Trump a teória šialeného muža: Americký prezident oprášil myšlienku, ktorá kedysi strašila svet

Donald Trump sa v napätí okolo Iránu môže vraciať k starej americkej taktike, ktorá mala protivníka zastrašiť nepredvídateľnosťou. Denník Guardian v tejto súvislosti pripomína takzvanú teóriu šialenca, ktorú preslávil Richard Nixon počas vojny vo Vietname. Jej jadro je jednoduché, súper má uveriť, že prezident je schopný zájsť až na krajné hranice racionality, a preto radšej ustúpi.

V prípade Iránu mala podobná logika sprevádzať Trumpove hrozby o zničení krajiny a následný súhlas Teheránu s podmienečným otvorením Hormuzského prielivu. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako tvrdý nátlak, ktorý priniesol výsledok. Odborníci však upozorňujú, že takáto stratégia býva riskantná, jej úspech je pochybný a cena môže byť vysoká.

Trump siaha po známom americkom recepte

Podľa Guardianu Trump dlhodobo obdivuje Nixona a v súčasnej kríze sa zrejme opiera o jeho diplomatický rukopis. Ten staval na dojme, že prezident môže konať impulzívne a bez zábran. Cieľom bolo vyvolať strach a prinútiť protivníka k ústupkom, ktoré by za bežných okolností neponúkol.

Denník Financial Times pripomína jednu z najznámejších epizód tejto stratégie, keď Nixon poveril Henryho Kissingera, aby Severovietnamcom odkázal, že svojho prezidenta nedokáže kontrolovať. V prepisovanom rozhovore zaznelo aj naznačenie použitia jadrových zbraní. Nixon túto logiku formuloval ešte otvorenejšie slovami „Nazývam to teóriou šialenca, Bob. Chcem, aby Severovietnamci verili, že som sa dostal do bodu, keď urobím čokoľvek, aby som zastavil vojnu.“

Aj Trump podľa Guardianu pracoval s podobným efektom, keď Iránu hrozil, že ukončí jeho civilizáciu, vráti ho do doby kamennej a zničí mosty či elektrárne. Následne však prišiel súhlas s prímerím a s otvorením Hormuzu za presne stanovených podmienok.

Nixonova skúsenosť ponúka skôr varovanie

História však Nixonovi nedala jednoznačne za pravdu. Guardian píše, že dôkazy o úspešnosti tejto stratégie sú nanajvýš neúplné. Áno, vo vzťahu so Sovietskym zväzom prišlo k určitému uvoľneniu a k podpisu dohôd o kontrole zbrojenia. Vo Vietname však tvrdá rétorika a bombardovanie nakoniec neviedli k presvedčivému americkému víťazstvu.

Nixon použil túto taktiku v podstate za najvýhodnejších podmienok, v súkromí, cez uzavreté kanály a proti krajine, ktorá nebola jadrom svetovej ekonomiky. Napriek tomu nedosiahol takmer nič. Štyri roky po rozhovore Nixona s Kissingerom padol Saigon a vojna zostala pre Spojené štáty hlbokou traumou.

Ak sa teda Trump opiera o rovnaký vzorec, nevyberá si príklad, ktorý by sľuboval spoľahlivý úspech, píše Financial Times.

zdroj: TASR/AP

Irán nie je Vietnam a riziká sú väčšie

Kým Nixonove hrozby smerovali do konfliktu, ktorý nemal priamy dopad na chod globálnej ekonomiky, Irán je iný prípad. Financial Times upozorňuje, že krajina je spätá s energetickým trhom a s bezpečnosťou Hormuzského prielivu, cez ktorý prechádza významná časť svetovej ropy. Ak by sa kríza ešte vystupňovala, dôsledkom by nemusela byť len drahšia energia, ale aj reálne výpadky dodávok.

Denník zároveň pripomína, že Trump svoje hrozby vyslovuje verejne. To zvyšuje tlak, aby ich raz aj naplnil, inak môže pôsobiť slabo. Pri tajnej diplomacii sa dalo cúvnuť jednoduchšie. Pri verejnom zastrašovaní sleduje každý krok celý svet.

Dôležitý je aj domáci rozmer. Financial Times píše, že vojna má podporu len 34 percent Američanov. Ak by bola ešte krvavejšia, mohla by Trumpovi politicky uškodiť. Demokratické krajiny sú pritom voči náladám vlastnej verejnosti citlivé a protivníci to vedia čítať.

Krátkodobý zisk môže priniesť dlhodobé škody

Podľa Guardianu Trump po týždňoch bombardovania potreboval aspoň niečo, čo by mohol prezentovať ako úspech. Riaditeľ iránskeho programu International Crisis Group Ali Vaez pre denník povedal „Keďže z tohto konfliktu zatiaľ nedokázal získať nijaké čisté víťazstvo, pravdepodobne hľadá nejaký zásadný ťah, aby mohol odísť a vyhlásiť víťazstvo bez toho, aby mu kritici dokázali ľahko rozbiť jeho príbeh o víťazstve.“

Takýto ťah mu môže pomôcť vyhnúť sa pozemnej invázii, ktorú Vaez označil za mimoriadne zložitú, drahú a časovo náročnú operáciu. Zároveň však platí, že ak prezident často siaha po apokalyptických hrozbách, môže poškodiť dôveryhodnosť Spojených štátov aj vlastný obraz v úrade.

Práve v tom sa podľa Guardianu skrýva paralela s Nixonom. Teória šialenca môže na chvíľu vytvoriť dojem sily, no ak sa z nej stane opakovaný nástroj, prestáva pôsobiť ako premyslená stratégia a začína vyzerať ako dôkaz slabosti.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie