Skrytá závislosť, v ktorej žijú 2 z 10 Slovákov. Tieto signály sú kľúčové, varuje expert (ROZHOVOR)

Milovať môže byť krásne aj bolestivé. Existuje stav, ktorý nie je ani jedno, ani druhé — je to limerencia, fixácia, ktorá sa tvári ako láska, no v skutočnosti je to úzkosťou poháňaná posadnutosť.

O tom, prečo sa človek nedokáže vymaniť z myšlienok na niekoho, aj keď racionálne vie, že mu to škodí, sme sa rozprávali s psychológom Jakubom Mihaľom, ktorý sa špecializuje na vzťahové vzorce, úzkosti a sebareguláciu.

• Ako sa limerencia líši od bežnej zamilovanosti? 
  
• Aké sú jej typické príznaky?
• Spôsoby, akými ovplyvňuje tvoj každodenný život
• Najúčinnejšie terapeutické prístupy pri jej liečbe
• Prečo ju niektorí ľudia prežívajú opakovane?

Čo presne je limerence (limerencia) a ako sa tento psychologický stav líši od bežnej zamilovanosti či skutočnej lásky založenej na vzájomnosti a rešpekte?

Limerence je intenzívna, úzkosťou živená fixácia na konkrétnu osobu: viac fantázia než realita, veľa v hlave, málo v živote. Človek číta „znamenia“, dopĺňa medzery príbehom „čo keby“ a prehliada nesúlad medzi slovami a činmi. Bežná zamilovanosť je prirodzený štart vzťahu: zvedavosť sa opiera o reálne stretnutia, spoznávanie a postupne sa upokojuje. Skutočná láska stojí na vzájomnosti a rešpekte: na činoch, dohodách, hraniciach a spoľahlivosti, je predvídateľná a necháva priestor napríklad na prácu a priateľov.

Prečo mozog počas tohto javu produkuje podobné chemické reakcie ako pri závislosti a aké neurotransmitery sú za tento stav zodpovedné?

V tomto stave beží mozog v režime závislostného učenia: medzi očakávaním a občasnou „odmenou“ (správa, úsmev) vzniká cyklus cravingu. Kľúčový je dopamín – neodmeňuje lásku samotnú, ale pátranie a očakávanie. Keď odmena príde nepredvídane, vzniká silná „chyba predikcie odmeny“, ktorá posilní ďalšie naháňanie signálov.

Často klesá serotonín, čo súvisí s obsesívnym myslením a úzkosťou. Oxytocín môže pripútať nie k realite človeka, ale k fantázii. Vzorec je podobný ako pri  návykovom gamblingu: variabilné posilňovanie „raz áno, raz nie“ udržiava fixáciu aj proti racionálnemu úsudku.

Vieš mi priblížiť typické príznaky – od obsesívneho myslenia na objekt záujmu až po fyzické symptómy ako búšenie srdca či nespavosť?

Typické príznaky limerencie sa točia okolo hlavy aj tela. V myslení dominuje vtieravé premýšľanie o „objekte“, fantazijné scenáre a neustále vyhľadávanie znamení; pozornosť je zúžená, vzniká konfirmačné skreslenie a prepisovanie detailov „v jeho/jej prospech“. Správanie zahŕňa kompulzívne kontrolovanie (chat, sociálne siete, „bol/bola online?“), vyčkávanie na odpoveď, ťažkosti prerušiť kontakt, zanedbávanie povinností a odklad iných vzťahov.

Emócie kolíšu medzi eufóriou po drobnom kontakte a pádom pri tichu. Objavuje sa žiarlivosť, podráždenosť, hanba po „kontrole“. Telo reaguje úzkostne: búšenie srdca, napätie na hrudi, nespavosť, ranné prebúdzanie, zmeny chuti do jedla, žalúdočná nervozita, potenie, tras, sucho v ústach, návaly „adrenalínu“. Funkčne klesá sústredenie a výkonnosť, myšlienky sa ťažko presmerúvajú a deň sa začne riadiť dostupnosťou druhého.

Prečo často vzniká práve voči nedostupným osobám – zadaným, emocionálne vzdialeným alebo tým, ktorí neprejavujú záujem?

Limerencia často priľne k nedostupným ľuďom, pretože neistota spúšťa najsilnejšie „variabilné posilňovanie“ raz áno, raz nie – ktoré prudko zvyšuje dopamínové očakávanie a návyk naháňať ďalší signál. Nedostupnosť zároveň zanecháva veľa prázdnych miest, ktoré vyplní fantázia a idealizácia – to, čo nevieme, si skrášlime.

U ľudí s úzkostnou vzťahovou väzbou sa oživí starý program „musím sa viac snažiť, aby som bol milovaný“, kým pre vyhýbavých môže byť takýto objekt „bezpečný“ – dáva intenzitu bez skutočnej blízkosti. Pridáva sa efekt vzácnosti (čo je ťažké získať, pôsobí hodnotnejšie) a ego-pasca: ak zlomím jeho/jej odstup, dokážem si vlastnú cenu. Výsledkom je cyklus nádeje a sklamania, ktorý udržuje fixáciu dlhšie než pri jasne dostupnom, recipročnom kontakte.

Ako rozpoznať rozdiel medzi zdravou zamilovanosťou, ktorá sa vyvíja do lásky, a limerentnou posadnutosťou, ktorá môže byť deštruktívna?

Zdravá zamilovanosť sa opiera o realitu: vedie k stretnutiam, dohode, postupnému upokojeniu a rastie s činmi oboch strán. Znesie spätnú väzbu, konflikty rieši a necháva priestor pre prácu, priateľov aj spánok. Limerentná posadnutosť je naopak poháňaná neistotou a fantáziou – myšlienky rastú, kým vzťah sa v realite nehýbe, objavujú sa cykly nádej–sklamanie, hypervigilancia na „znamenia“, prehliadanie hraníc a pokles funkčnosti.

Prakticky to v terapii s klientmi rozlišujem pomocou troch bodov: realita–reciprocita–trajektória. Koľko konkrétneho času a záväzkov je v kalendári, či iniciatíva a náklady prirodzene kolujú medzi oboma a či sa kontakt vyvíja k jasnejšej dohode. Ak čísla v kalendári nepribúdajú, no hodiny v hlave áno, ak druhý nereaguje alebo je trvalo nejednoznačný a ja strácam spánok či sebahodnotu, nejde o lásku, ale o limerenciu.

Prečo ľudia v stave často interpretujú aj najmenšie gestá objektu svojej posadnutosti ako dôkaz vzájomných citov?

V limerencii mozog hľadá potvrdenia, nie pravdu. Nejasnosť vyplní fantázia a každý drobný signál nás odmeňuje dopamínom a “like” či úsmev sa zrazu javí ako dôkaz. Keď kontakt prichádza „raz áno, raz nie“, naučíme sa čítať omrvinky ako veľké znamenia. Ak horšie znášame neistotu, začneme všetko sledovať, svoje želania pripíšeme úmyslom toho druhého a úľavu po drobnom kontakte potom vyložíme ako „vidíš, cíti to rovnako“. Pomáha návrat k realite: porovnať gestá s dlhodobými činmi, pýtať si jasné dohody a svoj výklad si overiť u dôveryhodnej osoby.

Aká je spojitosť medzi limerenciou a vzťahovou závislosťou z detstva – prečo sú niektorí ľudia náchylnejší na tento typ obsesívnej zamilovanosti?

Limerencia často nadväzuje na vzťahové vzorce z detstva. Ak dieťa zažívalo lásku podmienenú výkonom či náladou rodiča, naučí sa, že blízkosť si treba zaslúžiť a môže sa kedykoľvek stratiť. Tento model odmeny neskôr hyperaktivuje systém pripútania: nedostupní partneri spúšťajú naháňanie potvrdenia a čítanie drobností ako veľkých znamení.

Náchylnejší sú ľudia s úzkostnou alebo dezorganizovanou väzbou, po emočnom zanedbávaní, chaose či parentifikácii býva nižšia tolerancia neistoty, vyššia citlivosť na odmietnutie a sebahodnota naviazaná na pozornosť druhého. U vyhýbavých typov je zas fantázia „bezpečná“ – dáva intenzitu bez rizika skutočnej blízkosti. Limerencia potom nie je romantika, ale opakovanie známeho napätia v nádeji, že ho tentoraz zvládneme.

Môže byť obojstranná, alebo keď cit opätuje druhá strana, automaticky sa mení na niečo iné?

Zo začiatku môže byť aj „obojstranná“, kde sa dve fantázie zároveň živia neistotou. Keď však druhá strana cit jasne opätuje a pridá stabilné činy, mechanizmus limerencie stráca palivo (chýba nejasnosť) a zvyknú nastať dve možnosti: buď sa vzťah prirodzene preklopí do pokojnejšej lásky s dôverou a hranicami, alebo intenzita opadne, lebo realita už nepodporuje naháňanie signálov. U párov s úzkostno–vyhýbavým nastavením môže napätie pretrvávať aj pri opätovaní – blízkosť vyvolá ústup jedného, čo znova roztočí cyklus.

Prečo môže trvať mesiace až roky, zatiaľ čo bežná nezodpovedaná zamilovanosť zvyčajne časom vyprchá?

Limerencia vie trvať mesiace až roky, lebo ju kŕmia občasné „odmeny“ – like, úsmev, krátka správa. Mozog si zvykne čakať na ďalší signál a fantázia doplní všetky medzery, takže chýba jasný koniec. Neustále prehrávanie spomienok prináša drobnú úľavu a zafixuje zvyk, sociálne siete držia človeka stále na očiach. Ak máme nižšiu znášanlivosť ticha, hľadáme ďalšie „znamenie“ namiesto odchodu. Bežná jednostranná zamilovanosť vyprchá, keď realita nepraje, no limerencia žije práve z nedostatku reality.

Ovplyvňuje každodenný život človeka? Prácu, priateľstvá, sebahodnotu a schopnosť vytvárať zdravé vzťahy?

Práca trpí, lebo pozornosť viazne na čakaní správy, pribúda prokrastinácia, chyby a výkyvy výkonu podľa toho, či „niečo prišlo“. Spánok je plytký, rána úzkostné. Priateľstvá sa zužujú na jednu tému, plány sa rušia, ticho z druhej strany vyvoláva podráždenosť alebo ústup do izolácie. Sebahodnota sa naviaže na pozornosť objektu: drobný kontakt prinesie krátke „high“, ticho pád a hanbu, čo podporuje ďalšie kontrolovanie. Vzniká kruh: menej reality → viac fantázie → väčšia závislosť.

Prečo je pre človeka v stave limerencie takmer nemožné „len tak prestať“ myslieť na objekt svojej posadnutosti, aj keď racionálne vie, že mu to škodí?

Pretože v limerencii beží mozog v „návyku“: občasný signál dá malú odmenu a dopamín naučí hlavu čakať ďalšiu. Keď je ticho, stúpne napätie a kontrola prinesie krátku úľavu, takže sa správanie posilní – čím viac kontrolujem, tým viac musím kontrolovať. Stres a nespavosť zvyšujú kortizol, oslabujú sústredenie aj brzdy “logického myslenia” a myšlienky sa ľahšie lepia.

Pozornosť sa zužuje na „ňu/jeho“, neutrálne podnety vyzerajú významne a pokusy nemyslieť na objekt robia opak – vytvárajú návrat myšlienok (ako pri „nemysli na bieleho medveďa“). Racionálne „viem, že mi to škodí“ nestačí, lebo ide o podmienený okruh a nie o slabú vôľu. Pretrhne sa až zmenou návyku: zastaviť kontrolovanie, tolerovať neistotu, vrátiť rytmus dňa a energiu presmerovať do reálnych vzťahov a hodnôt.

Ktoré terapeutické prístupy sú najúčinnejšie pri liečbe a prečo je dôležité pracovať s hlbšími príčinami, nie len symptómami?

Z mojich skúseností najlepšie funguje kombinácia: jasná psychoedukácia o limerencii, konkrétne behaviorálne kroky (stop „kontrolovaniu“, digitálna hygiena, štruktúra dňa) a práca s myslením, ktoré z drobností vyrába „dôkazy“. V praxi sa osvedčuje KBT (zmena interpretácií + nácvik odolávania nutkaniu), ACT (odstup od vtieravých myšlienok, tréning tolerancie neistoty a kroky podľa hodnôt) a terapia zameraná na vzťahovú väzbu alebo schema terapia (liečenie vzorca „lásku si musím zaslúžiť“).

Pri raných zraneniach pomáha trauma-informovaný prístup; dôležité je aj budovanie hraníc a asertivity. Nestačí „uhasiť“ symptóm, lebo mozog si nájde nový objekt: treba meniť hlbšie presvedčenia o vlastnej hodnote, pracovať s citlivosťou na odmietnutie a obnoviť telesnú reguláciu (spánok, dych, pohyb). Keď sa upraví systém odmien a vzťahové nastavenie, limerencia stráca silu.

Ako sociálne siete a digitálna komunikácia zosilňujú tento jav – prečo je dnes ľahšie udržiavať obsesívnu fixáciu na niekoho?

Sociálne siete sypú drobné signály celý deň: like, story, „bol online“, „prečítané“. Pre druhého sú lacné, pre vás sú malou odmenou, ktorá udrží očakávanie. Algoritmy pridávajú pripomienky, takže ho máte stále pred očami. Chat je nejednoznačný: vidíte, že správu videl, ale neviete, kedy odpovie – a hlava začne vymýšľať. Upravované profily podporujú idealizáciu, digitálne stopy lákajú k opakovanému kontrolovaniu. Fixáciu je preto ľahké udržať: je stále dostupná, lacná a občas odmenená. Pomáha jednoduchá hygiena: dať si ticho (mute/unfollow), vypnúť notifikácie, skryť „naposledy online“, kontrolovať len v dohodnutých oknách, vyčistiť záložky a nahradiť čas reálnym dňom, pohybom a ľuďmi.

Prečo niektorí ľudia opakovane prežívajú limerenciu vo vzťahoch a ako sa dá prerušiť tento cyklus emocionálnej závislosti?

Opakovaná limerencia zvykne vyrastať z naučeného vzorca „láska je raz áno, raz nie“. Kto v detstve či v skorých vzťahoch dostával blízkosť nepredvídateľne, ľahko si pomýli intenzitu s láskou a naháňanie so starostlivosťou. Pridá sa nižšia sebahodnota, citlivosť na odmietnutie a zvyky, ktoré udržiavajú variabilnú odmenu – kontrolovanie, fantazírovanie, čakanie na náznaky. Cyklus sa prerušuje návratom k realite a hraniciam: už na začiatku si pomenujte minimum (dostupnosť, frekvencia stretnutí, spôsob komunikácie), pýtajte si jasné dohody stretnutí/komunikácie.

Ak sa minimum nenapĺňa, zvoľte odstup alebo žiadny kontakt a stopnite kontrolovanie. Paralelne posilnite denný rytmus, spánok, pohyb a sieť ľudí mimo vzťahu. Pomáha terapia zameraná na väzbu a práca s presvedčeniami „musím si lásku zaslúžiť“. Vo voľbe partnera uprednostnite konzistentnosť pred iskrou a postupujte pomaly.

Aký je rozdiel medzi romantizovaním limerencie v populárnej kultúre (filmy, piesne, knihy) a realitou tohto psychologického stavu, ktorý môže byť vyčerpávajúci a bolestivý?

Popkultúra z limerencie robí „lásku na prvý pohľad“: veľké gestá, osudovosť, utrpenie ako dôkaz hĺbky citu. Kamera strihne pred účtom za následky. V realite je limerencia skôr motorom úzkosti pričom hlava beží na fantázii, spánok a sústredenie padajú, priateľstvá sa zužujú, sebahodnota sa viaže na drobné reakcie a hranice sa rozpúšťajú. To, čo vo filme vyzerá romanticky (naháňanie, žiarlivosť, nejasnosť), je v praxi červená vlajka a udržiava fixáciu.

Skutočná láska nepotrebuje chaos ani „testy“, je zrozumiteľná a obojstranná: prejavuje sa pravidelným časom, spoľahlivými činmi a rešpektom k hraniciam. Jednoduché pravidlo: ak intenzita bolí, berie funkčnosť a stojí na znameniach, nie na dohodách, nie je to romantika, ale alarm. Láska prináša pokoj, naopak limerencia len ďalší diel nekonečne chaotického a úzkostného seriálu v hlave.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti