Trump za prímerie s Iránom nevďačí len Číne. Rozhodol kľúčový hráč v srdci konfliktu

Kto v skutočnosti pomohol dostať Irán a Spojené štáty bližšie k prímeriu? Prezident Donald Trump v rozhovore pre AFP naznačil, že Teherán pomohla priviesť k rokovaciemu stolu Čína. V zákulisí však výraznú rolu zohral aj Pakistan, ktorý sa podľa stanice BBC zapojil do sprostredkovania správ medzi oboma stranami a v rozhodujúcich hodinách sa stal jedným z hlavných diplomatických kanálov.

Práve v tom je aj hlavná pointa celej krízy. Kým Pakistan pomáhal s praktickou komunikáciou medzi Washingtonom a Teheránom, Čína sa snažila konflikt uchopiť na širšej diplomatickej úrovni a ukázať sa ako veľmoc, ktorá vie hovoriť do riešenia regionálnych vojen.

Anonymný pakistanský zdroj pre BBC uviedol, že rokovania pokračovali „rýchlym tempom“ a z pakistanskej strany ich viedol len „veľmi úzky okruh“ ľudí. Atmosféru opísal ako „pochmúrnu a vážnu, no stále nádejnú, že výsledkom bude zastavenie nepriateľstva“.

Pakistan ako sprostredkovateľ s výnimočnou pozíciou

Pakistanská úloha nevznikla náhodou. S Iránom ho spája spoločná hranica, dlhodobé historické väzby aj pravidelné zdôrazňovanie „bratského“ vzťahu. Stanica France 24 pripomína, že Pakistan má po Iráne druhú najväčšiu šiitskú populáciu na svete a zároveň zastupuje časť iránskych diplomatických záujmov vo Washingtone, kde Teherán nemá ambasádu. To mu dáva osobitné postavenie, aké v regióne nemá veľa štátov.

Rovnako dôležitá je aj linka smerom k Spojeným štátom. Prezident Donald Trump označil šéfa pakistanskej armády Asima Munira za svojho „obľúbeného“ poľného maršala a povedal, že Pakistan pozná Irán „lepšie než väčšina ostatných“.

Aj osobné vzťahy tak podľa všetkého pomohli vytvoriť priestor, v ktorom Islamabad mohol vstúpiť do citlivých rozhovorov medzi dvoma znepriatelenými stranami.

Práve preto Pakistan nepôsobil len ako okrajový hráč, ale ako krajina, ktorá mala priamy prístup k obom stranám. A to je rozdiel oproti Číne, ktorá síce vstúpila do diplomatickej hry výrazne, no skôr ako politický aktér s ambíciou formovať širší obraz riešenia.

Diplomacia v tieni útokov

Cesta k prímeriu však zostávala mimoriadne krehká. Pakistanský minister zahraničných vecí Ishaq Dar podľa BBC v parlamente povedal: „Ešte včera sme boli veľmi optimistickí, že sa veci pohybujú pozitívnym smerom.“ Ďalšie útoky však situáciu znovu zdramatizovali. Zároveň dodal, že Pakistan sa „stále snaží zvládať situáciu, nakoľko je to možné“. Ešte ostrejšie sa vyjadril Asim Munir, ktorý útok na Saudskú Arábiu označil za krok, ktorý „kazí úprimné snahy vyriešiť konflikt mierovou cestou“.

Aj tieto vyjadrenia naznačili, že Islamabad sa nesnažil len pasívne sprostredkúvať odkazy, ale usiloval sa vytvárať tlak na zachovanie rokovacej línie. Podľa BBC išlo o jednu z najtvrdších formulácií, aké Pakistan voči Iránu od začiatku konfliktu použil.

V pozadí pritom stála aj pakistanská dohoda o strategickej vzájomnej obrane so Saudskou Arábiou, ktorú pripomína France 24. Pakistan tak musel manévrovať medzi vlastnými regionálnymi väzbami a snahou zostať dôveryhodným sprostredkovateľom.

zdroj: TASR/AP

Aj preto bolo zrejmé, že Islamabad nemá záujem len o diplomatický úspech. Potreboval, aby sa konflikt ďalej nerozšíril, a to nielen z bezpečnostných, ale aj z ekonomických dôvodov.

Islamabad ako most cez priepasť

Pakistanský premiér Šahbáz Šaríf následne vyhlásil, že diplomatické snahy „postupujú stabilne, silno a dôrazne s potenciálom viesť v blízkej budúcnosti k podstatným výsledkom“. Neskôr oznámil, že prímerie bolo dohodnuté, a pozval americkú aj iránsku stranu na ďalšie rokovania do Islamabadu 10. apríla. Zároveň však podľa BBC zostávala situácia „naďalej krehká“ a medzi oboma stranami „stále neexistuje dôvera“.

Pre Pakistan nejde len o diplomatickú prestíž. France 24 upozorňuje, že neutralita dáva zmysel aj z čisto ekonomických dôvodov. Krajina je závislá od dovozu ropy a plynu cez Hormuzský prieliv, teda úzky námorný koridor medzi Perzským zálivom a Ománskym zálivom, cez ktorý prechádza významná časť svetových energetických dodávok.

Dlhšie narušenie plavby by znamenalo vyššie ceny palív, tlak na rozpočet a ďalšie úsporné opatrenia. Aj preto bývalý pakistanský veľvyslanec v Teheráne Asif Durrani povedal, že Pakistan má „silné predpoklady ako jediná krajina v regióne, ktorá má dobré vzťahy s USA aj Iránom“.

A práve v tomto bode sa pakistanská úloha začína prekrývať s čínskou. Kým Islamabad mal dôvod konflikt čo najrýchlejšie tlmiť a vedel sprostredkovať kontakt, Peking sa snažil využiť situáciu aj na posilnenie svojho postavenia. 

Čína vstupuje do širšej diplomatickej hry

Kým Pakistan sa ukázal ako praktický sprostredkovateľ, Čína sa pokúsila zasadiť krízu do širšieho medzinárodného rámca. Podľa agentúry AP Peking zintenzívnil diplomaciu okolo vojny s Iránom, spolu s Pakistanom predstavil päťbodový návrh, hľadal podporu u štátov Perzského zálivu a vystúpil proti návrhu v OSN, ktorý by umožnil použiť silu na otvorenie Hormuzského prielivu. Čínska ambasáda vo Washingtone pritom uviedla, že Čína od začiatku konfliktu pracuje „neúnavne pre mier“.

Podľa AP mal minister zahraničných vecí Wang I viac než dvadsať telefonátov s ministrami v regióne a osobitný vyslanec navštívil viaceré krajiny, aby podporil deeskaláciu. Tým sa posilňuje obraz Číny ako štátu, ktorý chce byť vnímaný nielen ako ekonomická veľmoc, ale aj ako diplomatický aktér schopný hovoriť do bezpečnostných kríz ďaleko od svojich hraníc.

Inými slovami, Pakistan pomáhal udržiavať kontakt medzi stranami, zatiaľ čo Čína sa usilovala ukázať, že vie takýto konflikt aj politicky zastrešiť. Práve toto rozdelenie rolí vysvetľuje, prečo sa v debate o prímerí objavujú obe krajiny naraz.

Mierotvorca alebo skôr tvorca obrazu

Práve tu sa začína širšia debata o čínskej úlohe. Analytička Sun Yun podľa AP povedala, že ide o „príležitosť, ktorú si Čína nenechá ujsť, aby ukázala svoje líderstvo a diplomatickú iniciatívu“.

Bývalý americký diplomat Danny Russel bol podstatne skeptickejší a čínsku diplomaciu označil za „performančnú“. Podľa neho Peking vysiela predovšetkým signál, že zatiaľ čo Washington pôsobí neuvážene, Čína sa chce prezentovať ako „zásadový a zodpovedný šampión mieru“.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie