Shai-Hulud existuje: Na Madagaskare našli nový druh jašterice, ktorá „pláva“ v piesku ako z Duny

Madagaskar patrí medzi najbohatšie ostrovy sveta, pokiaľ ide o biodiverzitu. Odhaduje sa, že približne 90 % tamojších rastlín a živočíchov nežije nikde inde na Zemi. Práve táto jedinečnosť však znamená aj zraniteľnosť: ak druh z Madagaskaru zmizne, planéta ho stratí navždy.

Aj preto vedci každé nové zistenie berú ako dôležitý diel skladačky – a najnovšie k nim pribudli dva nové druhy plazov, ktoré sa dokážu pohybovať pieskom tak, akoby plávali vo vode.

Medzinárodný tím opísal dvojicu nových scinkov z rodu Voeltzkowia. Ide o drobné jašterice, ktoré žijú pod povrchom piesku v mimoriadne zvláštnom ekosystéme na západe Madagaskaru. Je to prostredie, ktoré na prvý pohľad vyzerá ako „mŕtvy“ pás piesku – v skutočnosti však ukrýva vlastný svet špecializovaných organizmov, píše portál ČT24. 

Biely pieskový pás

Kľúčom k objavu je útvar, ktorý vedci označili ako „White Sand Belt“ – séria izolovaných bielych pieskových plôch, ktoré sa tiahnu pozdĺž západného Madagaskaru na vzdialenosť viac než 1500 kilometrov, no miestami majú šírku iba niekoľko stoviek metrov. Nie je to jeden súvislý pás, ale skôr „reťaz pieskových ostrovov“, ktoré sú od seba oddelené.

Podľa autorov štúdie práve táto izolácia zohrala veľkú úlohu pri vývoji druhov. Výskum naznačuje, že diverzita tzv. psamofilných (piesok-milujúcich) scinkov je podhodnotená a ich výskyt je formovaný silnou allopatriou – teda oddelením populácií, ktoré sa v priebehu času vyvíjajú samostatne.

Tím sa zameral na mapovanie celého pieskového systému a v teréne hľadal typické zvlnené stopy, ktoré v piesku zanechávajú „plávajúce“ jašterice. Práve podľa nich sa podarilo lokalizovať miesta výskytu a následne druhy aj vedecky opísať.

„Plávanie v piesku“ a adaptácie, ktoré z nich robia takmer červy

Hlavným autorom výskumu je francúzsky herpetológ Aurélien Miralles, ktorý sa dlhodobo venuje málo preskúmaným skupinám plazov. „Zaujímajú ma skupiny plazov, ktoré sú neznáme, o ktorých vieme veľmi málo a ktoré boli pozorované v teréne len zriedka. Vďaka svojmu podzemnému spôsobu života sú pieskové jašterice práve takými tvormi,“ uviedol pre ČT24.

Novoopísané druhy merajú približne 12 centimetrov a od „klasických“ jašteríc sa líšia drasticky. Aby sa dokázali pohybovať pod povrchom, ich telo sa prispôsobilo tak, že sa v piesku doslova „kĺžu“.

Končatiny u nich výrazne zdegenerovali, rovnako aj oči a pigmentácia – v extrémnom pieskovom prostredí sú totiž tieto znaky menej užitočné než aerodynamické, resp. „psamodynamické“ telo, píše sa v štúdii publikovanej v časopise Zoological Journal.

Výskum zároveň pripomína zaujímavý evolučný jav, ktorý je u scinkov známy aj z iných lokalít: v suchších podmienkach môžu končatiny postupne miznúť, no pri návrate vlhkejšieho prostredia sa opäť môžu začať objavovať. Vedci opisujú, že ide o prispôsobenie, ktoré sa môže v rámci evolučných časových mierok meniť podľa tlaku prostredia.

Nový druh pomenovali po Shai-Huludovi

Dva novoobjavené druhy dostali mená Voeltzkowia volontany a Voeltzkowia shaihulud. Prvý názov odkazuje na hnedé sfarbenie jedinca, druhý je jasnou poctou sci-fi ságe Duna. V jej svete existujú gigantické pieskové červy, známe pod menom Shai-Hulud – a paralela je v schopnosti pohybovať sa pieskom ako prostredím.

Na rozdiel od literárnych monštier sú však madagaskarské „Shai-Huludy“ miniatúrne. Spája ich najmä princíp: prežiť v piesku tak, že sa mu prispôsobí celé telo. Aj preto nový druh na prvý pohľad môže pripomínať skôr veľkého červa než jaštericu, na akú sú ľudia zvyknutí.

Jedinečný ostrov, ktorý mizne rýchlejšie, než ho stíhame spoznať

Objav nových druhov zároveň znovu otvára tému ochrany madagaskarských biotopov. Miralles pripomína, že cieľom podobných štúdií nie je len pomenovať nové druhy, ale aj upozorniť na ohrozené územia. „Dúfame, že naša štúdia v blízkej budúcnosti prispeje k rozšíreniu chránenej oblasti na Madagaskare o ďalšie oblasti s bielym pieskom, ktoré zatiaľ nie sú chránené a sú zjavne ohrozené,“ uviedol.

Madagaskar čelí silnému tlaku ľudskej aktivity, najmä odlesňovaniu a vypaľovaniu kvôli poľnohospodárstvu, ťažbe dreva či výrobe dreveného uhlia. Situáciu zhoršujú aj invázne druhy, ťažba nerastov a zmeny klímy, ktoré prinášajú suchá a extrémnejšie počasie.

V takomto kontexte platí, že každý novopopísaný endemit je zároveň „časová stopa“ ekosystému, ktorý sa vyvíjal milióny rokov – a ktorý môže zmiznúť v priebehu jednej generácie.

Novoobjavené pieskové scinky tak nie sú len kuriozitou s názvom z Duny. Sú dôkazom, že aj úzky pás bieleho piesku môže ukrývať evolučné príbehy staré desať miliónov rokov – a že ochrana takýchto mikrobiotopov môže rozhodnúť o tom, či ich vôbec stihneme spoznať.

Čítaj viac z kategórie: Veda a vesmír