„Škoda, že si to ľudia na Slovensku nevážia.“ Huslista Richard získal vzácny nástroj, ktorým nás reprezentuje v zahraničí (ROZHOVOR)

Keď sa mladý hudobník dostane k husliam s výnimočným pôvodom, nejde len o technickú výhodu či prestíž. Často je to aj potvrdenie, že roky práce, súťaží a štúdia začínajú prinášať výsledky, ktoré si všíma aj medzinárodné prostredie.

Presne takýto moment zažíva slovenský huslista Richard Cibula, ktorý dnes pôsobí vo Viedni, koncertuje v zahraničí a hrá na vzácnych husliach Francesco Goffriller ex „Willi Boskovsky“ z prestížnej Goh Family Collection. 

Richard mal k hudbe blízko už od detstva. Vyrastal v rodine, kde bola hudba prirodzenou súčasťou života už niekoľko generácií, no skutočný zlom podľa neho prišiel až vtedy, keď sa ako jedenásťročný dostal do Viedne, kde študoval v triede profesorky Anny Gutowskej. Práve tam si naplno uvedomil, že husle pre neho nebudú len voľnočasovou aktivitou, ale životnou cestou.

Dnes hovorí, že Bratislavu má veľmi rád, no pre klasickú hudbu ponúka Viedeň podľa jeho slov mimoriadne podmienky. Takéto prostredie je podľa neho silno motivačné a posúva mladého interpreta nielen technicky, ale aj mentálne.

V rozhovore nám približil aj to, čo mu dali pedagógovia Dalibor Karvay a Nikita Borisoglebsky, ako vníma rozdiel medzi koncertom a súťažou, prečo nepovažuje súťaže za úplne objektívne a čo sa zmenilo po tom, ako získal do zápôžičky výnimočný nástroj z Londýna. Otvorene hovorí aj o tom, že hoci v zahraničí reprezentuje Slovensko rád, doma mu podpora zo strany štátu chýba.

• Kedy si prvýkrát uvedomil, že husle budú jeho životnou cestou?
• Čo mu prinieslo štúdium v Bratislave a vo Viedni?
• Ako sa dostal k vzácnym husliam Francesco Goffriller ex „Willi Boskovsky“?
• Čo pre mladého interpreta znamená hrať na nástroji takejto hodnoty?
• Prečo podľa neho slovenským hudobníkom chýba systematická podpora?

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že husle pre vás nebudú len krúžok, ale životná cesta?

U nás to bola taká samozrejmosť, hudba v našej rodine je už po niekoľko generácií, ale najviac som si to začal asi uvedomovať, keď som sa dostal ako 11-ročný na Universität für Musik und darstellende Kunst (MDW), vo Viedni do triedy profesorky Anny Gutowskej. To bol asi pre mňa ten zlomový bod, kde som na to prišiel.

Čo vám dali roky štúdia v Bratislave a čo sa zmenilo po presune do Viedne na MUK? V čom je pre vás rozdiel medzi slovenským a viedenským hudobným prostredím?

Bratislavu mám ako mesto veľmi rád, ale práve na klasickú hudbu má ideálne podmienky Viedeň. MUK ako univerzita je zaujímavá práve tým, že na nej učia slávni hudobníci a husľoví virtuózi, preto na túto školu prichádzajú študenti z celého sveta. Každého študenta to určite veľmi motivuje.

Čo vás na triede Dalibora Karvya najviac posunulo technicky a čo interpretačne? Ako vyzerá vaša práca s Nikitom Borisoglebským a v čom je jeho prístup iný?

Dalibor Karvay mi dal veľmi veľa, či už po technickej alebo interpretačnej stránke. Bolo už od prvého momentu cítiť, že stojí na veľkých pódiách a má mnoho skúseností so sólovou interpretáciou. Vždy má jasnú predstavu o danej skladbe. Jeho názor bol aj je, pre mňa veľmi dôležitý.

Práca s Nikitom Borisoglebským je zaujímavá aj z toho hľadiska, že študoval u rôznych veľkých sólistov. Stojí na najväčších pódiách s prvotriednymi orchestrami a vyhral množstvo medzinárodných husľových súťaží. Nemyslím si, že prístup učenia je veľmi rozdielny.

Vidno, že obaja poznajú skladby veľmi detailne. Na hodinách riešime skladby do najmenšieho detailu. Obaja sú výborní učitelia, vedia motivovať, podporiť a poradiť a to je veľmi dôležité.

Ktorá súťaž vám dala najväčší „reality check“ a ktorá naopak dodala sebavedomie? Ako sa mentálne pripravujete na súťažný výkon, keď ide o minúty, ktoré rozhodnú?

Súťaží bolo veľa, ale také najdôležitejšie boli súťaže v Bruseli, v severnom Taliansku alebo v Budapešti. Myslím si, že každá súťaž ma posunula o krok ďalej. Vždy som stretol nových ľudí, mal som možnosť sa porozprávať s porotou, ktorá mi dala vždy cenné rady.

Na súťaž treba ísť pripravený, nemať stres, ani veľké očakávania. Súťaže nie sú najobjektívnejšia vec, nakoľko rozhodujú rôzne faktory napr. porota alebo na akom nástroji hrá daný hráč.

Netreba si z toho robiť veľkú hlavu, ak človeka nevyberú. Nie každému sa páči rovnaká interpretácia danej skladby a neexistuje správna a len jedna interpretácia. Názory porôt sa môžu líšiť, tak je to niekedy aj o šťastí.

Pred súťažou sa snažím vždy oddýchnuť. Neverím tomu, že v poslednej minúte sa dá už niečo nacvičiť. Na súťaže sa pripravuje dlhodobo.

Pamätáte si prvý kontakt s husľami Francesco Goffriller ex Willi Boskovsky? Ako sa vôbec otvorila možnosť získať do zápôžičky takýto nástroj, kto vás s touto príležitosťou prepojil?

Vďaka „Amadeus Festival” vo Viedni som mal možnosť spoznať rodinu Goh. Oni organizujú tento festival. Majú veľkú zbierku vzácnych nástrojov. Mal som možnosť sa s nimi rozprávať a počuli ma hrať minulý rok, keď som mal možnosť vystúpiť na pódiu festivalu spolu s Janoška Ensemble.

Spomenul som im, že sa chystám na veľké medzinárodné súťaže a veľmi rád by som mal zapožičaný nejaký nástroj, ktorý by mi pomohol. Túto možnosť mi dali a po niekoľkých mesiacoch som dostal zapožičaný práve tento nástroj. Nástroj prišiel z Londýna. Hneď ako som ho videl a mal som možnosť si na ňom zahrať, povedal som si, že to je to je zvuk ktorý hľadám.

Aký bol proces výberu a schvaľovania zápôžičky, museli ste absolvovať skúšobné hranie alebo hodnotenie? Pamätáte si moment, keď ste sa dozvedeli, že by to mohlo vyjsť, čo vám vtedy prebehlo hlavou?

Ako som už spomenul, hrať ma počuli už niekoľkokrát. Páčilo sa im, ako hrám, a túto možnosť mi dali. Spomenul som im to len medzi rečou, nemyslel som si, že by to mohlo vyjsť.

Keď som sa dozvedel, že by som nástroj mohol dostať, veľmi som sa potešil, dovtedy to bol len nesplnený sen. Túto možnosť nemá každý, o to viac ma to potešilo. Týmto by som sa chcel poďakovať Goh Family Collection a Fifth String Instruments za zapožičanie tohto vzácneho nástroja.

Čím vás ten nástroj prekvapil ako prvé, zvukom, reakciou, projekciou, alebo niečím „neopísateľným“?

Prekvapil ma zvukom. Tento nástroj má krásny, silný, guľatý, farebný a hlboký zvuk. Dá sa zrovnávať s tými najlepšími talianskymi nástrojmi ako napr. Stradivari, Guarneri, Guadagnini. Zvukovo je to to najlepšie z najlepšieho.

Ako dlho trvalo, kým ste si na husle zvykli a začali ste ich cítiť ako „svoje“? Ako sa líši príprava a zodpovednosť, keď viete, že hráte na nástroji tejto hodnoty a pôvodu?

Trvalo to asi mesiac. Ale v husliach objavujem ešte stále niečo nové, dá sa z nich vytiahnuť veľmi veľa. Teraz na nich spoznávam všetky maličkosti. Čo sa od iných nástrojov nelíši, je moja zodpovednosť k nim a starostlivosť o ne, je to veľká zodpovednosť a na husle dávam vždy veľký pozor.

Zmenilo sa po získaní nástroja niečo praktické, napríklad koncertné ponuky, očakávania, tlak? V čom konkrétne vás táto zápôžička posunula ako interpreta?

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory