U dôchodkyne hľadali dôkaz, že nie je ostreľovačka. Ukrajinci opisujú hrôzy, ktoré zažili pri filtrácii

  • Filtračnými stanoviskami musia prejsť všetci, ktorí chcú odísť z Mariupola
  • Hľadá sa akýkoľvek dôkaz o napojení na ukrajinskú armádu
Mariupol
  • Filtračnými stanoviskami musia prejsť všetci, ktorí chcú odísť z Mariupola
  • Hľadá sa akýkoľvek dôkaz o napojení na ukrajinskú armádu
ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Už koncom marca sa začali šíriť správy, že Rusi pri obliehanom meste Mariupol stavajú stanové mestečko. U mnohých to vyvolalo obavy, či nejde o neslávne známe filtračné stanoviská, ktoré ruská armáda využívala už počas prvej a druhej čečenskej vojny na konci deväťdesiatych rokov. Tie slúžili na zadržiavanie „podozrivých osôb“ a ich následné vypočúvanie.

Podľa Human Right Watch však v týchto miestach mučili, znásilňovali a často aj masovo popravovali ľudí, ktorí sa javili ako podozriví.

Aby človek skončil na takomto miest,e v mnohých prípadoch stačilo, aby mal v rodine čečenského bojovníka, mal rovnaké priezvisko ako niektorí z vodcov povstalcov alebo jednoducho iba vyzeral ako čečenský bojovník. Objavilo sa niekoľko prípadov, kedy boli ľudia bez súdneho procesu na týchto miestach popravení.

Aj keď ruská strana tvrdila, že ide o humanitárne stany, niekoľko ľudí potvrdilo, že predtým ako chceli opustiť Mariupol museli cez tieto mestá prejsť, aby dokázali, že neboli v spojení s ukrajinskou armádou.

Mnohí ľudia však boli nasilu odvedení do separatistických republík na východe Ukrajiny, kde ich v triediacich miestach držali niekoľko dní či týždňov. Keď chceli v oblastiach okupovaných ruskom fungovať ako bežní ľudia, museli prejsť tzv. filtráciou. Ak človek týmto procesom prejde, dostane opečiatkovaný papierik, ktorý má byť dôkazom toho, že bol vypočutý.

Pri vypočúvaní dozorcovia zisťujú, či dotyčný nebol v spojení s ukrajinskou armádou, či nemá tetovanie alebo čokoľvek, čo by značilo jeho sympatie k ukrajinskému národu.

Chceli vedieť, či nebola ostreľovača, aj keď má 60 rokov

Filtračné zariadenia ale nie sú už iba stany, ako to bolo na začiatku okupácie Mariupolu. Ruskí vojaci a proruskí separatisti na tieto účely vyhradili školy, kultúrne domy, športové haly či iné verejné budovy.

V jednej takejto budove skončila aj Olena, ktorá má 60 rokov. Neskôr sa jej podarilo emigrovať do Gruzínska, kde reportérke britského denníka The Gurdian povedala, aké traumy na mieste zažila. Na výsluch sa dostala až po troch týždňoch, ktoré prežila hladná a v zime.

Opísala, ako so svojou 65-ročnou sestrou Tamarou a jej 70-ročným manželom boli zadržiavaní v budove, ktorá nebola na ubytovanie takého počtu ľudí prispôsobená.

Prvé dni museli všetci traja spať na betónovej podlahe a až neskôr sa im podarilo zohnať kúsok kartónu. Jedlo zo začiatku dostávali jedenkrát denne, časom im však bolo oznámené, že si ho musia nájsť sami.

Potom, čo sa dostala na rad, musela preukázať, že nijako nespolupracovala s ukrajinskou armádou. Musela sa pred dôstojníkmi vyzliecť, aby dokázala, že na pleciach nemá modriny. Ak by ich mala, bol by to podľa vyšetrovateľov dôkaz, že bola ostreľovača. Fakt, že išlo o dôchodkyňu, pre nich nič neznamenal.  

Pri vedľajšom stole tiež vypočúvali muža, u ktorého našli prívesok s vyobrazením ukrajinského štátneho znaku. Následne sa do neho pustli štyria dozorcovia, ktorí ho bili obuškami a kopali do hlavy. Potom muža vyhodili von do mínusových teplôt bez poriadneho oblečenia.

O tom, ako dlho človek bude vo filtračnom zariadení, rozhoduje náhoda, ale aj zdravotný stav. Maksym a Julia z Mariupolu čakali na prefiltrovanie skoro mesiac. A čakali by ešte dlhšie, keby nedošiel inzulín, ktorý Maksym z dôvodu cukrovky potreboval.  

Druhá žena reportérke opísala, ako musela s rodinou nepozorovane z miesta utiecť, pretože si vypočula rozhovor dvoch policajtov, ktorí hovorili, že ona, jej manžel a malý syn budú deportovaní na ostrov blízko Japonska.

Tých, ktorí neprešli, zastrelili

Mrazivé svedectvo pre Current Time podala aj Maria Vdovyčenková, ktorá mala v čase úteku z Mariupola 17 rokov. S rodinou sa presúvali do Záporožia, prejsť však museli filtráciou aj tak. Na jednom z takýchto miest si vypočula konverzáciu, na ktorú nikdy nezabudne.

„Čo ste robili s ľuďmi, ktorí neprešli filtráciou?“ spýtal sa jeden z vojakov. „Strelil 10 a prestal som počítať – nemám záujem,“ znela odpoveď.

Marii, jej matke a otcovi sa podarilo filtračnými miestami prejsť, avšak túto skúsenosť si zapamätajú na celý život. Len aby opustili mesto, čakali dva dni a dve noci vo svojom aute v kolóne stoviek áut. Jediný, komu sa podarilo vyhnúť filtrácii, bola jej 12-ročná sestra. Ak by mala od dva roky viac, vypočúvaná by bola aj ona.

Rodinu rozdelili a Maria putovala na výsluch sama. Odobrali jej otlačky prstov, preskenovali dokumenty a prehľadali mobilný telefón. Skrátka, hľadali akýkoľvek dôkaz toho, že tínedžerka bola v nejakom spojení s ukrajinskou armádou.

„Začali sa mi triasť nohy, keď vojak, ktorý ležal na matraci, povedal: Nepáči sa ti? Neskôr bude viac žien. Niečo nájdeme,“ opisuje hrôzy filtračného stanoviska Maria. „Nepáčila som sa im a jednoducho ma vyhodili.“

Rusi sa však vybesnili na jej otcovi. Pri výsluchu ho šikanovali a bili, pričom jeden z vyšetrovateľov sa ho zrazu spýtal: „Čo keby sme ti odrezali ucho?“ Následne si Mariin otec nič nepamätá, pretože dostal ranu do hlavy a odpadol. Zobudil sa až na chodníku vonku.

Rodine sa nakoniec podarilo po viacerých zastávkach na kontrolných stanovištiach dostať do Záporožskej oblasti ovládanej ukrajinskými silami.

Čítaj viac z kategórie: Vojna na Ukrajine

Odomknúť kamošovi / rodine
Zdroje: The Guardian, Current Time, Human Right Watch

Najnovšie videá

Trendové videá