Svet ich odmenil, Slovensko prehliada: Malá neziskovka získala prestížne ocenenie. „V normálnej krajine by nocľahárne nestačili“

Nikto by nečakal, že v centre Bratislavy, pár krokov od bežného ruchu mesta, sa ukrýva zariadenie pre ľudí bez domova. Nie na periférii mesta, kam sa sotva človek dostane autobusom. Nenápadný dom zapadá medzi ostatné budovy.

Nie je špeciálne označený. Ľudia doň vchádzajú a vychádzajú bez nálepky. A práve toto miesto – nenápadné, no výnimočné – získalo prestížne ocenenie v celosvetovej konkurencii.

Medzinárodný úspech

Sídli v ňom jeden z projektov organizácie Stopa Slovensko, ktorý sa volá Crossroad. Za tento projekt získala strieborné ocenenie World Habitat Awards 2024, udeľované v spolupráci s OSN. Zariadenie sa nachádza v bežnom dome a jeho obyvatelia sú súčasťou komunity. Nenápadná budova je príjemným zákutím, ktoré vyhľadávajú aj susedia, ktorí sem radi zájdu na kávu.

Crossroad funguje už tretí rok. Aktuálne poskytuje bývanie piatim ľuďom. Vďaka systému „housing LED“ (model, ktorý prioritizuje bývanie ako prvý krok, pozn. redaktorky) a pracovnej terapii, ktorá zahŕňa aj komunitnú kaviareň a revitalizáciu verejných priestranstiev, klienti opäť nadobúdajú rutinu a ľudskú dôstojnosť.

„Máme tu napríklad dôchodcov, ktorí by možno zomreli na ulici. Teraz majú dôstojnú starobu,“ hovorí Pavol Sabela zo Stopy. Ľuďom bez domova sa venuje už 18 rokov.

Niekoľkostupňový proces

Získať ocenenie nebolo podľa Sabelu jednoduché. Proces trval vyše roka. „Nie je to iba cena za zásluhy,“ vysvetľuje. Organizácia najprv vypĺňa aplikačnú formu, prechádza viacerými fázami hodnotenia, auditu, kontrol a rozhovorov. „Pýtali sa nás: „A čo politika?“ Druhá strana sledovala, z akého prostredia pochádzame, v tom čase boli u nás útoky na medzinárodné organizácie. Chceli vedieť, či nás prípadné ocenenie nejakým spôsobom neohrozuje,“ opisuje Sabela.

Porota nehodnotí len pekne vyplnené formuláre spoza počítača. Posudzuje projekty priamo na mieste. Pozerajú sa nielen na projekt samotný, ale aj jeho širší kontext. Rozhovory porota vedie s klientmi bez prítomnosti tímu. „My sme sekundárni. Hovoria s nimi o nás – nie s nami,“ približuje detaily hodnotenia Sabelova kolegyňa Školastika Valachyová.

„Pozreli si nielen prihlásený projekt Crossroad, ale aj iné naše projekty ako Streetwork či Housing First,“ dopĺňa Valachyová.

Potom sa celý súhrn zasiela ľuďom z OSN, ktorí sídlia na rôznych miestach. Na základe všetkých hodnotení a aplikačných foriem si všetko naštudujú a na základe toho vyhodnocujú.

Odborná porota vyberala tento rok z viac ako 150 projektov z 55 krajín päť finalistov. Stopa sa ocitla v spoločnosti iniciatív z Tanzánie, Austrálie či Británie – a získala druhé miesto.

Ľudia bez domova na Slovensku

Vo všeobecnosti platí, že o slovenskom bezdomovectve nie je veľa informácií. „Ak aj sú, tak nie sú najlepšie,“ hovorí Sabela s tým, že u nás stále prevláda koncept nocľahární, ktorý sa už dnes na Západe nenosí, STOPA sa však sústredí na iné projekty. „Západný svet je proti, u nás sa však v mnohých prípadoch nič iné nepodporuje. Aj náš projekt vznikol najmä vďaka podpore súkromného sektora. Náš projekt je bytového typu, je to projekt dôstojnosti,“ hovorí s tým, že Stopa je súčasťou medzinárodných štruktúr a medzinárodnej aliancie na ukončovanie bezdomovectva.

Sabela podotýka, že systém dôstojnosti u nás nie je nijak legislatívne podchytený, peniaze sa „lejú“ najmä do spomínaných nocľahární, ktoré podľa neho neprinášajú dlhodobé riešenia. Ide doslova o únikové miesto. Dôležité je podľa Sabelu myslieť dlhodobo a poskytnúť ľuďom perspektívu – postupne ich naučiť dostať sa späť do každodenného života.

„Žijeme v krajine, kde je stále preferované núdzové bývanie, potom sa čudujeme, že sa nám za tie roky zvyšuje počet ľudí bez domova. Pretože nocľahárňou veľa vecí nevyriešite. Vyriešite tú základnú potrebu niekde prespať a nič viac,“ tvrdí Valachyová.

„V normálnej krajine, v normálnej spoločnosti by to tak nebolo, existovali by dôstojné systémy, ako vo Fínsku, ktoré majú množstvo ,na mieru šitých‘ spôsobov, ako pomáhať bez nocľahární, bez toho, aby sme všetko a všetkých koncentrovali na jednu kopu,“ myslí si Sabela.

Simaya Villa

GALÉRIA+ 12

Aké je riešenie pre najzraniteľnejších?

Zdôrazňuje, že práve najzraniteľnejšie skupiny nevyhľadávajú nocľahárne. „Najzraniteľnejší tam nepôjdu, nepôjdu tam starí ľudia, ktorí sú v najkrutejších zimách vonku, nepôjdu tam ženy, lebo sa boja se*uálneho násilia, nepôjdu tam ani nemaskulínni ľudia, ktorí nemajú schopnosť brániť sa, lebo ich tam hneď okradnú a zbijú. Nie je to dobrý systém, je to iba niečo núdzové,“ tvrdí Sabela.

Niektorí ľudia vo veľkokapacitných nocľahárňach podľa Valachyovej ani nezaspia, lebo majú strach. „Vieme to od našich klientov, je to drsné, musíte mať topánky pod hlavou, aby vám ich neukradli. Síce sú tam skrinky, na to, že tam je 200 ľudí, je tam iba zopár pracovníkov. Napríklad, keby sa vyskytla potýčka, tak nie je šanca, aby to vedeli utlmiť,“ myslí si a zároveň dodáva: „Ak sa bavíme o ukončovaní bezdomovectva, tak nocľaháreň nie je ukončovanie bezdomovectva.“

Spôsob, ako sa na Slovensku pracuje s ľuďmi bez domova, má podľa oboch medzery. Upozorňujú na to, že sa preferuje kvantita. „PR je najlepšie, keď napíšete niekde – pomohli sme 300 ľuďom, nakŕmili sme 1 000 ľudí. Nakŕmite ich dnes, zajtra, pozajtra, popozajtra, a čo ďalej? Keď skončia Vianoce, nastane ticho, nikto nerozdáva jedlo. Ľudia bez domova nie sú prioritou. Vtedy chodíme najviac na ulicu,“ zhodujú sa.

Stopa

GALÉRIA+ 2

Doma neznámou?

Napriek úspechom v zahraničí, doma o nich vie len málo ľudí. „Keď sa povie v Londýne, Lisabone, Barcelone bezdomovectvo na Slovensku, spomenú si na nás. Na Slovensku už nie,“ konštatuje Sabela. „My sme na Slovensku neznámi, preto každá naša návšteva v zahraničí alebo naopak našich kolegov u nás, je obrovským napĺňaním, že niekto o nás vie,“ dodáva.

Čo ich napriek všetkému ženie vpred? „S ľuďmi bez domova pracujem polovicu života, od roku 1998,“ hovorí Sabela. „Stále ma to napĺňa,“ dodáva s tým, že stále sa im darí napĺňať kreatívne vízie. „Chceli sme mať zariadenie na bývanie – urobili sme to, v Bratislave, kde sú ľudia bez domova na poslednom mieste. Získať takýto dom, donora, ktorý nám ho na 10 rokov zaplatí, je ohromné,“ opisuje.

„Pamätám si ľudí, ktorí boli na ulici roky v dezolátnom stave, zrazu sú spokojní, zrazu sa s nimi bavíte o iných veciach ako či chcú kávu alebo čaj, bavíte sa o nich, o veľkých témach. S dvoma pánmi, ktorých tu teraz máme, sme sa bavili, že prvýkrát uvidia more. Každý mesiac si šetria 50 €, lebo idú s naším kolegom do Lourde, nepôjdu cez Rakúsko, ale pôjdu dole cez Taliansko.“ Minulý rok boli v Tatrách, predtým v kúpeľoch v Piešťanoch.

Zahanbený Trump pochopil Putinovu taktiku: Otočil sa? Len o 160 stupňov. Ruský líder dostáva zlatú vstupenku (KOMENTÁR)

Postupné získavanie pracovných zručností

Súčasťou ich projektu je aj pracovná terapia – či už kaviareň Solidarity Cafe, ale aj pracovná terapia, ktorá sa zaoberá urban gardeningom – revitalizáciou verejných priestorov.

Princíp spočíva v získavaní pracovných zručností, aby si daný človek zvykol na režim, na to, že musí vstať a ísť do práce. Na konci týždňa dostane obnos peňazí – symbolicky. V rámci pracovnej terapie majú klienti nastavený šetriaci režim. Znamená to, že väčšia časť ide do šetriaceho režimu, ktorý je vyplatený po dokončení pracovnej terapie a tá menšia časť ide na „ruku“. 

STOPA spolupracuje s viacerými škôlkami či domovmi dôchodcov, v rámci ktorých klienti revitalizujú záhrady. „Je to výborná spolupráca. Ľudia môžu hneď vidieť výsledok. Prebieha komunikácia so školami – donesú im tam jedlo, správajú sa k nim úctivo. Zoberte si, že ste dlhodobo na ulici, väčšinou na vás ľudia pozerajú zhora, hovoria na vás nie najkrajšie, správajú sa k vám zle, vaša hodnota ako človeka neustále upadá,“ opisuje Sabela.

„Zrazu sa ocitnete medzi ľuďmi, ktorí si vážia, že tam ste, ktorí vám ďakujú, že tam ste, a ktorí hovoria, že ste niečo pekné urobili, kde sa ich pýtajú na názor. Hodnota neustále stúpa,“ dodáva. Do toho vstupuje STOPA s mnohými systémami, kde učí klientov, ako sa zbaviť dlhov, ako sa pripravovať na ďalšie fungovanie.

Zmena myslenia

Vo väčšine prípadov, keď je už klient v pracovnej terapii, snažia sa, aby už mal dôstojné bývanie. „Buď použijeme systém housing benefitov – dokážeme po krátku dobu hradiť časť nájmu. Pripravujeme ho na ďalší život – pomáhame mu nájsť prácu, najlepšie takú, akú si praje. Pracovná terapia je výborný nástroj, aby sme nahradili žobranie, zber druhotných surovín a plastových fliaš,“ tvrdí Valachyová.

Ľudia často rozmýšľajú v intenciách, ako prežiť konkrétny deň, vďaka tomuto systému začnú rozmýšľať, ako prežijú týždeň. Začnú rozmýšľať do budúcna, lebo sa nemusia báť, kde budú spať v daný deň, čo budú jesť, kde si uložia veci alebo kde sa umyjú.

Takýto spôsob je podľa Sabelu veľmi rýchly. Opisuje prípad mladého muža, ktorý bol aktívny užívateľ dr*g. Keď ich vyhľadal, hneď ho ubytovali. V pracovnej terapii bol iba chvíľu. „Tým, že mal zručnosti, bol vyučený kuchár a mal skúsenosti zo zahraničia, tak hneď ho zamestnali. Dnes robí kuchára. Napriek v minulosti prítomným závislostiam a aktuálnej abstinencii, je v systéme Housing First. Možno sa raz rozhodne, že pôjde ďalej.“

Okrem dôchodcov a ľudí, ktorí prekonali závislosti (ale ich závislosť je prítomná), sú súčasťou projektu Crossroad aj ľudia so psychiatrickými diagnózami. Títo ľudia podľa Sabelu chcú byť v kontakte so sociálnou službou, ale zároveň viesť normálny život, chodiť do zamestnania.

Spoveď ženy, ktorá strávila roky bez domova. „Doteraz neviem, ako som to prežila“

Konečná stanica môže byť inde

Aj v Crossroade sa ráno začína celkom obyčajne. Ľudia sa zobudia, niektorí vyrážajú do práce, iní – najmä starší – ostávajú pri televízii. Niekto si odskočí do obchodu, iný do spoločnej kuchyne, ktorá je dôležitým miestom stretnutí.
Dôležitú úlohu v rámci projektu má pracovník o.z. STOPA, ktorý je zároveň pustovným mníchom, ktorý v noci drží službu a cez deň pracuje ako streetworker v uliciach. Rozhodol sa žiť v chudobe s chudobnými. Ak má niekto v noci ťažkú ​​chvíľu, vie, že môže zaklopať.

Celý systém Crossroad funguje na princípe požiadania. Nič sa nevnucuje. Za ľuďmi prichádzame, rozprávame sa s nimi o bežných veciach, sledujeme ich potreby. „V prípade potreby vedia, že sa na nás môžu obrátiť,“ opisuje Sabela.

Pustovný mních pripravuje jedno teplé jedlo denne, a to nielen pre ľudí v dome. „Terénny tím si sem chodí dopĺňať batohy – poloha Crossroad je na to ideálna. Tí, čo bývajú u nás, si často varia aj sami. A občas to vyjde na spoločnú grilovačku.“

Pre mnohých je Crossroad bezpečným útočiskom, ale nie konečnou stanicou. „Nikto im nehovorí, že toto je posledné štádium. Keby sa niekto rozhodol, že chce ísť do bytu, budeme mu pomáhať,“ uzatvára Sabela.

Tento komplexný prístup, kombinujúci bývanie, prácu a podporu, robí z Crossroad miesto, kde ľudia nachádzajú nielen strechu nad hlavou, ale aj nádej na nový začiatok. Aktuálne už o.z. STOPA pripravuje novú spoluprácu na vytvorenie obdobného centra na ďalšom mieste.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti