Slovák Viktor spolupracoval na filme s Angelinou Jolie: „Každá scéna s ňou bola zážitkom“ (ROZHOVOR)

Viktor Krivosudský je členom Americkej filmovej akadémie, ktorá udeľuje najprestížnejšie filmové ocenenia Oscar. Len 34-ročný slovenský filmový zvukár sa stal vôbec prvým zo svojho oboru, ktorému sa podarilo dostať medzi svetovú špičku filmového zvuku. 

Viktor je držiteľom troch ocenení Slnko v sieti v kategórii Najlepší filmový zvuk za filmy, ktoré možno poznáš – Čiara, Amnestie a Invalid. Taktiež sa v rámci svojej profesie podieľal na tvorbe najúspešnejších filmových diel slovenskej kinematografie, vrátane filmov Miki, Černák, Kavej či Jedeme na teambuilding.

Spolupráca s Angelinou Jolie bola skutočným zážitkom, tvrdí Viktor 

Okrem slovenských filmov si na konto pripísal účasť na hollywoodskej filmovej produkcii. Spoločne s Macom Ruthom, držiteľom Oscara za zvuk k filmu Duna, sa podieľal na zvukovej produkcii filmu Maria, kde v hlavnej úlohe účinkovala herečka Angelina Jolie.  

Talentovaný zvukár je okrem iného aj pedagóg v Ateliéri zvukovej skladby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení. Jeho hlavným zámerom je motivovať mladé talenty a študentov k čo najlepším výsledkom. V exkluzívnom rozhovore prezradil, ako sa Slovák môže dostať do hollywoodskej filmovej produkcie a ako sa mu spolupracovalo so svetovými hviezdami. 

• Prečo Angelina Jolie nedokázala zahrať viac ako tri rovnaké scény
• S akými svetovými hviezdami spolupracoval
• Čo je na práci zvukára najťažšie
• Ako sa môže dostať Slovák do svetovej produkcie
• Aký film bol preňho najväčšou výzvou
• Prečo je desivé pracovať s niektorými hercami, keď sa vypne kamera

Ktorý film z vašej tvorby bol pre vás najväčšou technickou alebo kreatívnou výzvou?

Každý film je veľmi špecifický. Veľmi radi by sme našli niečo, pri čom by sme sa aspoň trošku nudili (smiech). Pre mňa osobne bol zaujímavý napríklad film Maria, kde sme museli pre Angelinu Jolie vymyslieť špeciálny systém odposluchu zvuku, keďže spievala operu s orchestrom.

V rámci príprav na nakrúcanie sme spoločne s Macom Ruthom vymýšľali špeciálne monitorovanie zvuku, ktoré divák nebude vidieť, ale Angelina bude schopná počuť všetko presne tak, ako má, aj cez hrajúci orchester. Testovali sme niekoľko systémov a museli sme vybrať taký, ktorý bude dostatočne hlasný, spoľahlivý a tiež neviditeľný. To bola výzva. 

zdroj: Archív/Viktor

Taktiež si spomínam na film Mayday – na pľaci sme mali obrovské množstvo vojenskej techniky na jednom z námestí v Budapešti a Ryan Reynolds mal v scéne akciu, kde jeden kus tejto techniky ukradol a začal akčnú naháňačku. Bolo tam cez 1 000 komparzistov a hrajúca vojenská kapela. Museli sme vymyslieť celú komunikáciu na pľaci tak, aby herec a všetci komparzisti vedeli, čo majú robiť. 

Potom sú tu tiež každodenné výzvy zvukára, kedy riešime komplikovanú scénu a musíme vymyslieť spôsob jej snímania, kam umiestniť mikrofóny, aby sme dokázali zachytiť autentický výkon herca. Našim cieľom je vyhnúť sa situácii, kedy by herec musel prísť do štúdia o rok neskôr a snažil sa sám seba nahovoriť znovu len preto, aby to bolo technicky čisté. 

Nakrúcania a dni na pľaci sú časovo veľmi náročné, čiže keď som rok na výrobe filmov mám toho potom už „plné zuby“, konkrétne toho zhonu, stresu a podobne. Rád sa po takomto náročnom období zatvorím na rok do štúdia a venujem sa zvukovej postprodukcii. Hovorí sa, že človek by sa mal špecializovať na jednu vec, ak chce byť úspešný. No tým, že dokážem fungovať aj pri nakrúcaní aj v postprodukcii, mám špecifickú kombináciu znalostí, pre ktoré ma medzi seba volajú skúsenejší svetoví zvukári. 

Aká bola vaša skúsenosť so spoluprácou na filme Maria práve s Angelinou Jolie?

Bolo to zaujímavé. Zo začiatku bolo medzi mnou a ňou veľa asistentov, ktorí zabezpečovali našu vzájomnú komunikáciu. Bolo pre mňa ťažké zistiť, ako si čo predstavuje, keďže informácia kolovala medzi tromi až štyrmi ľuďmi. 

Preto som bol rád, že Angelina preferovala spievať pred naozaj málo ľuďmi. Celý štáb išiel bokom a zostal na pľaci len režisér, zvukár a playback operátor, čiže ja. Bolo nás tam 5, maximálne 6 a mohli sme sa zhovárať viac osobne. Povedala mi bližšie svoju predstavu a čo odo mňa potrebuje na to, aby podala dobrý výkon. 

Angelina Jolie je profesionál, ktorý má cit pre detail. Pre ňu aj to, kedy má skladba skončiť, má veľký vplyv na emóciu, ktorú zahrá. Pamätám si na jednu náročnú scénu, pri ktorej spievala a jej hlas začal úplne odchádzať.

Jej postava už nedokázala spievať ďalej a vnútorne sa úplne rozpadla. Bolo pre ňu dôležité, aby tá skladba mala rovnaký „dobeh“ presne na moment toho rozpadu.

V čom sa líši práca na slovenskom filme od práce na medzinárodnej alebo hollywoodskej produkcii?

Ja som vďačný za to, že na Slovensku ma volajú na projekty, ktoré sú náročnejšie a tým sú pre mňa vždy výzvou. Najväčší rozdiel je podľa mňa v tom, že na Slovensku som akoby na špičke toho ľadovca a mám celú zvukovú stránku na zodpovednosti ja. 

zdroj: Archív/Viktor

Práca na zahraničných produkciách je delená medzi viacerých ľudí a vždy mám na starosti len jednu špecifickú zložku. Je to paradox –  čím väčšia a drahšia produkcia, tým je práca pre mňa „jednoduchšia“, lebo mám na starosti jednu časť, na ktorú sa maximálne sústredím.

Na filme Maria bola moja úloha „len“ playback pre Angelinu Jolie a ostatných hercov. Keď si to porovnám napríklad s filmom Invalid, tak to bolo úplne iné. Od prvého momentu tohto filmu až po ten posledný, som musel na celý zvuk dávať pozor. 

Ste priamo pri nakrúcaní a vidíte, že scénka, ktorá má byť strašidelná, je v konečnom dôsledku na pľaci vtipná. Nepokazí vám to konečný výsledok, keď sa potom pozeráte na hotový film? 

Je to zaujímavé, avšak čím spolupracujem na väčšom filme, tým sú tie herecké hviezdy viac pripravené na svoju úlohu. Od prvého momentu to vyzerá ako hotový film. Z filmu Maria si pamätám moment, ako som mal ruky na pulte a pozeral som sa na video z kamery pred sebou. Na chvíľu som zabudol, že som na nakrúcaní. Mal som pocit, že sa pozerám na hotový film. 

Herectvo Angeliny Jolie je level, aký som ešte nezažil. Mala dlhý čas na prípravu, pol roka spievala s opernou koučkou. V intímnych scénach sme vo finále nakrútili asi jednu až tri „ostré“. Sama Angelina povedala, že v danej chvíli už viac týchto scén nezahrá a potrebuje pauzu. Avšak u nej je každá táto ostrá – v podstate klapka alebo jeden beh kamery – ako hotový film. 

V týchto prípadoch nemám iný pocit na pľaci ako v kine, pretože sa v podstate pozerám na hotové dielo. Keď točíme nejaké náročnejšie scény, napríklad niečo akčné, je zaujímavé vidieť, ako sa herci vedia prepnúť z ich postavy do civilu a za sekundu sa vrátiť späť. 

Pre mňa býva skôr fascinujúce, keď z tej úlohy nevyjdú a ostanú v roli. Stáva sa, že herci, ktorí žijú danou úlohou a majú ju naštudovanú, sa trochu zmenia na postavy na určité obdobie.

Hovoril o tom aj Milan Ondrík, keď hral postavu Mikuláša Černáka. Tak sa sústredil na tú postavu, až sa mu dostala do podvedomia a medzi ostrými to nebol ten istý Milan Ondrík. 

Na ktorý z vašich filmov ste najviac hrdí a prečo?

Myslím si, že každý jeden z filmov, na ktorých som pracoval, zanechal určitú stopu v mojom vývoji a vyskladal mi cestu k ďalšiemu filmu. Robil som napríklad dokument o Attilovi Véghovi a spomínam si, ako jeden chlapec, ktorý bojoval s rakovinou povedal, že ten film rád pozeral dokola. Bola to preňho motivácia – že keď Attila vyhrá, tak vyhrá aj on a toto mu pomohlo v jeho boji s chorobou.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Slnko v sieti (@slnko_v_sieti)

Takže napriek tomu, že menší dokument nie je hollywoodska produkcia, sú to práve tieto momenty, kedy si poviem, že naša práca má väčší zmysel a nie je to len zábava pre diváka. Potom sú tu filmy, ktoré boli pre mňa prelomové a oceňované, ako napríklad Čiara. Dostal som zaňho Národnú cenu napriek tomu, že to bol môj prvý celovečerný film. 

Aké skúsenosti a poznatky ste si odniesli zo spolupráce s hollywoodskymi produkciami?

Skúsenosti zo zahraničia sú napríklad len potvrdením toho, že napriek tomu, že sme začínali na Slovensku, vieme dosahovať svetovú kvalitu. Naše podmienky nás naučili improvizovať a dopracovať sa k najlepším výsledkom aj s menšími prostriedkami. 

Mnohí diváci si zvuk vo filme častokrát ani neuvedomujú, ako by ste im vysvetlili, čo všetko vaša práca obnáša? 

Hovorí sa, že najlepší zvuk vo filme je presne ten, ktorý na seba zbytočne neupozorňuje a divák ho vníma ako prirodzenú súčasť filmu. Dosiahnuť takýto výsledok je veľmi náročné.

Práca zvukára je komplexná a v zahraničí sa rozdeľuje na viacero menších profesií. Ľudia sa špecializujú na to, že dizajnujú zvukové efekty v postprodukcii alebo sa napríklad venujú len záznamu zvuku pri nakrúcaní filmu.

Potom sú tu tiež zvukári, ktorí sa venujú napríklad len na mixáži soundtrackov pre filmy. V našich končinách je však úplne bežné, že tieto profesie kombinujeme a venujeme sa viacerým úlohám naraz. Preto sú aj naše zvukárske tímy menšie.

Profesia filmového zvukára je o tom, že musíš vedieť, ako zaznamenať zvuk pri nakrúcaní tak, aby bol autentický. Musíš zachytiť prejav herca v danom momente, ako sa film odohráva, potom tam v postprodukcii dorobíš všetky potrebné zvukové elementy – od krokov hlavnej postavy, cez výstrely až po šumenie listov v pozadí. Na konci počas mixáže treba všetko vyvážiť tak, aby diváka nič nerušilo a vedel sa sústrediť na príbeh. 

Ako ste sa dozvedeli, že ste boli prijatý do Americkej filmovej akadémie?

Prebieha to v dvoch kolách. V tom prvom človek dostane pozvánku, v ktorej sa píše, že ho vybrali iní členovia akadémie s tým, že ho chcú prijať medzi seba. Treba vyplniť všetky potrebné informácie a potom sa čaká asi rok na to, či táto prihláška prejde ďalším schvaľovaním. 

Ak si úspešní a filmová akadémia ťa chce prijať, približne po roku príde oficiálne pozvanie na to, aby si sa stal jej oficiálnym členom. Nie je to rýchly proces, napriek tomu, že sa za teba zaručia najlepší filmári sveta. 

Čo pre vás osobne znamená byť členom inštitúcie, ktorá udeľuje Oscary?

V momente, keď som sa to dozvedel, nevedel som vyhodnotiť svoju emóciu. Bral som to na jednej strane ako uznanie, že ma chcú medzi sebou tí najlepší z najlepších v našom obore. Zároveň si uvedomujem tú zodpovednosť. 

zdroj: Archív/Viktor

Aký bol váš prvý pocit, keď ste si uvedomili, že ste historicky prvým slovenským zvukárom v akadémii? 

Ani som sa nad tým nezamýšľal, ak mám byť úprimný. Som za to rád, je to pre mňa potvrdením, že keď sa človek snaží, naozaj sa to vyplatí. Môžeš byť ocenený aj napriek tomu, že si na opačnej strane sveta. Som rád, že sa akadémia otvára aj zahraničným umelcom mimo Hollywoodu prijímajú medzi seba ľudí z celého sveta. 

Akým spôsobom môžete ako člen ovplyvňovať oscarové nominácie a víťazov ako člen?

Primárne hlasujeme najprv vo vlastnej kategórii, teda v kategórii zvuk, kedy vyberáme tzv. shortlisty. Máme prístup ku všetkým filmom, ktoré podali prihlášku na Oscary. Našou zodpovednosťou, alebo teda svedomím by malo byť pozretie si každého jedného filmu a vybrať 15 najlepších na shortlist.

Následne môžeme hlasovať už v každej kategórii za víťaza v jednotlivých kategóriách, ako je réžia, najlepší film či najlepší zvuk.

Cítite silnú zodpovednosť a tlak, keď sa podieľate na hlasovaní o najprestížnejších filmových oceneniach?

No pre mňa je to na jednej strane potešenie – nikdy som veľa filmov nesledoval, teraz ma to prinúti si ich pozrieť (smiech).

 Teším sa, že som bol prizvaný do užších kruhov svetových filmárov a že v tom nie som sám. Mám okolo seba komunitu ľudí, s ktorými sa môžem odborne poradiť so svojimi názormi.

So zvukom to býva zaujímavé. Tým, že dielo sa stane víťazom kategórie najlepší film, automaticky to neznamená, že dostane cenu aj za najlepší zvuk. Už niekoľkokrát v histórii sa stalo, že film nedostal v žiadnej inej kategórii Oscara, dokonca ani nebol v inej kategórii nominovaný, no dostal toto ocenenie za zvuk len kvôli tomu, že zvukársky tím urobil niečo, čo predtým nebolo počuté a akadémia to patrične ocenila. 

Čo považujete za najdôležitejšie kvality dobrého filmového zvukára?

Myslím si, že je to určite trpezlivosť. Proces filmového zvuku začína v predprodukcii, kedy sa píše scenár – a pri troške šťastia sa k nemu ako zvukári vieme vyjadriť. Nasleduje veľmi dlhé obdobie príprav, ktoré je jednou z kľúčových v úlohe zvukára.

Dôležité je vedieť spolupracovať s ľuďmi a byť tímový hráč. Treba mať trpezlivosť a byť trochu technicky zdatný, umelecky založený a myslím, že je potrebné mať aj chuť objavovať a pridávať do celého procesu aj niečo vlastné.

zdroj: Instagram/@viktorkrivosudsky

Stáva sa umelá inteligencia prirodzenou súčasťou vašej práce? 

Áno, je veľmi nápomocná. Stále ju však používame vo forme nástroja, nie je to niečo, čo by zatiaľ vedelo nahradiť kreatívu človeka. Napríklad pri jednom filme sme mali scénu, v ktorej nebol úplne čistý zvuk. Bežnými nástrojmi sa to už nedalo vyčistiť a zachrániť, preto sme skúsili použiť nástroje založené na umelej inteligencii.

Tá sa učí štýl, akým herec rozpráva a dokáže tvoriť slová tak, aby zneli technicky čisto, bez nežiaduceho pozadia.

Som pedagóg na Vysokej škole múzických umení už 9 rokov. Vidím, ako naši študenti používajú nástroje umelej inteligencie pri svojich filmoch. Musím teda povedať, že je to nástroj, s ktorým sa najprv človek musí naučiť pracovať. Najprv musí vedieť, čo chce dosiahnuť, pretože sa dá veľmi ľahko použiť nesprávnym spôsobom. 

Niekedy totiž AI vyčistí zvuk natoľko, že pôsobí umelo a diváka vyhodí z kontextu filmu. Umelá inteligencia nám pomohla napríklad aj s filmami Miki a Černák dotvoriť hudbu 90. rokov. Myslím, že je viac prítomná v tomto odbore asi posledné tri roky, nové nástroje vznikajú každým dňom.

Je pri tvorbe filmu bežné, že herci musia neskôr prísť a znovu niečo nahrať len preto, že je zlý zvuk? 

Je to úplne bežné. Niekedy nie je možné pri výbere lokalít aj na dokonalé zvukové prostredie. Ľahko sa môže stať, že na určitých miestach a v určitých podmienkach sa nedá zaznamenať kvalitný zvuk.

Mám však pocit, že na Slovensku je to často tak, že sa to zo záznamom primárneho zvuku príliš rýchlo vzdáva s odôvodnením – okej, veď nahráme to potom v postprodukcii.

Vždy mi hralo do karát, že som to vzdával oveľa neskôr ako všetci ostatní členovia štábu. Do poslednej sekundy som hľadal riešenie problému, ktorý spôsoboval, že zvuk nie je možné zaznamenať. 

Koľko sa venujete zvukárskej brandži? 

Od svojich 15 rokov sa venujem tomu, ako nahrať zvuk. Aktívne to rátam od roku 2013, kedy som robil svoj prvý dlhometrážny film. Komerčne je to od roku 2015, keď som sa začal venovať zvuku naplno. 

Keby ste mali jednou vetou opísať, čo pre vás znamená dobrý filmový zvuk, ako by znela tá veta?

Pre mňa je dobrý filmový zvuk vtedy, keď som v príbehu s postavami. Naposledy sa mi to stalo napríklad pri Dune 1, kedy som sa zrazu strhol a uvedomil si, že som v kine – akoby som zabudol, že pozerám film.

Vôbec som neriešil záber kamery, strih či zvuk. Dobrý filmový zvuk je to, čo dokáže človeka preniesť niekam inam a prežiť príbeh s hlavným hrdinom.

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívni Slováci