TOP 7 najbizarnejších daní: Rímsky cisár zdanil moč, v Anglicku sa platilo za zbabelosť. Neobišli ani Slovensko

História pozná množstvo spôsobov, ako vlády siahali ľuďom do vreciek. Niektoré dane však prekročili hranice zdravého rozumu. Od zdanenia moču až po poplatok za tieň – títo vládcovia dokázali, že fantázii sa pri vymýšľaní daní medze nekladú. Pozri sa na desať najabsurdnejších poplatkov, ktoré skutočne existovali. Informuje o tom web oPeniazoch. 

Anglickí rytieri platili za zbabelosť

Stredoveké Anglicko poznalo najvyššiu povinnosť – vojenskú službu kráľovi. Avšak nie každý šľachtic túžil riskovať život na blatistých bojiskách Francúzska. Kráľ Henrich I. vymyslel riešenie. V rokoch 1100 až 1135 zaviedol daň „scutage“ – daň za štít. Rytieri sa mohli legálne vykúpiť z vojenskej služby. Poslali kráľovi peniaze a ten si najal žoldnierov. Šľachtici to vnímali ako daň za nezávislosť. Kráľ a ľud skôr ako daň za zbabelosť.

Pôvodne bola daň nízka, vyberala sa len počas vojny. Kráľ Ján Bezzemok všetko zmenil začiatkom 13. storočia. Jeden z najmenej obľúbených panovníkov potreboval peniaze na nákladný dvor a neúspešné kampane. Premenil scutage na nástroj tyranie. Zvýšil ju o 300 percent a vyberal ju každý rok aj v čase mieru. Urobil si z nej osobný bankomat a úplne ignoroval pôvodný účel.

Finančné zdieranie priviedlo šľachtu na pokraj zúfalstva. Baróni sa vzbúrili a v roku 1215 donútili kráľa podpísať Magna Carta Libertatum – Veľkú listinu slobôd. Listina prvýkrát obmedzila moc panovníka. Stanovila, že aj kráľ podlieha zákonu. Položila základy moderného práva a ústavnosti. Daň za zbabelosť nepriamo prispela k zrodu demokracie.

Novozélandské kravy a klimatické zmeny

Nový Zéland v roku 2003 navrhol daň z emisií metánu. Poľnohospodárske zvieratá – milióny oviec a kráv – produkujú skleníkový plyn. Vláda chcela splniť záväzky Kjótskeho protokolu a motivovať farmárov k ekologickejším postupom. Informoval o tom aj portál The Energy Mix.

Návrh narazil na masívny odpor a posmech. Farmári sa cítili nespravodlivo napadnutí a organizovali protesty. Médiá a kritici zákon prekrstili na „fart tax“ – daň z prdov. Presnejší by bol názov „burp tax“ – daň z grgov, pretože väčšina metánu uniká cez ústa prežúvavcov. Posmešná prezývka však zdiskreditovala serióznu debatu.

Vláda nakoniec návrh stiahla pre masívne protesty a negatívny mediálny obsah. Podobné snahy o zavedenie „dane z prdov“ sa objavili aj v Dánsku a Írsku. Narazili však na rovnaký odpor.

Dánsky experiment s daňou z tuku skrachoval

Dánsko v októbri 2011 urobilo odvážny krok. Ako prvá krajina zaviedla daň z tuku. Spotrebná daň sa týkala potravín s viac ako 2,3 percenta nasýtených tukov, teda masla, syrov, smotany, mäsa či spracovaných potravín. Zámer znel ušľachtilo, mal motivovať ľudí k zdravšiemu stravovaniu, znížiť spotrebu nezdravých tukov a bojovať proti obezite i srdcovým chorobám.

Realita ukázala niečo iné. Dáni nezačali jesť viac zeleniny, ale spôsobili ekonomický chaos. Obyvatelia pohraničia masovo cestovali na nákupy do Nemecka a Švédska. Tam boli ich obľúbené tučné výrobky lacnejšie. Domáci obchodníci prišli o tržby a 1 300 pracovných miest zaniklo. Daň bola administratívne náročná, pretože zaťažovala podnikateľov alebo zvyšovala infláciu. Prieskumy ukázali krutú pravdu – 80 % Dánov svoje návyky nezmenilo, len hľadali, ako systém obísť.

Po 15 mesiacoch vláda uznala porážku, keď ju podnikatelia, odbory, opozícia aj frustrovaná verejnosť kritizovali. V januári 2013 daň zrušili spolu s plánmi na daň z cukru. Dánsky experiment dodnes slúži ako odstrašujúci príklad.

Benátsky tieň má svoju cenu

Historické centrum Benátok praskalo vo švíkoch, každý centimeter verejného priestoru mal cenu zlata. Mestská rada v roku 1993 zaviedla jednu z najkreatívnejších daní sveta – daň z tieňa (v taliančine tassa sull’ombra).

Majitelia obchodov, kaviarní a reštaurácií jednoducho platili za tieň. Ide o tieň, ktorý na chodníky a námestia vrhali ich markízy, slnečníky či vývesné štíty. Ak súkromný majetok zaberal verejný priestor – hoci len nehmotne prostredníctvom tieňa – vlastník musel platiť. Tieň podľa mestskej rady ovplyvňoval priestor pod sebou, preto podlieha zdaneniu. Bizarná daň však platí dodnes.

Mnohí majitelia prevádzok odmietli platiť tento kuriózny poplatok a radšej demontovali markízy a slnečníky. Výklady a terasy nechali napospas pálčivému slnku. Daň z tieňa môže vyzerať ako vtip, no v skutočnosti ide o manažment vzácneho zdroja – verejného priestoru v najnavštevovanejšom meste sveta.

Socializmus zdanil aj bezdetnosť

Socialistické Československo veľmi dbalo na kolektívny záujem. Štát zasahoval do najosobnejších rozhodnutí občanov. Jedným z nástrojov bola daň z bezdetnosti. Ľudia ju s trpkým humorom volali „oslovská daň“ alebo „staromládenecká daň“.

Nešlo o samostatnú daň. Bezdetným zvýšili sadzbu dane z príjmu. Zákony stanovovali presné čísla. Daň stúpla o 40 % tým, ktorí neživili nikoho a o 20 % tým, ktorí živili jednu osobu. Štát nesledoval primárne finančný výnos. Išlo o pronatalitnú politiku. Chcel motivovať – presnejšie donútiť – občanov zakladať rodiny.

Československo nebolo jediné, kde sa takáto daň zaviedla, čelil jej celý východný blok. Sovietsky zväz ju zaviedol už v roku 1941. V Poľsku ju volali „bykowe“ – býčia daň. Najtvrdšiu formu mala v Rumunsku za Ceaușesca. Tam ju spojili so zákazom interrupcií a antikoncepcie.

Keď okná znamenali bohatstvo aj smrť

Anglická vláda v roku 1696 hľadala spôsob, ako zdaniť bohatých bez zisťovania príjmov. Priama daň z príjmu sa vtedy považovala za neprípustný zásah do súkromia. Riešenie kráľa Viliama III. vyzeralo na prvý pohľad geniálne – zdaniť domy podľa počtu okien. Logika bola jednoduchá. Bohatí vlastnia veľké domy a tie majú veľa okien. Daň pozostávala z paušálu dvoch šilingov za dom plus variabilnej sadzby za každé okno nad stanovený limit.

Ľudia však našli spôsob, ako daň obísť. Začali zamurovávať okná. Domy sa tak ponorili do tmy a vlhkosti, ventilácia zmizla a hygiena upadla. Nedostatok vzduchu a svetla vytvoril raj pre choroby ako týfus, kiahne a cholera. Daň z majetku sa zmenila na daň zo svetla a vzduchu. Vláda daň zrušila až v roku 1851. Ide o učebnicový príklad, ako štát motivoval ľudí k sebadeštrukcii.

Rímsky cisár zdanil verejné záchody

Na prvom mieste rebríčka kraľuje daň, pri ktorej Rimanom nešlo o žiadne sentimentálnosti. V prvom storočí nášho letopočtu sa ľudský moč stal cenným artiklom. Obsahoval amoniak, takže ho garbiarske dielne používali na spracovanie kože, práčovne ním čistili vlnené tógy a niektorí si ním dokonca bielili zuby.

Moč zbierali z mestských latrín a nádob rozmiestnených po uliciach. Následne ho predávali remeselníkom. Cisár Nero ako prvý zbystril pozornosť. Vespasianus potom v roku 70 tento biznis zdanil oficiálnou daňou vectigal urinae. Každý zberač musel platiť poplatok do štátnej kasy. Dodnes sa v taliančine verejné pisoáre volajú vespasiani. Práve na počesť cisára, ktorý si na nich zarobil.

Historik Suetonius zachytil legendárnu príhodu. Vespasianov syn Titus sa sťažoval, že zarábať na moči je nedôstojné. Otec mu strčil pod nos zlatú mincu z prvého výberu dane a spýtal sa ho, či páchne. Keď Titus povedal, že nie, cisár poznamenal: „A predsa pochádza z moču.“

Tak vznikol slávny výrok „Pecunia non olet“ – peniaze nesmrdia. Táto daň nám zanechala múdrosť o tom, že hodnota peňazí nezávisí od ich pôvodu.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti