Slovák začínal na Wall Street ako 22-ročný: „Za úspech nevďačím talentu, ale šťastiu a potu. Mladým chýba fokus a vytrvalosť“

Michael Kollar dnes vedie vlastný investičný fond. Svoju kariéru však začal v epicentre svetového finančného diania. Ako mladý Slovák sa dostal do newyorskej investičnej banky v čase, keď sa trhy prepadali do hlbokej krízy a konkurencia bola brutálna. V prostredí, kde sa o prepustení rozhodovalo denne a pracovné hodiny sa rátali na desiatky týždenne, sa naučil, že prežije len ten, kto je extrémne sústredený, odolný a ochotný pracovať viac ako ostatní.

Namiesto klišé o Wall Street však Michael rozpráva vecne, úprimne a s odstupom, ktorý prichádza až po rokoch. Nepredáva ilúzie ani sám seba. Hovorí o syndróme podvodníka, o rozhodnutiach za stovky miliónov, aj o tom, že úspech často závisí skôr od šťastia než od plánov. Spomína, ako počas krízy sledoval, ako firma prepustila tretinu zamestnancov, a zároveň opisuje momenty, ktoré boli napriek tomu ľudsky silné.

V tomto rozhovore sa dozviete, ako funguje skutočný svet financií za zatvorenými dverami mrakodrapov, čo si z neho odniesol človek, ktorý tam prežil sedemnásť rokov, a prečo bol nakoniec posledným z 53 kolegov, s ktorými kedysi začínal.

• Ako vyzerá bežný deň na Wall Street?
• Čo prežije len 6 ľudí z 53?
• Môžeš tam zbohatnúť aj mladý?
• Ako veľmi ťa zmení práca v New Yorku?
• Dá sa prežiť v tempe 100 hodín týždenne?
• Je stres naozaj cenou za úspech?
• Čo odlišuje tých, ktorí vydržia, od ostatných? 
• Má ešte autorita nejaký význam?
• Zmení ťa tvrdá práca alebo peniaze?
• Prečo sú niektorí ľudia úspešní a iní nie?

Pamätáte si na svoj úplne prvý deň v kancelárii na Manhattane? Čo vám vtedy prebehlo hlavou?

Pamätám si to veľmi presne. Takých dní má človek za život len pár a nevytratia sa z pamäti. Sedíte na dvadsiatom poschodí newyorského mrakodrapu s výhľadom na Manhattan, okolo vás sú rovesníci z Harvardu aj Stanfordu a celé prostredie pulzuje dynamikou, ktorá miestami pôsobí až agresívne. V tej chvíli sa naplno ozve syndróm podvodníka. Pýtate sa sami seba, či sa vám to len sníva alebo ste sa ocitli na mieste omylom. Premýšľate, či to vôbec zvládnete a čo všetko sa od vás bude očakávať.

Nepomohlo ani to, že keď som sa o túto prácu uchádzal, akcie našej banky sa obchodovali za necelých sto dolárov. Rok po mojom nástupe boli na úrovni okolo pätnásť dolárov. Neprekvapilo by nás, keby banka ohlásila bankrot. Začínal som v roku 2008 v čase najhlbšej finančnej krízy a psychicky to nebolo jednoduché. Počas môjho prvého roka prepustila firma viac ako tridsať percent zamestnancov. Každý deň som rozmýšľal, koľko dní mi ešte zostáva.

Napriek tomu som za túto skúsenosť vďačný. Naučila ma sústrediť sa len na to, čo mám reálne pod kontrolou. Nemá zmysel stresovať sa z toho, či banka zbankrotuje, tak ako Lehman Brothers alebo Bear Stearns. Nemôžem to ovplyvniť. Jediné, čo môžete urobiť, je skloniť hlavu, vyhrnúť si rukávy a pracovať. To je jediná vec, ktorú máte vo svojich rukách a ktorá vás môže ochrániť pred tým, aby si v ďalšej vlne prepúšťania neprišli aj po vás. Je to kruté, ale je to realita.

Spomeniete si na moment, keď ste prvýkrát pocítili, že vás práca môže zlomiť?

Nikdy som to takto nevnímal. Existovalo príliš veľa faktorov, ktoré mohli moju kariéru ukončiť aj bez mojej chyby. Finančná kríza, silná konkurencia kolegov, krach banky, zdravotný problém, ktorý by mi znemožnil pracovať deväťdesiat až sto hodín týždenne. Hovoril som si, že tento zážitok sa môže skončiť hocikedy aj bez môjho pričinenia, preto odtiaľ neodídem dobrovoľne. Budem sa tam držať tak dlho, ako to len pôjde.

Od detstva som bol tvrdohlavý a išiel som si za svojím. Keď o niečo bojujete celé roky, nie je dôvod sa vzdať. Ani vysoké pracovné tempo, ani náročný nadriadený, ani únava ma neodradili. V poslednom ročníku univerzity som prešiel sto pohovormi a len jedna firma mi dala ponuku. V období krízy sa taká príležitosť nepúšťa z rúk.

zdroj: Michael Kollar/Founder & CEO at GateVest

Zažili ste aj situácie, ktoré boli ľudsky silné alebo dojímavé?

Investičné bankovníctvo je svet peňazí, nákupov a predajov firiem, uzatvárania obchodov. Tváriť sa, že to niekto robí zo vznešených pohnútok, by bolo naivné. Ľudia tam chcú pracovať s motivovanými a inteligentnými kolegami, rýchlo sa učiť, rásť a dlhodobo dobre zarobiť.

Zároveň však trávite v malom tíme obrovské množstvo času. Nevyhnutne sa vytvoria silné väzby. Dodnes som v kontakte s kolegami, s ktorými som pracoval pred sedemnástimi rokmi. Pri veľkých transakciách, ktoré trvajú dva či tri roky, môže byť dokončenie obchodu skutočne emotívny moment. Je to pocit víťazstva a zadosťučinenia. Neprirovnal by som to k športovcovi na stupni víťazov, tým by som ho znevažoval, ale tá dlhá cesta a obrovské úsilie majú podobný charakter.

Ak by ste mali život na Wall Street prirovnať k filmu alebo metafore, čo by to bolo?

Väčšina ľudí čaká, že spomeniem filmy ako Vlk z Wall Street alebo Big Short. Ja to skôr prirovnávam k žánru slow TV, ktorý preslávila nórska televízia. Napríklad sedemhodinový záznam jazdy vlaku z Bergenu do Osla. Nie preto, že by práca bola nudná. Skôr preto, že je to maratón.

Deň po dni, hodinu po hodine analyzujete finančné výkazy, tvoríte modely a sledujete trhy. Navonok sa nič dramatické nedeje. Až po roku práce príde moment, keď sa transakcia uzavrie a vlak dôjde do cieľa. Keď si uvedomíte, že máte pred sebou ešte veľa hodín, rozmýšľate, kde ste urobili chybu a čo všetko ste mohli urobiť inak.

Bolo obmedzenie práce v piatok večer skutočnou snahou o zmenu firemnej kultúry?

Myslím si, že to bola úprimná snaha niečo zmeniť. Systém bol neudržateľný. Objavilo sa viacero prípadov, keď analytici po niekoľkých dňoch bez spánku zomreli. To bol moment, keď bolo jasné, že je nutné zakročiť. Motivácia a vysoké nasadenie sú jedna vec. No keď to ohrozuje zdravie alebo život, hranica sa prekročila.

U nás to nebolo napísané v pravidlách, ale len veľmi zriedka sme pracovali v piatok po šiestej večer. Každý sa chcel aspoň na pár hodín nadýchnuť, ísť športovať alebo sa stretnúť s priateľmi, kým sa v sobotu ráno opäť nevrátil do kancelárie.

Dnes už také tempo nemám. Budujem vlastný investičný fond, ktorý síce vyžaduje intenzívnu pozornosť, no každé rozhodnutie má väčšiu váhu. Lepší balans medzi prácou a oddychom mi umožňuje podávať čo najlepší výkon.

Čo bol najväčší mýtus, ktorý ste si o Wall Street mysleli pred nástupom a ako rýchlo sa rozplynul?

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy