Slovenská pekáreň Kamoshi na Madeire: Skúšobnú dávku pečiva vypredali za 16 minút

Slováci Matej Jurášek a jeho manželka Andrea sa rozhodli priniesť kúsok domova na Madeiru. Mateja asi poznáš pod menom Rarach, ktorý pomáha Slovákom s dovolenkami na Madeire, alebo ešte možno z čias, keď sa rozhodol prehovoriť o svojej chuligánskej minulosti.

Teraz sme však hovorili o niečom inom. Popri svojich apartmánoch a požičiavaní áut na Madeire sa rozhodol prihodiť niečo nové, čo ešte nikto predtým na Madeiru nepriniesol – remeselnú pekáreň s kváskovým pečivom.

Ich Kamoshi Bakery si rýchlo získala miestnych aj expatov vďaka chrumkavému chlebu, vlastnej káve a srdečnej atmosfére. Rarach nám v rozhovore porozprával, ako vznikol nápad, s akými výzvami sa stretli a či si ľudia na ostrove zamilovali to, čo vzniká pod rukami jeho manželky.

• Kedy sa Andrea rozhodla, že už nebude piecť len doma?
• Čo bol hlavný impulz mať na Madeire niečo vlastné? 
• Za koľko minút vypredali svoje prvé „skúšobné pečivo“?
• Prečo Rarach už po dvoch týždňoch dostával telefonáty od miestnych podnikov?
• Kvôli čomu k nim dochádza pán z vedľajšej dediny 20 minút autom?
• Existuje pre nich domáca konkurencia?
• Akú surovinu miestni vôbec nepoznajú?
• Na akú úroveň sa chcú posunúť Kamoshi Bakery?

Ako by si predstavil Kamoshi Bakery niekomu, kto o koncepte nič nevie?

Kamoshi je miesto, kde chceme, aby sa všetci cítili ako medzi kamošmi, čo vyplýva aj zo samotného názvu. Keď hovoríme o tom názve Kamoshi, my tam ako Slováci vidíme prešmyčku, že sú to kamoši.

My sme zámerne poňali tento náš koncept prepájajúcim spôsobom, pretože Madeira je hub pre ľudí z celého sveta. Aj preto sme hľadali slovo, ktoré bude medzinárodné, respektíve bude medzinárodne vysloviteľné. Nás baví vysvetľovať ho našim zákazníkom. Slovo „kamoshi“ máme pri vstupe do pekárne vysvetlené ako vo výkladovom slovníku. Celý čas sa hráme s tým naratívom „kamoshi“, „amigos“ alebo „friends“, aby bolo jasné, že kamoshi znamenajú kamaráti v slovenskom jazyku.

Kto za Kamoshmi stojí a ako dlho tu už ste?

Ja a moja manželka Andrea sme sa sem presťahovali spoločne s naším malým synom pred takmer troma rokmi. Prišli sme sem na dovolenku a po troch dňoch sme vedeli, že to je miesto, kam sa chceme presťahovať. Videli sme tu krásnu krajinu a príjemných, hrejivých ľudí, kopu príležitostí. A kto za tým stojí? Ja, Rarach ktorý som sa zo začiatku tu na Madeire snažil ambasádovať ostrov a moja manželka, ktorá výborne pečie.

Mali ste už nejakú skúsenosť s pečením?

Nie sme skúsení pekári, manželka piekla len pre radosť doma. Andrea je super v tom, že čohokoľvek sa chytí, tak jej to ide, keď sa do toho dostatočne ponorí. Ja som len veril jej vízii a produktu a začal ho predávať.

zdroj: Archív Mateja "Raracha" Jurášeka

Predsa len nie je jednoduché mať na Madeire biznis, keď nie si lokálny, nie?

Veľká výhoda je to, že Madeira je súčasťou Európskej únie a to nám obrovsky pomáha. Nebol problém vybaviť pobyt, nebol problém sa tu začleniť. Tým, že sú tu ľudia takí priateľskí a prívetiví, nechajú ťa robiť si tu svoju vec. Takéto podnikanie zároveň pomáha ostrovu lebo to zvyšuje kvalitu miestneho života.

Čo je vaším najväčším lákadlom? Prečo si prídu ľudia po pečivo práve k vám?

Ľudia tu nie sú zvyknutí na kváskové pečivo. Pre nich je to úplná novinka, takže sú zvedaví a chodia. Takisto je pre nich viac-menej novinka aj výberová káva, pretože takých kaviarní, čo ju ponúkajú, je tu len pár. Sú rovnako zvedaví, ako by sme boli zvedaví my, Slováci.

Máme síce skvelé reakcie, ale aj tak ich na to musíme naučiť. Výhodou sú však expati, ktorí poznajú podobný druh pečiva alebo podobný druh kávy zo svojej krajiny.

Takže to gro, ktorým sa odlišujete pri pečive, je to, že je kváskové? Čo si ešte u vás môžu ľudia dať?

Vedia si u nás dať kávu aj raňajky. Robíme sendviče alebo foccacie, prípadne plnené kváskové pečivo. A máme aj sladké Moravské koláče. Predpokladám, že tie na Madeire ešte nikto nejedol.

Keď spomínaš kávu, odkiaľ pochádza a kde je pražená?

U nás je na mlynčeku Nicaragua a Guatemala, ktorá je pražená tu na ostrove. Máme na nej aj náš label vďaka našim kamošom z Gato Legal Coffee Roastery. Ide o jednu z dvoch pražiarní na ostrove, ale zároveň o tú najlepšiu. Je to káva, ktorá vzniká vďaka priateľstvu – zmes od priateľov. Po portugalsky sa to hovorí ľahšie – „mistura de amigos“.

Zároveň ju naši kamaráti z Gato pripravili tak, aby pekne sedela s tým, čo predávame. Má jemné škoricové tóny, takže perfektne hrá s tým, čo robíme. Sme hrdí na to, že ju máme.

Kamoshi Bakery prináša na Madeiru poctivé domáce pečivo, ktoré poznáš aj na Slovensku

GALÉRIA+ 5

Chodia k vám ľudia aj výhradne kvôli samotnej káve, aby si ju mohli urobiť doma?

Ľudia ju kupujú až neuveriteľne rýchlo. Po prvých týždňoch fungovania prišla za mnou kamoška, majiteľka tej pražiarne, ktorá bola prekvapená, že sme kávu tak skoro predali. Je to veľká radosť a výborná spätná väzba, keď si niekto dá pečivo či kávu a opakovane sa vráti. Je úplne fantastické, keď si z nej po ochutnaní ešte zoberú aj domov. Máme potom ten vytúžený pocit zadosťučinenia.

Otvorení ste len necelé tri týždne a vyzerá to tak, že to prevýšilo vaše očakávania. Čakal si takýto úspech?

Tajne som dúfal, že to bude vyzerať takto. Dúfal som, že tí ľudia budú chodiť a budú spokojní. Ach, to by si musela zažiť a vidieť ako sa tí ľudia správajú v tej pakárničke. Vedia tam vzniknúť krásne momenty. Ľudia si sadnú na múrik vonku, ktorý je hneď oproti a len jedia, pijú kávu a pozerajú sa na oceán, hory alebo loďky v prístave. Má to skvelú atmosféru a ľudia, ktorí ku nám chodia, sú absolútne fantastickí.

Nie je ešte trochu predčasné pýtať sa, či budete ziskoví?

Vieš, ja som nikdy predtým nerobil tento typ podnikania, a už vôbec nie v gastro segmente. Takže ťažko povedať, ako sa to celé vyvinie. Môžem len zdieľať to, čo cítim. Ak k nám budú aj naďalej chodiť ľudia s takou energiou, akú prinášajú teraz, neviem si predstaviť, že by to nefungovalo. Samozrejme, zisk nie je tým hlavným dôvodom, prečo to robíme. Ale keď vidím spätnú väzbu, koľko ľudí prichádza a ako reagujú, verím, že produkt je kvalitný, iný, a že si ho ľudia obľúbia rovnako ako my.

Máš už predstavu, kam by sa to celé mohlo posunúť v budúcnosti?

Určite áno. Predstava je, že by sme raz chceli mať prevádzku, kde si ľudia môžu aj posedieť, dať si kávu, pečivo a porozprávať sa. Zatiaľ sme však stále vo fáze, keď riešime množstvo drobných vecí – tie, kým si „sadnú“, nám nedovoľujú rozmýšľať nad expanziou. Ale ak sa nám podarí ustáliť chod, odbúrať tie maličkosti a naučiť sa v tom chodiť, chuť aj vízia do budúcna určite sú.

Fotograf Jozef bol súčasťou tímu hviezdnej Jennifer Lopez. Ako sa mladý Slovák dostal ku áčkovej celebrite

Vidíš priestor aj na to, že by ste dodávali pečivo do iných prevádzok?

Záujem o to vznikol ešte predtým, ako sme vôbec otvorili. Ľudia, ktorí ochutnali pečivo mojej manželky, keď ho testovala doma, sa nám ozývali – písali správy, volali. Dokonca sa nám ozval majiteľ jednej reštaurácie, ktorú úplne milujem – podľa mňa má svetovú úroveň. Napísal: „Ahoj, otváram nový podnik, poďme sa baviť o tom, čo mi vieš dodať.“ A to sme ešte nemali ani otvorené dvere. Takže áno, ten potenciál tam je. Ale dnes by to nešlo – Andrea je zatiaľ jediná, kto pečie, a všetko robí ručne. Na to, aby sme dodávali vo veľkom, by sme potrebovali viac rúk.

Takže Andrea pečie úplne všetko sama?

Úplne všetko. Každý chlieb, každý kus pečiva, ktorý si ľudia odnesú z našej pekárne, prešiel jej rukami. Je neuveriteľne precízna a pracovitá.

Koľko toho denne upečie?

Okolo 50 chlebov a približne 200 kusov rôzneho pečiva denne. Andrea je v tomto úplný šialenec – v dobrom slova zmysle.

To musí byť nepretržitá robota. Ako to zvládate popri rodine?

Máme dve malé deti, takže to nie je ľahké. Preto sme sa rozhodli byť otvorení len štyri dni v týždni – aby sme mali čas aj na život. Všetko je pre nás nové, robíme to len niekoľko týždňov, ale už teraz cítime, aké je to náročné. Nemáme tu starých rodičov, sme na ostrove len my dvaja s deťmi. Keď potrebujeme pomôcť, zachraňujú nás kamaráti. Bez nich by sme to nezvládli.

zdroj: Archív Mateja "Raracha" Jurášeka

Ty máš teda na starosti všetko okolo marketingu a komunikácie?

Áno. Marketing je moja oblasť – robil som ho aj predtým. Mám svoj projekt Mad Madeira, aj osobný profil Rarach na Madeire. To znamená, že komunikujem s ľuďmi, odpovedám na správy, starám sa o značku – to je pre mňa prirodzená časť dňa.

Je podľa teba ťažšie podnikať na Slovensku alebo na Madeire?

Ťažko porovnávať, pretože tento typ podnikania som na Slovensku nerobil. Moju osobnú značku som začal budovať až tu. Predtým som pracoval pre mesto Bratislava, spravoval som ich sociálne siete – bola to výborná škola komunikácie a vystupovania, ale teraz robím veci po svojom, osobnejšie, prirodzenejšie.

Máte stálu ponuku alebo plánujete aj špeciály?

Momentálne sa nám zdá, že všetko, čo prinesieme, je pre ľudí novinka. Sme tu krátko, takže každý produkt je vlastne „špeciál“. Zatiaľ máme októbrovú ponuku, neskôr príde možno aj nejaká sezónna. Ľuďom zatiaľ chutí to, čo sme nastavili na začiatku, a Andrea to neustále vylepšuje. Je na seba prísna – aj keď ja by som zjedol úplne všetko, čo vyjde z pece (čo aj robím), ona skúša recepty meniť a posúvať ďalej.

Ako reagujú miestni na vaše ceny?

Nie sme bežná ostrovná pekáreň. Na Madeire máš dva typy pekární – úplne bežné, lacné miestne pekárne a potom reťazce. My sme niečo iné – prinášame kvalitu, ktorú tu ľudia dovtedy nepoznali. Niektorí si museli zvyknúť, že náš chlieb stojí viac, ale keď pochopia, že je to kváskový chlieb, ktorý vzniká tri dni, z múky dovezenej z Nemecka a Talianska, pochopia aj cenu. Nie všetci sa vrátia, ale mnohí áno – pretože cítia rozdiel.

A áno, možno zaplatia viac, ale keď si kúpia lacnejší chlieb v reťazci, ten je už na nasledujúci deň tvrdý. Náš vydrží, chutí a vonia. A to ľudia oceňujú.

zdroj: Archív Mateja "Raracha" Jurášeka

Zohnať kvalitné suroviny na ostrove asi nie je jednoduché, že?

To je obrovská výzva. Niektoré veci, ktoré sú na Slovensku úplne bežné, tu jednoducho nezoženieš. Napríklad kvalitná múka – taká, akú potrebuješ na kváskový chlieb – alebo kardamón. Kardamón tu prakticky nepoznajú.

Máme zákazníka, Dána, ktorý žije v mestečku Ribeira Brava – je to asi 20 minút cesty autom od nás. Ten chlap príde k nám každý jeden deň, len aby si kúpil svoj kardamónový bun. Pre nás, čo sme z kontinentu, 20 minút autom nie je nič, ale tu je to skoro ako výlet na druhý koniec sveta. Na Madeire sa jednoducho nikam ďaleko nejazdí – keď ideš 15 minút autom, ľudia sa už čudujú, kam sa trepeš.

A on príde každý deň. Hovorí, že nič také tu doteraz nejedol. A to je presne ten moment, keď si povieš, že to celé dáva zmysel – že ľudia si nájdu cestu, aj keď to znamená, že musia prejsť kus cesty len kvôli koláču.

Strávili sme veľa času hľadaním dodávateľov – obchádzali sme rôznych distribútorov, testovali, ochutnávali. Nakoniec sme si povedali, že na niektoré veci sa tu jednoducho nedá spoľahnúť, a múku sme si doviezli sami. Niekoľko ton.

Keď privezieš také množstvo, nemôže ti to len tak stáť na sklade musíš s tým pracovať.

Áno, preto teraz riešime, ako rozšíriť kapacitu, ako robiť rýchlejšie, lepšie a viac. Potrebujeme väčší sklad, možno ďalšieho človeka. Momentálne máme doma porozhadzované všetko možné – poháre, tácky, obaly – len aby sme prežili. Ale to je proste realita začiatku podnikania.

Pôsobíte v prenajatých priestoroch. Chceli by ste raz mať svoje vlastné?

Sme v prenajatých priestoroch. A je zaujímavé, že my sme pôvodne ani nechceli otvoriť pekáreň – priviedol nás k tomu samotný priestor.

Andrea začala piecť úplne spontánne. Jedného dňa si doma upiekla svoj prvý chlieb – len tak, pre radosť. A keď ho ochutnala, zistila, že je neporovnateľne lepší než čokoľvek, čo tu na ostrove mali. Upiekla druhý, dala ho ochutnať známym – a tí hneď chceli viac. Tak im napiekla. Potom sa to roznieslo ďalej – suseda, známi, známi známych – a zrazu sa u nás doma pieklo niekoľko chlebov týždenne.

Kuchyňa pritom vyzerala ako u Escobara – všade biely prášok z múky, cesto rozliate po linke, deti s múkou za ušami, voda, rozrobené cesto, neporiadok úplne všade. Vtedy sme si uvedomili, že takto sa dlhodobo fungovať nedá.

zdroj: Archív Mateja "Raracha" Jurášeka

Vtedy ste sa rozhodli, alebo prišlo ešte niečo ďalšie?

Potom prišli vianočné trhy v našej dedine – krásne podujatie, kde každý pozná každého. Andrea tam priniesla svoje pečivo a všetko sa vypredalo za 16 minút. Ľudia sa hneď vracali, pýtali si ďalšie, chceli si objednať. Tak sme si povedali, že to nie je náhoda – tým ľuďom to naozaj chutí.

O dva týždne neskôr boli ďalšie trhy. Andrea napiekla ešte viac – a nepredalo sa to za 16, ale už za 15 minút. Keď sme prinášali pečivo, ľudia už stáli v rade. A to bol ten moment, keď sme si povedali – toto musíme nejako rozlúsknuť.

Vtedy prišlo rozhodnutie ísť do toho naplno?

Áno, bolo to začiatkom marca. Vedeli sme, že okolo 10. marca 2025 letíme do Juhoafrickej republiky, a ja som Andrei povedal: „Pred odletom chcem, aby si sa rozhodla – áno alebo nie.“ A ona povedala áno.

Tesne pred odchodom sa ozvala známa s informáciou o voľnom priestore. Keď sme ho prišli pozrieť, bolo to okamžité „wau“. Krásny výhľad na hory, na oceán… povedali sme si, že by bola škoda mať tam len kuchynku pre seba. Že tam chceme robiť to najlepšie pečivo a kávu na ostrove.

Od marca sme začali prerábať priestor – nová elektrina, odpady, bar, vybavenie, všetko odznova. Natrápili sme sa, investovali veľa peňazí aj energie, ale keď vidíme, že ľuďom chutí, vieme, že to stálo za to.

Máte s Kamoshi Bakery nejaké krátkodobé vízie?

Aby ľudia od nás odchádzali presne takí šťastní, ako odchádzajú teraz. Momentálne ma netrápi nič iné. Ani investícia ani zisk. Chcem, aby k nám ľudia aj naďalej chodili s takou energiou, ako chodili počas prvých týždňov. 

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívni Slováci