledkom sú dezinterpretácie dát, čo vedie k plytvaniu financiami na výskum. To v konečnom dôsledku oslabuje dôveryhodnosť psychológie a znižuje dôveru verejnosti v jej prínos – a tým aj ochotu vyhľadať odbornú pomoc, keď to človek naozaj potrebuje.

V oboch oblastiach teda podľa mňa zlyháva najmä vzdelávanie ešte pred vstupom do praxe. Univerzity by mohli napríklad zaviesť mentorský program, v ktorom by študenti mali reálny kontakt s praxou – nie len teoreticky, ale aj v teréne. Popri stáži by sa zároveň učili rozumieť konkrétnym výzvam, ktoré ich po škole čakajú.

Čo sa týka výskumu, univerzity by v rámci špecializácií mali identifikovať najčastejšie metodologické chyby a zvyšovať nároky na študentov – aj za cenu, že niektorí štúdium nezvládnu. Kvalita je dôležitejšia než kvantita diplomov.

A ešte jedna vec – hoci odborníkov je málo, problémom je aj stigma. Mnohí študenti sa boja navštíviť školského psychológa, lebo majú pocit, že by tým priznali slabosť. Stačilo by, aby sa v školách viac a otvorenejšie hovorilo o tom, že nie je hanba prechádzať si v živote ťažším obdobím. V mnohých zahraničných krajinách je to už bežné – a my by sme sa nimi mohli inšpirovať.

Súčasná vláda často kritizuje Európsku úniu a premiér pravidelne cestuje do Ruska. Ako tieto politické postoje z domova rezonujú medzi Slovákmi žijúcimi v zahraničí, a ako to vnímaš ty?

Väčšina študentov, ktorí chcú študovať v zahraničí, si prirodzene vyberá krajiny na Západe. Jednak kvôli vyššej kvalite vzdelania, ale zároveň sa v tom podľa mňa zrkadlí aj určitá politická orientácia a hodnotová blízkosť. Keby sme neboli členom Európskej únie, nemali by sme také výhodné podmienky na štúdium v zahraničí – a to si mladí ľudia veľmi dobre uvedomujú.

Začiatkom roku 2025 sa po celom svete konali spomienkové pochody za Jána Kuciaka, ktorý bol zavraždený počas vládnej garnitúry podobnej tej súčasnej, ktorú ako investigatívny novinár otvorene kritizoval za korupciu. Slováci sa stretli aj v Amsterdame. V rámci príhovorov zaznelo viacero kritických hlasov aj na adresu premiéra a jeho priateľských postojov k Rusku.

Myslím si, že ak by Slovensko vystúpilo z EÚ alebo stratilo prístup k Európskemu hospodárskemu priestoru (EEA), veľmi rýchlo by sme sa zaradili medzi rozvojové krajiny. A to nielen ekonomicky, ale aj hodnotovo.

zdroj: archív Aymen Al Mandalawi

Ako hodnotíš stav slovenského školstva v porovnaní s nastaveniami a príležitosťami, ktoré si zažil v Amsterdame?

Je pravda, že slovenský vysokoškolský systém som nezažil z prvej ruky, takže neviem úplne objektívne porovnávať. Môžem však opísať, ako funguje Amsterdamská univerzita, a ako sa jej prístup líši od toho, čo poznám z rozprávania ľudí zo Slovenska.

Ak je študent aktívny a šikovný, môže si vytvoriť dobrý vzťah s profesormi. Mnohí z nich sa potom stanú mentormi a pozývajú študentov do výskumných projektov. Univerzita má aj vlastné kariérne centrum, ktoré študentom pravidelne posiela pracovné príležitosti už počas štúdia.

Popri škole majú študenti možnosť zapojiť sa do rôznych výborov a organizácií – či už na úrovni fakulty, alebo mimo nej. Ja som bol napríklad členom amsterdamského výboru Holandského inštitútu psychológov, kde sme organizovali akademické aktivity a prepájali univerzitnú komunitu.

Vo všeobecnosti je holandský školský systém postavený inak. Na konci základnej školy žiaci absolvujú tzv. CITO testy, na základe ktorých sú zaradení na typ strednej školy, ktorý najlepšie zodpovedá ich schopnostiam – od HAVO po VWO. A to následne ovplyvňuje, na akú vysokú školu a odbor sa môžu hlásiť.

Zároveň si Holanďania už od útleho veku cielene pestujú intelektuálnu elitu. Najbystrejším 2 % žiakov sa venujú intenzívnejšie a cielene. Tento prístup sa mi páči, pretože je úprimný voči individuálnym limitom. Nevidím v tom hanbu – práve naopak. Tento systém implicitne uznáva dôležitosť všetkých povolaní a snaží sa každého umiestniť tam, kde má šancu byť úspešný.

Navyše, ak dieťa CITO testy pokazí, nie je to koniec sveta. Existujú viaceré spôsoby, ako sa študent môže neskôr vypracovať a postúpiť na vyššiu úroveň. Systém je nastavený tak, aby podchytil talent, ale zároveň neblokoval tých, ktorí sa chcú zlepšiť.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory